Bratislava 8. decembra (TK KBS) Dnes končí osobitný Rok sv. Jozefa, ktorý vyhlásil Svätý Otec František. Príslušný apoštolský list Patris corde (S otcovským srdcom) podpísal pápež 8. decembra, presne 150 rokov od vyhlásenia svätého Jozefa za patróna celej Cirkvi pápežom Piom IX. v roku 1870. V tejto súvislosti prinášame rozhovor s dekanom v Kežmarku Františkom Trstenským.
Je možné, že by Boh starostlivo vybral matku svojho Syna a nepostaral sa o muža, ktorému bude jeho Syn hovoriť „otec“?
Boh vo svojej prozreteľnosti nekoná náhodne. Od večnosti pripravil plán záchrany ľudstva. Ako starostlivo vybral Abraháma, Mojžiša, Dávida, prorokov, tak starostlivo vybral Máriu a Jozefa, aby sa stali rodinou pre jeho Syna. To isté platí aj o nás. To, že sme sa narodili v konkrétnom čase a krajine, nie je výsledkom náhody, ale máme svoje poslanie, ktoré nám zveril Boh.
V Biblii nemáme záznam o jeho jedinom slove, ktoré povedal. Čiže by sme ho mohli prehliadnuť. Je dôležité všímať si aj Jozefa?
Jedna z biblických zásad hovorí, že Sväté písmo máme vysvetľovať tak, ako je napísané. Nemáme vkladať do textu nejaké alternatívy, ale máme sa usilovať mu porozumieť tak, ako je uvedený. Ak teda v evanjeliách nezaznieva žiadne slovo z úst Jozefa, neznamená to, že Jozef bol nemý. Je to zámer evanjelistov predstaviť Jozefa týmto spôsobom. Boh chcel, aby sme vnímali postavu Jozefa cez jeho konanie a vzťahy, ktoré vytváral a ktoré sa spomínajú vo Svätom písme – najmä k Bohu, k svojej manželke a k Božiemu Synovi.
Hovorí nám Biblia o Jozefovi niečo medzi riadkami?
Ďalšia biblická zásada hovorí, že čím lepšie poznáme svet biblického svätopisca, tým lepšie porozumieme textu, ktorý zapísal vedený Duchom Svätým. Totiž v texte je práve „medzi riadkami“ ukrytý aj náboženský a kultúrny svet danej doby, v ktorej žil konkrétny svätopisec. Keď sa napríklad povie, že Jozef bol zasnúbený s Máriou, vieme skúmať, čo znamenalo zasnúbenie a manželstvo v židovskom náboženstve. Viackrát sa uvádza, že Jozef a Mária konali tak, aby splnili Pánov zákon. Z toho môžeme povedať, že hľadanie a plnenie Božej vôle bolo pre nich veľmi dôležité.
Z toho, čo vieme, môžeme povedať, že Jozef sa aktívne zapája do dejín spásy?
Sväté písmo potvrdzuje, že jednoznačne áno. Evanjelista Matúš i Lukáš uvádzajú Jozefa ako súčasť Ježišovho rodokmeňa, tzn. dejín záchrany ľudstva. Je to spravodlivý muž, čo je narážka na patriarchu Abraháma a jeho poslušnosť. Jozef je nazvaný „syn Dávidov“, čo je prepojenie s postavou kráľa Dávida. Jozefovo putovanie najskôr do Betlehema, potom do Jeruzalema, ďalej jeho cesta do Egypta a návrat, to všetko sú cesty starozákonného Božieho ľudu. Môžeme povedať, že Svätá rodiny na vlastnom životnom príbehu sumarizuje dejiny starozákonného ľudu.
Evanjeliá ho však neignorujú; aj keď nepovie ani slovo.
Jozef sa nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania, ale je výraznou postavou Ježišovho narodenia a detstva. To je jasný zámer evanjelistov. Chceli predstaviť Jozefa ako neodmysliteľnú súčasť prípravy na príchod Božieho Syna, jeho narodenia, detstva a skrytých rokov.
Je Jozef nenahraditeľný?
Ak by sme pod slovom „nenahraditeľný“ mysleli, že inak Boží plán spásy stroskotá, tak určite nie. Ak však uvažujeme nad tým, akým spôsobom Jozef odpovedal na Božie povolanie stať sa súčasťou príchodu Spasiteľa, tak môžeme povedať, že je nenahraditeľný, lebo Boh to tak chcel a Jozef súhlasil. Dovolím si urobiť porovnanie s naším životom. Ironicky sa hovorí, že „cintorín je plný nenahraditeľných ľudí“. Ak postavíme svoj život na pýche „iba ja a nikto iný“, pamätajme, že Boh si vždy nájde spôsob a ľudí. V tomto zmysle sme nahraditeľní. Ak náš postoj je ten, že chceme byť spolupracovníkmi na Božom projekte (Panna Mária hovorí o sebe ako o „Pánovej služobnici“), tak potom sme nenahraditeľní.
Keď sa pozrieme na Ježišovu rodinu, zistíme, že čisto svätých postáv je málo. Môžeme objaviť rodinné škandály a dôvody hanbiť sa. To je práve rodina Jozefa, ktorého Biblia nazýva spravodlivým (porov. Mt 1,19). Evanjelisti teda nerezignovali na pripomínanie tohto sledu mien, nezabielili Jozefov príbeh. Stavili na pravdu…
Príbeh Jozefa a jeho rodiny je bez škandalov, ale nie je bez ťažkostí, skúšok a pochybností. V tom je rovnaký s našimi rodinámi a silným vzorom pre nich. Totiž nevyhneme sa krížom a utrpeniu v našom živote, ale mali by sme sa za každú cenu chrániť škandálov, ak pod nimi rozumieme život bez Boha. Svätý Pavol, keď v liste Rimanom uvažuje nad vykúpením, píše, že Boh neušetril ani vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých (porov. Rim 8, 32). Podobne môžeme povedať, že Boh neušetril ani Jozefa a Máriu, ale vydal ju ťažkostiam každodenného života, ba možno ešte väčším, ako príklad pre nás všetkých.
Tieto línie nám ukazujú, že Jozef a Ježiš majú obyčajné ľudské korene, ktoré budujú ich identitu. Možno to vidíme trochu inak. Sme ľudia, ktorí sa spájajú s kým chcú, odstrihávajú sa od toho, čo akoby prekážalo, čo negatívne vplýva na nás a náš imidž. Tento prístup je ľuďom Biblie úplne cudzí.
Tajomstvo vtelenia Božieho Syna, ktorého strážcom je svätý Jozef, nám práve hovoria o zakorenení Ježiša Krista do konkrétnych ľudských dejín. Vzal na seba telo, výzor, reč, krajinu... Ježiš si nevzal ľudskú prirodzenosť na seba na spôsob nejakej divadelnej role. On je pravý Boh a pravý človek. V tomto zmysle sú fascinujúce slová autora Listu Hebrejom, ktorý o Ježišovi píše: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď bol pdopobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr 4, 15) Boh cíti s našimi slabosťami. V dnešnej dobe človek prijíma iba to, čo mu vyhovuje a odmieta, čo mu je na príťaž. Boh sa stal človekom, aby človeka naučil zostať človekom.
Pri počúvaní niektorých kázní alebo prezeraní niektorých obrázkov môžeme nadobudnúť mylný dojem, že Jozef je len určitým doplnkom k Ježišovi a Jeho Matke. Objavuje sa, pretože vtedajšia kultúra potrebovala niekoho, kto by sa postaral o dočasnú existenciu Božieho Syna, postaral sa o ženu a dieťa. Jozef je potrebný. Boh chce, aby bol jeho Syn vychovaný v úplnej rodine, aby mal vedľa seba muža, ktorého bude volať otcom, ktorý mu ukáže mužský svet. V týchto jedinečných vzťahoch sa neocitol náhodou alebo na ozdobu. Ocitol sa v tej rodine, pretože si ho Boh vybral pre toto miesto, a súhlasil s tým, že prijme volanie Najvyššieho.
Nepopieram, že niektoré prejavy náboženského umenia alebo ľudovej zbožnosti akoby pozabudli na postavu Jozefa. Sakrálne umenie stredoveku má v osobitnej obľube zobrazenia Madony s Dieťaťom bez prítomnosti Jozefa. Ale to je vždy podmienené konkrétnymi okolnosťami, v ktorých sa ocitne spoločnosť a Cirkev. V dobách, keď „vládli“ muži a žena bola podceňovaná, aj v zobrazovaní Panny Márie týmto spôsobom, sa pripomínala jej dôstojnosť. Keď v roku 2008 vtedajší pápež Benedikt XVI. vyhlásil Rok sv. apoštola Pavla, neznamená to, že znížil autoritu apoštola Petra, alebo iného svätca. Vyzdvihnutie jedného aspektu však neznamená odmietnutie ostatných skutočností. Faktom je, že Ježiš prišiel na tento svet do vzťahu Márie a Jozefa ako manželov a že sa takto stali rodinou. Pre nás je to výzva premýšľať nad odkazom tohto Božieho konania.
O otázke voľby Márie za Ježišovu matku bolo napísaných mnoho literárnych a teologických prác, ktoré sa pokúšajú predstaviť jedinečný Boží plán s touto ženou. Ak teda Boh starostlivo vybral matku svojho Syna a postaral sa rovnako o muža, ktorému bude jeho Syn hovoriť „otec“?
Samozrejme, z teologického pohľadu je rozdiel medzi poslaním Márie v Božom pláne a poslaním Jozefa. Mária je „Bohorodička“, v ktorej sa Boží Syn počal a z ktorej si vzal telo. V náuke cirkevných koncilov sa pozornosť sústredila na Pannu Mária z dôvodu definovania ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. Jozef však nie je nejakým „doplnkom“. Ešte pred zvestovaním je už súčasťou Máriinho života a pevne ňou zostáva a prijíma do ich vzájomného vzťahu aj novú skutočnosť, ktorou je požehnaný stav snúbenice. To neznamená, že až teraz začína jeho zapojenie do Božieho plánu. Keď Sväté písmo hovorí, že bol spravodlivým človekom, vyjadruje tým, že žil aj dovtedy v plnení Božej vôle. Vtelením Božieho Syna Jozef dostáva nové poslanie, ktoré prijíma. Podobne to môžeme povedať o Márii do okamihu zvestovania a po ňom. Jozef sa „nehrá“ na otca, ale keď evanjeliá hovoria o ňom ako o „manželovi“ Márie a „otcovi“ Ježiša Krista, zdôrazňujú, že v slobode prijal na seba tieto úlohy.
Môžeme povedať, že aj keď Písmo nezaznamenáva Jozefove dialógy s Bohom, neznamená, že Najvyšší nevenuje pozornosť Ježišovmu strážcovi. Nie všetko treba napísať a povedať priamo. Len treba vedieť čítať?
Znova pripomeniem zásadu usilovať sa pochopiť biblický text vždy tak, ako je napísaný. Pri tomto čítaní vyniká Jozefova „abrahámovská“ poslušnosť a vernosť Božím prisľúbeniam. Vystupuje dopopredia jeho múdre vystupovanie ako hlavy rodiny na spôsob múdreho spravovania krajiny starozákonným Jozefom Egyptským. Osobitne je krásna jeho otvorenosť nechať sa viesť Božím slovom, čo je zvýraznené štyrmi posolstvami anjela. Jozef si predsa mohol zariadiť veci podľa seba. Postavil na prvé miesto Boha a to mu prinieslo požehnanie. To je možno aj záverečný odkaz Roka sv. Jozefa.
