Bratislava 5. novembra (TK KBS) Duchovná rodina redemptoristov si dnes pripomína vzácne výročie narodenia Božieho služobníka Jána Ivana Mastiliaka. Narodil sa 5. novembra 1911 v Nižnom Hrabovci.
Pred 110 rokmi sa narodil neskorší gréckokatolícky redemptorista, ktorý za svoju vernosť Bohu a Gréckokatolíckej cirkvi bol nespravodlivo obvinený a odsúdený totalitným komunistickým režimom. Štátny súd v Prahe ho 5. apríla 1950 odsúdil na doživotný trest. Ten mu bol postupne amnestiami zmiernený. Z väzenia bol prepustený s podlomeným zdravím po 15 rokoch a takmer dvoch mesiacoch. Napriek ťažkým okolnostiam života sa nepoddal a naďalej horlivo, ako tajný profesor a formátor slúžil Bohu i Cirkvi. V súčasnosti prebieha eparchiálna fáza procesu blahorečenia.
Pre lepšie poznanie jeho života a diela ponúkame dva texty. P. Daniela Atanáza Mandzáka, CSsR, vicepostulátora kauzy blahorečenia P. Mastiliaka. Prvým je úryvok z príspevku Ján Ivan Mastiliak, profesor v Obořišti. Druhým je príspevok, ktorý symbolicky prepája P. Mastiliaka s ďalšími známymi menami Gréckokatolíckej cirkvi u nas.
-
Prístup k študentom
V Obořišti študovali aj gréckokatolícki študenti a ich počet narastal. Zatiaľ čo v komunite mal Mastiliak pridelené úrady relátora, knihovníka, spovedníka v kostole, mimoriadneho spovedníka rehoľných sestier, prefekta bratov a starostlivosť o kandidátov, pre gréckokatolíckych študentov bol aj akýmsi neoficiálnym sóciom. Bratom dával duchovné cvičenia, brat Alfons Sedláček u neho absolvoval aj II. noviciát. Študentom bol nielen vyučujúcim, ale tiež duchovným otcom a v neposlednom rade aj vzorom gréckokatolíckeho rehoľného kňaza. Vďaka nemu mali príležitosť zúčastňovať sa na liturgickom živote Cirkvi v byzantskom obrade, čo bolo pre nich nesmierne dôležité. Zaujímavý bol aj jeho postoj k unionizmu a láska k byzantskej tradícii, zvlášť ruskej, a jej teológom a filozofom.
Ako mladý lektor v seminári patril skôr do konzervatívneho prúdu vyučujúcich. To neznamená, že by nebol ochotný urobiť žiadnu zmenu. Jeho konzervativizmus sa prejavoval v tom, že každú zmenu si musel dôkladne, až do všetkých dôsledkov premyslieť, čo v praxi nebolo vždy možné. Svojim študentom sa snažil nielen odovzdať informácie, ale ich aj láskavým otcovským prístupom vychovávať.
V seminári bol priestor nielen na štúdium a formáciu, ale aj čas na spoločnú rekreáciu, kde nechýbali ani humorné situácie. Možnosti na to sa naskytli najmä počas osláv cirkevných sviatkov alebo menín predstavených. Dňa 5. decembra 1945, v predvečer sviatku svätého Mikuláša, študenti pripravili zábavný program, v ktorom žartovnou formou opisovali vyučujúcich. Aj na Mastiliaka vymysleli vtipnú básničku a napodobnili jeho spôsob vyjadrovania. Na „tučný“ štvrtok 28. februára 1946 študenti pripravili zábavné pásmo, kde hrali rozhlasové vysielanie v angličtine, pričom jeden hlásateľ napodobnil Mastiliaka a bolo to veľmi vtipné. Mastiliak sa na takéto doberanie neurážal, skôr naopak, úprimne sa smial nad podarenými vtipmi, hoci aj na jeho vlastný účet.
O mladom lektorovi filozofie a orientálií bolo známe, že nie je športový typ. Skutočnosť, že šport nebol jeho prioritou, však neznamená, že sa oň vôbec nezaujímal. Určite sa aj k nemu dostali „pikošky“ zo športových zápolení študentov. Niektorí sa neskôr čudovali, že Mastiliak aj vo väzení pri diskusii spoluväzňov vedel odpovedať na otázky týkajúce sa športových výsledkov.
Životopis
Ján Mastiliak sa narodil 5. novembra 1911 v Nižnom Hrabovci pri Vranove nad Topľou. Do juvenátu k redemptoristom vstúpil ako 11-ročný, spolu so svojim bratom Michalom po svätých misiách v Nižnom Hrušove. Po základnej rehoľnej a seminárnej formácii kvôli jeho výnimočným intelektuálnym schopnostiam bol vyslaný na ďalšie štúdiá do Ríma. Študoval na Orientálnom inštitúte a neskôr aj na Gregoriánskej univerzite. Získal v Ríme titul Doctor in scientiis ecclesiasticis orientalibus. Vo svojom čase patril k najväčším učencom, filozofom a teológom na Slovensku. Od roku 1945 bol profesorom teológie v redemptoristovkom seminári v Obořišti. Prednášal dogmatiku, filozofiu, asketiku a orientáliá (res orientalis) a cudzie jazyky.
V roku 1950 Jána Mastilika odsúdili v známom tzv. „monsterprocese“ v Prahe. Bol to zastrašujúci verejný súdny proces s desiatimi najvýznamnejšími rehoľníkmi vysielaný rozhlasom do celého Československa. Podľa mienky štátneho súdu v Prahe bol Ján Mastiliak najnebezpečnejším zo všetkých, lebo vraj pre svoju špionážnu činnosť bol zvlášť pripravovaný vo Vatikáne. Bol mu navrhovaný trest smrti, ale nakoniec odsúdili na doživotie a peňažnú pokutu vo výške 50 tisíc korún, konfiškáciu celého majetku a stratu čestných občianskych práv na desať rokov.
Mastiliak prešiel následne väzeniami na Mírove, vo Valdiciach a v Leopoldove. Napriek všetkému utrpeniu, ktoré v živote prežil, nesťažoval sa, ani nenariekal. Ako verný Kristov svedok prežil vyše 15 rokov v komunistických väzniciach. Patril k najdlhšie väzneným kňazom v komunistickom Československu. Keď už bol na slobode a žil v Prešove, na podnet svojho vtedajšieho predstaveného o. Štefana Lazora napísal o svojom pobyte vo väzení útlu brožúrku s názvom Hrsť spomienok (má už svoje druhé vydanie vo Vydavateľstve Misionár).
V rokoch 1968 až 1981 bol predstaveným gréckokatolíckych redemptoristov. Zaslúžil sa výraznou mierou o obnovu gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 a potom i naďalej pracoval v rôznych oblastiach na jej povznesení. Ovládal asi 14 cudzích jazykov, a tak prekladal hodnotné zahraničné knihy, ktoré sa šírili ako samizdaty. Najviac sa však do ľudských sŕdc zapísal ako muž svätého života, vyhľadávaný spovedník, radca a duchovný vodca. Zomrel 18. septembra 1989 v Prešove.
Prešovská archieparchia otvorila v januári 2015 proces jeho blahorečenia. Neskôr saexhumovali jeho telesné pozostatky. Exhumácia, prenesenie a uloženie jeho pozostatkov do Chrámu svätých Cyrila a Metoda pri Kláštore redemptoristov v Stropkove sú ďalším krokom k zavŕšeniu eparchiálnej fázy beatifikačného procesu. Mnohí očakávajú, že aj duchovný otec Ján Mastiliak CSsR raz bude oficiálne započítaný medzi blahoslavených a svätých Cirkvi.
-
Bohu vďaka za významné osobnosti
Dátum 4. november zostane navždy zlatými písmenami zapísaný do dejín redemptoristov i Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V ten deň v roku 2001 bol protoigumen redemptoristov Dominik Metod Trčka (1886 – 1959) vyhlásený v Ríme za blahoslaveného mučeníka. Pamätným je však aj nasledujúci deň, teda 5. november, pretože vtedy prišiel na svet redemptorista Boží služobník Ján Ivan Mastiliak (1911 – 1989). V tomto roku je 110. výročie od jeho narodenia. Čo mali spoločné títo dvaja redemptoristi okrem toho, že boli rehoľnými spolubratmi?
Cnostný život
Obaja si ako malí chlapci uvedomili, že sú povolaní pracovať v Pánovej vinici. Postupne v sebe odkryli povolanie zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľníci v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývanej redemptoristi. Trčka bol od čias juvenátu skôr priemerný, ba možno aj slabší študent, ale tento nedostatok vyvažoval svojou horlivosťou a ochotou učiť sa novým veciam. Aj v záverečnej správe z druhého noviciátu pražský provinciál písal do Ríma o mladom misionárovi samé chvály. Podľa jeho názoru, aj keď nebol nejako zvlášť nadaný, doháňal to, čo mu chýbalo, usilovnosťou, zachovávaním reguly a zbožnosťou. Záverečné skúšky urobil veľmi dobre a teda bola veľká nádej, že z neho bude dobrý misionár a vzorný rehoľník. Napokon sa vypracoval na dobrého misionára, ktorý vedel pútavo osloviť poslucháčov. Nie je náhoda, že práve jeho si vybrali predstavení, aby viedol gréckokatolícku misiu na východe Slovenska, a to ako igumen v Stropkove a v Michalovciach, a napokon aj ako protoigumen novozaloženej michalovskej viceprovincie. Keď sa pripravovalo založenie gréckokatolíckej eparchie v Chuste, bol jedným z vážnych kandidátov na biskupský stolec, a to hlavne kvôli svojim povahovým vlastnostiam a cnostnému životu rehoľníka. Zato Mastiliak bol vynikajúcim študentom s výnimočnou pamäťou. Vysoký intelekt sa u neho snúbil s ohromnou pokorou, čo ho zdobilo po celý život. Od čias juvenátu si na ňom tak spolužiaci, ako aj predstavení všimli úprimnú zbožnosť, ktorá bola v ďalších etapách jeho života formovaná hlavne kresťanským Východom, spiritualitou sv. Alfonza de Liguori a sv. Terézie s Lisieux. Hoci nemal príliš organizačný talent, v ťažkých časoch komunistickej totality bol v rokoch 1968 – 1981 tajným protoigumenom. Jeho úprimný záujem o človeka ocenili nielen jeho tajní študenti teológie, či ním duchovne vedené rehoľné sestry, ale aj mnoho laikov, ktorí ho poznali hlavne pri vysluhovaní sviatosti zmierenia alebo z jeho prekladov literatúry, ktorú šíril ako samizdaty. Nie je frázou, že žil a zomrel v povesti svätosti.
Láska ku Gréckokatolíckej cirkvi a byzantskému obradu
Trčka mal skúsenosť s východným obradom už ako študent, ale hlavne ako mladý kňaz na Svatej Hore, keď sa v čase I. svetovej vojny snažil poslúžiť utečencom z Haliče. Sám prijal východný obrad v roku 1919, keď bol poslaný ako misionár na Halič. Prvú liturgiu slúžil s nadšením a bázňou, že môže ako solúnski bratia Cyril a Metod na Morave slúžiť v cirkevnoslovanskom jazyku. Bolo to 8. novembra 1919, na sviatok sv. Demetra, keď ďakoval Bohu, že sa môže obetovať pre unionistické ideály. Už o dva roky sa veľmi tešil pri zvesti, že jeho nové pôsobisko bude v Stropkove, kde položí základy pre novú misiu redemptoristov medzi gréckokatolíkmi. A skutočne položil, a to nielen pre misiu, ale aj novú gréckokatolícku viceprovinciu. V júni 1933 kronikár zaznamenal, že Mastiliak bol na prázdniny v Stropkove a Trčka mu „dával hodiny“, aby sa zdokonalil vo východnom obrade. Trčka príležitostne slúžil liturgie aj študentom v seminári v Obořišti. Veľmi zaujímavou informáciou bol zápis tamojšieho kronikára z 5. mája 1934: „P. Fail a fr. Mastylák cvičí místo zpěvu v sobotu u P. Trčky východní liturgii.“ Bolo to v čase, keď Josef Maria Fail bol ako novokňaz určený do Michaloviec pre apoštolát medzi gréckokatolíkmi a Mastiliak bol tri mesiace pred kňazskou vysviackou. Na vysvetlenie, mamou bol Mastiliak vychovávaný v rímskokatolíckom obrade, ale po otcovi bol gréckokatolík. Východný obrad si zamiloval ako študent a vždy sa k nemu hrdo hlásil. Túto lásku prehĺbil v noviciáte, v seminári, ale hlavne na štúdiách v Ríme. Neskôr túto lásku ku kresťanskému Východu odovzdával ako vyučujúci na prednáškach seminaristom a svojimi článkami a publikáciami širokej verejnosti. Na sklonku života už nemohol chodiť ani von zo svojho bývania, ale nevzdal sa možnosti denne slúžiť svätú liturgiu v cirkevnoslovanskom jazyku.
Odhodlanie zomrieť pre vieru v Boha a jednotu Cirkvi
Rok Trčka pôsobil ako misionár v Brne. V noci z 22. na 23. apríla 1919 pri bočnom vchode chrámu svätého Michala oproti kláštoru neznáma osoba nastražila výbušninu. Mohutný výbuch pobúril celé okolie a spôsobil aj materiálnu škodu, zvlášť na oknách obytných budov. Jeden z redemptoristov sa preľaknutý Trčku opýtal: „Čo sme im urobili?“ Mal na mysli, prečo bola výbušnina nastražená pri chráme redemptoristov. Mladý misionár zachoval pokoj a stručne mu odpovedal: „Slúžime Kristovi.“ Nebolo to prehnané hrdinstvo, ale vedomie, že Ježiša prenasledovali a budú prenasledovať aj jeho učeníkov.
S podobným odhodlaním kráčal celým životom. Neuhol pred ťažkosťami a protivenstvami lebo veril, že „S nami Boh“. Vo väzení, na ktoré bol komunistickým režimom nespravodlivo odsúdený, podobne ako aj Mastiliak, bývali na jednej cele. Mastiliak vo svojich spomienkach na čas väzenia zaznamenal v krátkosti aj svoje uväznenie a vyšetrovaciu väzbu, k čomu napísal: „Nikdy som nebol od prirodzenosti nejakým zvláštnym hrdinom, ale skôr bojazlivej povahy. V tiesnivej situácii, v ktorej som sa ocitol, mohol som byť z hĺbky duše vďačný Kongregácii a spiritualite sv. Otca nášho Alfonza, ktoré stačia byť takou oporou aj v najkrutejších situáciách. Zvlášť odovzdanosť do vôle Božej a dôvera v ochranu nebeskej Matky boli pre mňa ohromnou posilou.“ Je to úprimné a pokorné vyznanie zraniteľného človeka, ktorý si je vedomý svojej slabosti a krehkosti, ale zároveň aj pomoci a sily Božej, pre ktorú neexistujú neprekonateľné prekážky. Trčka napokon z leopoldovského väzenia nevyšiel. Zomrel 23. marca 1959 na následky sprísneného trestu v korekcii, ktorý dostal za nedovolené spievanie koledy. Totiž obojstranný zápal pľúc a nedostatočná starostlivosť, čo bolo dielom vtedajšieho vedenia väznice, dokonali dielo skazy. Stihol však všetkým odpustiť, čo nebolo iba formalitou, ale zásadným svedectvom kresťana a rehoľného kňaza. Mastiliak síce priestory žalára po viac ako 15 rokoch opustil, ale kruté väzenie sa podpísalo pod jeho zdravotný stav, čo pociťoval až do svojej smrti v roku 1989. Obom stačil náznak, že sú ochotní spolupracovať s komunistami a vzdať sa svojej viery a jednoty s Rímom, a boli by oslobodení. Koľkí uverili klamným slovám: „Pán farár, len podpíšte, nikto sa to nedozvie a ďalej budete kňazom.“ Bolo na výber, že buď chceš visieť na kríži alebo sa zaradíš k tým, ktorí križovaným zatĺkajú klince. Koľkí podľahli ilúzii, že sa dá nájsť stredná cesta. Trčka s Mastiliakom však nezradili. Zostali verní Bohu a Cirkvi až do konca, do posledného dychu.
Zdroj: redemptoristi.sk / P. Daniel Atanáz Mandzák, CSsR
