Bratislava 7. decembra (TK KBS) Nedávne správy o sexuálnom zneužívaní zo strany Cirkvi vo Francúzsku vyvolali otázku, ktorá sa objavila v súvislosti so zverejnením podobných správ z Austrálie, Írska, Spojených štátov amerických a iných miest: nemalo by byť pre kňaza, ktorý sa počas spovede dozvie o sexuálnom zneužívaní spáchanom na mladistvom, povinnosťou oznámiť to svetským autoritám?
O tejto téme píše nemecký kňaz a psychológ Hans Zollner, SJ, člen vatikánskej komisie pre ochranu maloletých. Jeho príspevok prináša portál Zasvätený život.
Hoci Katolícka cirkev neočakáva, že jej zákony budú postavené nad štátne zákony, pokusy zrušiť spovedné tajomstvo vyvolávajú základné otázky o slobode vyznania a svedomia. Okrem toho neexistuje žiaden pádny dôkaz, ktorý by dosvedčoval, že zrušením spovedného tajomstva sa zabráni zneužívaniu.
Ako povedal predseda Francúzskej biskupskej konferencie arcibiskup Éric de Moulins-Beaufort po zverejnení správy z Francúzska: „Je potrebné zosúladiť podstatu spovede s potrebou ochrany detí.“
Nie je to ľahké, nakoľko táto diskusia má silný emocionálny náboj a existuje veľa nepochopenia ohľadne podstaty spovede v Katolíckej cirkvi. Kánon 983 §1 Kódexu kanonického práva ponúka veľmi jasnú definíciu spovedného tajomstva: „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné, preto spovedník vôbec nesmie slovami alebo akýmkoľvek iným spôsobom, alebo z akéhokoľvek dôvodu nejako prezradiť kajúcnika.“ Kňaz nesmie porušiť spovedné tajomstvo, aby si zachránil vlastný život, ani aby ochránil svoje dobré meno, ani aby zachránil život iného ani aby napomohol súdne konanie. Kňazi, ktorí porušia pečať spovedného tajomstva, sú automaticky exkomunikovaní.
Absolútne zachovávanie tajomstva v spovednici vysvetľuje, prečo mnohí ľudia cítia slobodu rozprávať pri spovedi o veciach, o ktorých by inak nikde nehovorili. Niektorí však vnímajú nástojenie na neporušiteľnosti pečate spovedného tajomstva ako potvrdenie, že Cirkev nekladie bezpečie a dobro ich detí na prvé miesto. Niektorí si myslia, že páchatelia sexuálneho zneužívania môžu vyjaviť zneužívanie pri spovedi, dostať rozhrešenie a potom ďalej pokračovať v zneužívaní bez toho, aby museli čeliť dôsledkom. Je pravdou, že niektoré obete zneužívania zažili grooming alebo boli zneužívané v kontexte sviatosti zmierenia, a to je podľa kanonického práva vážnym deliktom (zločinom). Aj počas stáročí boli kňazi mučení a umučení kvôli tomu, že odmietli požiadavku krutých režimov vyjaviť spovedné tajomstvo. Diskusia o téme spovedného tajomstva má na oboch stranách vysoký emocionálny náboj, a to tým viac, že sa jedná o citlivé záležitosti akými sú hanba, súkromie a osobná zodpovednosť.
Tu by mohli pomôcť niektoré rozlíšenia a objasnenia. V prvom rade tí, ktorí hovoria o zneužívaní v rámci spovede, môžu byť páchatelia alebo obete zneužívania, alebo ľudia, ktorí vedia o zneužívaní spáchanom inými osobami. V každom z troch uvedených prípadov sa mohlo zneužívanie odohrať pred rokmi alebo desiatkami rokov alebo môže ešte stále pokračovať. Existujú niektoré hlboko zakorenené predstavy o spovedi, ktoré jednoducho nie sú správne. S výnimkou prípadu väzenských kaplánov je veľmi nepravdepodobné, že by kňaz mal možnosť vypočuť spoveď páchateľa sexuálneho zneužívania detí. Iba jediný kňaz mi povedal, že v spovedi počul vyznanie páchateľa – a to bolo len pri jedinej príležitosti. Zdá sa, že ľudia majú predstavu, že katolíci chodia na spoveď často. V skutočnosti, dokonca aj v mestách, je v súčasnosti ťažké nájsť miesto, kde sa katolík môže vyspovedať. Okrem toho si mnohí neuvedomujú, že kňaz zvyčajne nepozná osobu v spovednici a nemôže ju nútiť, aby vyjavila svoju totožnosť. Ľudia prichádzajú na spoveď práve preto, že je zaručená ich anonymita. Keby sa zrušila, veľmi málo ľudí by chodilo ďalej na spoveď a určite by medzi nebol žiaden páchateľ, ktorý by riskoval, že sa dostane do väzenia. Ak kajúcnik prichádza na spoveď k človeku, ktorý ho pozná, či už je to úmyselné alebo náhodné, je ešte pravdepodobnejšie, že takáto osoba sa buď vôbec neprizná k zneužívaniu, alebo svoj zločin úmyselne zahmlí použitím zaobalených vyjadrení.
Tí, ktorí chcú zrušiť pečať spovedného tajomstva v prípade zneužívania detí alebo iných závažných zločinov, tvrdia, že by malo byť pre kňaza, ktorý vie o zneužívaní, povinné oznámiť to, rovnako ako by to malo byť v prípade lekárov, psychoterapeutov alebo iných profesionálov. Terajšie zákony ohľadne povinnosti nahlasovania zneužívania sa veľmi rôznia od jednej krajiny po druhú, ba dokonca aj v rámci jednotlivých území v jednej krajine. Často je ponechaný priestor na zváženie toho, za akých okolností a komu má osoba, ktorá sa dozvie o zneužívaní, túto informáciu nahlásiť. Dospelá obeť sexuálneho zneužívania zo strany kňaza ma upozornila na niekedy prehliadanú skutočnosť, že mnohé obete sa cítia vinne a je pre ne nesmierne ťažké po prvýkrát hovoriť o nevysloviteľnom. Vyjadrila obavu, že ak nebude existovať absolútna istota o tom, že veci vypovedané v spovedi zostanú utajené, jedno z mála bezpečných miest, kde sa dá začať rozprávať o skúsenosti zneužitia, sa pravdepodobne stratí.
Rozhrešenie – odpustenie hriechov – je viazané na splnenie podmienok platnej spovede: úprimná ľútosť, jasné vyznanie a primerané zadosťučinenie. Rozhrešenie nemôže byť udelené, ak existuje pochybnosť o ktorejkoľvek z uvedených podmienok. Inými slovami, v prípade, že sa niekto prizná k zneužívaniu a neprejaví známky úprimnej ľútosti a ochoty napraviť spáchané zlo, spovedník musí udelenie rozhrešenia odmietnuť. Avšak, podľa učenia Cirkvi, pečať spovedného tajomstva nesmie byť porušená ani v prípade, že sa kňaz v rámci spovede dozvedel o zneužívaní alebo o inom vážnom zločine, ale neboli splnené uvedené podmienky a on nemohol udeliť rozhrešenie. Z tohto dôvodu, napr. rektor seminára nesmie spovedať seminaristu, aby sa mohol slobodne vyjadrovať pri diskusii o vhodnosti kandidáta na svätenie a nebol viazaný pečaťou spovedného tajomstva.
Zatiaľ čo podľa kanonického práva nemôže byť rozhrešenie viazané na podmienku nahlásenia zločinu polícii, spovedník musí urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby presvedčil páchateľa prevziať zodpovednosť za svoje konanie. K tomu patrí aj snaha stretnúť sa s ním mimo spovednice, kde kňaz môže pozvať páchateľa, aby sa s ním znovu porozprával o spáchanom zločine a vyzvať ho, aby sa sám vydal do rúk spravodlivosti. Podobne, ak príde na spoveď obeť, spovedník jej môže ponúknuť možnosť stretnúť sa mimo spovedného priestoru alebo nasmerovať ju na podporu a ďalšie sprevádzanie, ktoré je k dispozícii zo strany terapeutov alebo právnikov.
Ak Cirkev primeranejšie nevysvetlí dôvody prečo pečať spovedného tajomstva nechráni zneužívateľov ani iných vážnych zločincov pred spravodlivosťou a ako pečať spovedného tajomstva môže pomôcť pri ochrane detí a zraniteľných dospelých, štátna legislatíva si môže vziať za terč neporušiteľnosť pečate spovedného tajomstva. Domnievam sa, že keby Cirkev viac pomáhala spovedníkom, aby sa stali empatickými poslucháčmi a zároveň kvalifikovanými vysvetľovateľmi morálneho učenia Cirkvi, objasnilo by sa, že sviatosť zmierenia môže byť nástrojom v boji proti zneužívaniu a vzrástla by dôvera voči spovedníkom, voči procesu aj chápanie samotnej sviatosti zmierenia.
Navrhujem, aby Svätá Stolica zvážila vydanie novej inštrukcie pre spovedníkov. Mala by sa v nej opätovne zdôrazniť povinnosť rešpektovať zákony o nahlasovaní zneužívania mimo spovednice a tiež by znovu potvrdiť pečať spovedného tajomstva. Kľúčovým bodom je osobná zodpovednosť spovedníka. Táto zahŕňa vyzvanie páchateľa, aby prestal so zneužívaním, aby sa sám išiel nahlásiť zákonným orgánom a vyhľadal terapeutickú pomoc a vysvetlenie, že rozhrešenie hriechu zneužívania nie je možné udeliť, kým sa nepreukáže nielen úprimná ľútosť, ale aj viditeľná ochota napraviť spáchané zlo. Inštrukcia by mala tiež objasniť, že ak obeť rozpráva o svojom zneužívaní, spovedník má pri počúvaní prejaviť empatiu a úctu. Následne kňaz môže navrhnúť stretnutie mimo spovedného priestoru a povzbudiť osobu, aby sa skontaktovala s terapeutom a právnikom. Je potrebné zabezpečiť primerané sprevádzanie, nakoľko mnohé obete, ktoré hovoria o zneužívaní po prvýkrát, sa cítia nepríjemne pri opätovnom rozprávaní o zneužívaní, hlavne ak sa tým otvára priestor k súdnemu konaniu.
Táto smernica by mala definovať: (1) na koho sa spovedníci môžu obrátiť kvôli objasneniam a usmerneniam a potrebu informovať sa, na koho môžu odkázať obete a iné osoby v núdzi; (2) aký postup treba zvoliť zo strany spovedníka, keď osoba – páchateľ alebo obeť – súhlasí so stretnutím mimo spovednice kvôli hlbšiemu objasneniu; (3) aká odborná príprava je potrebná v rámci počiatočnej a stálej formácie spovedníkov, ako aj podpora a sprevádzanie spovedníkov, aby sa dokázali vysporiadať s morálnymi a právnymi zásadami, ktoré sú niekedy v rozpore.
Podtextom diskusie o spovednom tajomstve je vzťah medzi štátom a Katolíckou cirkvou a inými náboženskými inštitúciami v sekulárnom, liberálnom štáte. Vzhľadom na pohromu sexuálneho zneužívania zo strany duchovenstva a presvedčenie, ktoré vládne v Európe a Severnej Amerike, že cirkvi nedokázali tento problém primerane riešiť na internom fóre, šíri sa názor, že do veci musí zasiahnuť štát. Toto vyvoláva napätie medzi Cirkvou a štátom, ktoré si vyžaduje opatrné hľadanie rovnováhy medzi rešpektovaním právomocí štátu v oblasti presadzovania práva a náboženskou slobodou. Zdravá sekularita uznáva, že existuje pokušenie, aby štát prekračoval svoju autoritu vo vzťahu k náboženským spoločnostiam, zatiaľ čo zdravá Cirkev vie, ako „dať cisárovi, čo je cisárovo.“
Spovedné tajomstvo vytvára posvätný priestor, v ktorom môže kajúcnik úplne slobodne predložiť Bohu všetko, čo má na svedomí a – keď prejaví ľútosť – získa odpustenie, zmierenie a uzdravenie. Skutočnosť, že spovedné tajomstvo bolo v minulosti zámienkou na zneužívanie a iné zločiny, by nemala viesť k zavrhnutiu tohto prameňa milosti. Okolo tejto témy však existujú zložité otázky, ktoré treba riešiť citlivo a s použitím rozumných argumentov a v kontexte vzájomného vzťahu dôvery medzi Cirkvou a štátom. Možno je načase, aby Cirkev vydala jasnejšie pokyny ohľadne vysluhovania sviatosti zmierenia, aby ju kajúcnici, spovedníci i ľudia mimo Cirkvi lepšie chápali ako miesto bezpečia, uzdravenia a spravodlivosti.
Zdroj: thetablet.co.uk Hans Zollner, SJ / Preložila: Lívia Gardianová, OSF
