[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 17. 05. 2022   Meniny má Gizela      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež v aténskej katedrále: Pavlov vzor umenšenosti na areopágu
P:3, 05. 12. 2021 07:39, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Grécko 5. decembra (RV) „Evanjelizácia nie je plnenie prázdnej nádoby, je predovšetkým vynesením na svetlo toho, čo Boh už začal plniť.“ Aj týmito slovami sa prihovoril Svätý Otec katolíckej komunite Grécka v aténskej Katedrále sv. Dionýza. Prinášame stručný obsah svedectiev účastníkov a celý príhovor Svätého Otca.

Stretnutie pápeža Františka s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, seminaristami a katechétmi v aténskej katedrále bolo posledným verejným stretnutím v úvodný deň jeho pobytu v Grécku, v sobotu 4. decembra. Začalo sa o 17.15 miestneho času a trvalo vyše 40 minút. Neskôr večer ešte Svätého Otca čakalo súkromné stretnutie s členmi Spoločnosti Ježišovej na Apoštolskej nunciatúre. 

Pápeža v mene prítomných privítal v chráme predseda Konferencie biskupov Grécka Mons. Sevastianos Rossolatos. Ako povedal, globalizácia a sekularizácia oslabili spoločenskú podporu tradičnej viery a ukázali i nedostatky v spôsobe pestovania viery. Vzťahy Katolíckej cirkvi so štátom sa podľa jeho slov veľmi uľahčili zákonom z roku 2014, ktorý ustanovuje právnu subjektivitu Katolíckej cirkvi v Grécku.

Konferencia biskupov Grécka (Svätá synoda katolíckej hierarchie Grécka) bola zriadená v roku 1965 a spája latinských i východných biskupov Grécka. Aktuálny predseda Mons. Rossolatos je emeritným arcibiskupom Atén.

Pred samotným príhovorom Svätého Otca 

si prítomní vypočuli dve svedectvá. Prvé vyrozprávala rehoľná sestra Maria Virgen pôvodom z Argentíny, z rehoľnej rodiny Vteleného Slova, ktorej komunita „sestier služobníc“ sa venuje službe ľuďom na malých ostrovoch v Egejskom a Iónskom mori.

Prezradila, že povolanie k zasväteniu, aby „zachraňovala duše“ jasne zachytila už v 14 rokoch, a bolo to „tak silné, že nebolo pochýb, že pochádza od Boha“. Ako 18-ročná vstúpila do noviciátu, ktorý bol jej „najšťastnejším obdobím v živote“. Po formácii bola poslaná spolu založiť komunitu na grécky ostrov Tinos, a spolu s ďalšími troma rehoľníčkami slúžiť v mariánskej svätyni.

Sestra Mária, ktorá prišla do Grécka bez znalosti reči, ktorú si postupne osvojila. U domácich obyvateľov ju najviac zaujala pohostinnosť a ich túžba po Bohu. Považuje za veľkú milosť pokračovať tam v službe, ako to robia už toľko rokov jezuiti a uršulínky. Svoje svedectvo uzatvára slovami:

„Sme ochotné obetovať svoj život pre Grécko a pracovať pre duše na Božiu slávu, vydávať svedectvo o Vtelenom Slove, vteľovať ho do všetkých ľudských vecí, čo je špecifickým cieľom nášho inštitútu, v skutkoch milosrdenstva pre deti, mladých ľudí a dospelých, zasievať v nich túžbu po svätosti.“

O svoje svedectvo sa ďalej podelil laik menom Rokos z ostrova Tinos, ktorý sa presťahoval do Atén a zažil každodenné spolužitie a spoluprácu s pravoslávnymi veriacimi. Práve jeho rodina v Grécku predstavuje jednotu  Katolíckej cirkvi s Pravoslávnou. Ako povedal, „s manželkou Nitsou, pravoslávneho vyznania, zbožnou na grécky spôsob, sme vychovávali naše deti, ktoré chodili do katolíckych škôl. ... Chodili za mnou na nedeľnú liturgiu a dokonca prijímali sviatosti.“ Ale keď mali deti 17 rokov, nastal zvrat, a deti sa odvrátili od náboženskej praxe, stavali sa k tomu s ľahostajnosťou a iróniou.

Rokos sa zveril v modlitbe, radil sa so spovedníkom a potom začal dialóg so svojimi deťmi. A práve v dialógu vyplynulo, že chlapci v Boha veria, ale podľa nich „časy sa zmenili a od Cirkvi žiadajú niečo iné.“ A povedali mu: „Žiadny strach. Sme s tebou. Sme jednotní, ako si nás to naučil.“ A práve to, že sa podelili o svoje pocity, vytvorilo rovnováhu. Rokos na záver dodal: „Reakcia našich detí mi pomohla vidieť na vlastné oči ich každodenný život v zmiešanej rodine, pracovnom a spoločenskom prostredí, kde sú v menšine. Ale to, že zažili túto jednotu so svojimi susedmi, ktorú zažili doma a v škole, bolo nakoniec pozitívom nášho rozhovoru.“

Po svedectvách sa ujal slova pápež František, ktorého príhovor nasleduje v plnom znení.

 

Príhovor Svätého Otca v Katedrále sv. Dionýza

Atény, 4. decembra 2021

Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky a rehoľníci, seminaristi, drahí bratia a sestry, kaliméra sas! [Dobrý večer!]

Srdečne vám ďakujem za vaše prijatie a pozdravné slová, ktoré mi adresoval Mons. Rossolatos. A ďakujem, sestra, za Vaše svedectvo: je dôležité, aby rehoľníci a rehoľníčky žili svoju službu v tomto duchu, s vášnivou láskou, ktorá sa daruje pre komunitu tam, kde sú povolaní. Ďakujem! Ďakujem aj Rokosovi za krásne svedectvo viery prežívanej v rodine, v každodennom živote, spolu s deťmi, ktorí, ako mnoho mladých, v istom momente dávajú otázky, pýtajú sa a voči niektoré veciam sa stávajú kritickými. Avšak aj toto je dobre, pretože to pomáha nám ako Cirkvi uvažovať a meniť sa.

Som rád, že sa s vami stretávam v krajine, ktorá je darom, dedičstvom ľudstva, na ktorom boli postavené základy Západu. Sme tak trochu všetci synmi a dlžníkmi vašej krajiny: bez poézie, literatúry, filozofie a umenia, ktoré sa tu rozvinuli, by sme nemohli poznať mnohé aspekty ľudskej existencie, ani uspokojiť mnohé vnútorné otázky o živote,  láske, bolesti a aj o smrti.

V rámci tohto bohatého dedičstva sa tu v počiatkoch kresťanstva vytvorilo určité „laboratórium“ na inkulturáciu viery, vedené múdrosťou mnohých otcov viery, ktorí svojím svätým životom a svojimi spismi predstavujú osvetľujúci maják pre veriacich každej doby. Ale ak sa opýtame, kto započal stretnutie medzi pôvodným kresťanstvom a gréckou kultúrou, myšlienky nás nepovedú inak, než k apoštolovi Pavlovi. Je to on, ktorý otvoril „laboratórium viery“, ktoré spojilo tieto dva svety. A urobil to práve tu, ako to rozprávajú Skutky apoštolov: prišiel do Atén, začal kázať na námestiach a vtedajší učenci ho zaviedli na areopág (porov. Sk 17,16-34), ktorý bol radou starších, znalých múdrosti, ktorí posudzovali záležitosti verejného záujmu. Zastavme sa pri tomto príbehu a nechajme sa viesť na našej ceste Cirkvi dvoma postojmi apoštola Pavla, ktoré sú užitočné pre náš súčasný vývoj viery.

Prvým postojom je dôvera. Zatiaľ čo Pavol kázal, niektorí filozofi sa začali dopytovať, čo chce tento «tlčhuba» (v. 18) učiť. Takto ho nazývali, tlčhuba: ten, kto vymýšľa veci využívajúc dobrú vieru svojich poslucháčov. Preto ho vedú pred areopág. Netreba si teda predstavovať, že mu otvárali oponu javiska. Naopak, priviedli ho tam, aby ho vypočúvali: «Môžeme vedieť, čo je to za nové učenie, ktoré hlásaš? Veď čosi divné nám donášaš do uší. Preto chceme vedieť, čo to má byť»  (v. 19-20). Držia skrátka Pavla nakrátko.

Tieto okolnosti jeho poslania v Grécku sú dôležité aj pre nás, dnes. Apoštol sa ocitá v kúte. Už krátko predtým, v Solúne, mu prekážali v kázaní, a z dôvodu nepokojov vyvolaných medzi ľudom na jeho obvinenie z podnecovania neporiadku, musel v noci utiecť. Teraz, keď prišiel do Atén, ho berú ako tlčhubu a vedú ho pred areopág ako nevítaného hosťa. Neprežíva teda moment víťazstva; napreduje v poslaní v náročných podmienkach. Možno v mnohých chvíľach našej cesty aj my pociťujeme námahu a neraz frustráciu z toho, že sme maličkou komunitou, alebo Cirkvou so skromnými silami, ktorá sa pohybuje v nie vždy priaznivom kontexte. Rozjímajte o príbehu Pavla v Aténach. Bol sám, v menšine, neveľmi vítaný a s mizivou pravdepodobnosťou úspechu. Ale nenechal sa ovládnuť malomyseľnosťou, nevzdal svoju misiu. A nedal sa zlákať pokušením bedákať. Toto je veľmi dôležité: dávajte si pozor na bedákanie. Hľa, toto je postoj skutočného apoštola: napredovať s dôverou, radšej v nepokoji nečakaných situácií než zvykovosť a opakovanie. Pavol má odvahu. Odkiaľ sa berie? Z dôvery v Boha. Je to odvaha dôvery: dôvery vo veľkosť Boha, ktorý s obľubou koná zakaždým v našej malosti.

Drahí bratia a sestry, majme dôveru, pretože byť malou Cirkvou nás robí výrečným znakom evanjelia, znakom Boha zvestovaného Ježišom, ktorý si vyberá maličkých a chudobných, aby zmenil dejiny jednoduchými skutkami pokorných. Od nás, ako od Cirkvi, sa nevyžaduje duch dobývania a víťazstva, veľkoleposť veľkých počtov, svetská nádhera. To všetko je nebezpečné. Je to pokušenie triumfalizmu. Od nás sa žiada brať si podnet z horčičného zrnka, ktoré je nepatrné, ale skromne a pomaly rastie: «Ono je síce najmenšie zo všetkých semien,» – hovorí Ježiš – «ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom» (Mt 13,32). Od nás sa žiada, aby sme boli kvasom, ktorý v trpezlivosti a tichosti kvasí v ceste sveta vďaka neprestajnému pôsobeniu Ducha Svätého (porov. Mt 13,33). Tajomstvo Božieho kráľovstva je obsiahnuté v maličkostiach, v tom, čo je často neviditeľné a nerobí hluk. Apoštol Pavol, ktorého meno odkazuje na malosť, žije v dôvere, pretože si vzal k srdcu tieto slová evanjelia, až tak, že na základe toho učí svojich bratov v Korinte: «čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia»; «čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných» (1 Kor 1,25.27).

Drahí priatelia, chcel by som vám teda povedať: žehnajte malosti a prijmite ju. Dáva vám dôverovať v Boha a iba v Boha. Byť menšinovými – a v celom svete je Cirkev menšinová – neznamená byť bezvýznamnými, ale kráčať cestou, ktorú prešliapal Pán, tou, ktorá je umenšením: je kenózou, ponížením sa, sklonením sa, tým synkatábasis Boha v Ježišovi Kristovi. On zostúpil až natoľko, že sa skryl v ranách ľudskosti a v ranách nášho tela. Zachránil nás tým, že nám slúžil. On v skutočnosti, – uvádza Pavol, – «zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu» (Flp 2,7). Tak často sme posadnutí imidžom, tým viditeľným, ale «Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať» (Lk 17,20). Prichádza skryto, ako dážď, pomaličky na zem. Pomôžme si navzájom obnoviť túto dôveru v Božie dielo, a nestratiť nadšenie zo služby. Odvahu, vpred po tejto ceste pokory, umenšenia!

Chcel by som teraz zdôrazniť druhý postoj Pavla na aténskom areopágu: prijatie. Je to vnútorná ochota, nevyhnutná pre evanjelizáciu: nechcieť obsadzovať priestor a život druhých, ale zasievať dobrú správu do pôdy jeho existencie, učiť sa predovšetkým prijať a rozpoznať semiačka, ktoré Boh vložil do jeho srdca už prv, než sme prišli my. Zapamätajme si: Boh nás vždy predchádza, Boh vždy predchádza našu sejbu. Evanjelizácia nie je plnenie prázdnej nádoby, je predovšetkým vynesením na svetlo toho, čo Boh už začal plniť. A toto je tá neobyčajná pedagogika demonštrovaná apoštolom pred Aténčanmi. Nehovorí im „kompletne sa mýlite“ alebo „teraz vás naučím pravde“, ale začína prijatím ich náboženského ducha: «Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu“» (Sk 17,22-23). Berie si niečo z bohatstva Aténčanov. Apoštol uznáva dôstojnosť svojich adresátov a prijíma ich náboženské cítenie. Aj keď boli ulice Atén plné modiel, ktoré  Pavla „pobúrili v duchu“ (porov. v. 16), prijíma túžbu po Bohu skrytú v srdci týchto ľudí a s vľúdnosťou im chce darovať žasnutie z viery. Jeho štýl nie je ukladajúci, ale ponúkajúci. Nezakladá sa na prozelytizme – nikdy! –, ale na Ježišovej miernosti. A je to možné, pretože Pavol má duchovný pohľad na realitu: verí, že Duch Svätý pracuje v srdci človeka aj za hranicami náboženských nálepiek. Počuli sme to v Rokosovom svedectve. Deti sa v istom momente trochu vzdialili od náboženského praktizovania, ale Duch Svätý pracoval a pokračoval v diele, a takto veľmi veria v jednotu a bratstvo s blížnymi. Duch pracuje vždy poza hranice toho, čo vidno navonok, pamätajme na to! Postoj apoštola každej doby začína teda v prijatí druhého: pamätajme, že «Božia milosť s kultúrou počíta a Boží dar sa priam vteľuje do kultúry človeka, ktorý ho prijíma» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 115). Nejde o nejakú abstraktnú milosť, čo sa točí v našich hlavách; milosť je vždy vtelená do určitej kultúry, inkarnuje sa v nej.

V súvislosti s Pavlovou návštevou areopágu Benedikt XVI. povedal, že nám musí v srdci veľmi záležať na agnostikoch alebo ateistoch, ale musíme dávať pozor, lebo «keď hovoríme o novej evanjelizácii, títo ľudia sa možno zľaknú. Nechcú sa považovať za objekt misie, ani sa vzdávať slobody myslenia a vôle» (Príhovor Rímskej kúrii, 21. decembra 2009). Aj od nás sa dnes vyžaduje postoj prijatia, štýl pohostinnosti, srdce živené túžbou vytvárať spoločenstvo uprostred ľudských, kultúrnych alebo náboženských rozdielností. Výzvou je vytvoriť zanietenosť pre celok, ktorá nás – katolíkov, pravoslávnych, bratov a sestry iných vierovyznaní, aj bratov agnostikov, všetkých – vedie k vzájomnému počúvaniu, spoločnému snívaniu a práci, k pestovaniu „mystiky“ bratstva (porov. Evangelii gaudium, 87). Minulá história stále zostáva otvorenou ranou na ceste tohto ústretového dialógu, ale prijmime s odvahou výzvu dneška!

Drahí bratia a sestry, svätý Pavol tu v gréckej zemi ukázal svoju pokojnú dôveru v Boha a to ho urobilo ústretovým voči členom areopágu, ktorí ho upodozrievali. S týmito dvoma postojmi ohlasoval toho Boha, ktorý bol pre jeho adresátov neznámym. A prišiel až k tomu, že predstavil tvár Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi zasial v srdci sveta zárodok zmŕtvychvstania, všeobecné právo na nádej, ktoré je ľudským právom – právo na nádej. Keď Pavol ohlasuje túto dobrú správu, väčšina ho vysmeje a odíde. Predsa však, «niektorí sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi» (Sk 17,34). Väčšina odchádza; malý zvyšok sa pripája k Pavlovi, medzi nimi Dionýz, ktorému je zasvätená táto katedrála! Je to malý zvyšok, ale takto Boh tká nitky dejín, od tých čias až po vás dnes. Zo srdca vám želám, aby ste pokračovali v diele vášho historického laboratória viery a aby ste tak robili s týmito dvoma ingredientmi, s dôverou a s prijatím, aby ste si vychutnali evanjelium ako skúsenosť radosti a aj ako skúsenosť bratstva. Nesiem si vás so sebou v láske a modlitbe. A vy, prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. O Theós na sas avloghi! [Boh vám žehnaj!]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Fotogaléria



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20211205001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním