Vatikán 12. decembra (RV) Čerpať z „deuteronomickej pamäti“ a „s dôverou hľadieť do budúcnosti“ – túto radu adresoval pápež František účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorých prijal v sobotu 11. decembra. Na audienciu prišli v sprievode prefekta kardinála João Braz de Aviza a sekretára Mons. Josého Rodrígueza Carballa.

„Chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým, ktorí veria v budúcnosť zasväteného života,“ povzbudil pápež členov kongregácie v ich neľahkej práci. Aj napriek náročnej situácii sprevádzanej klesajúcim počtom zasvätených v rozličných častiach sveta, „prevažuje nádej založená na kráse daru, ktorým je zasvätený život“, zdôraznil Svätý Otec.

Deuteronomická pamäť

„Toto je rozhodujúce: sústrediť sa na Boží dar, na nezištnosť jeho povolania, na premieňajúcu moc jeho Slova a jeho Ducha. S týmto postojom povzbudzujem vás i všetkých, ktorí v rôznych inštitútoch a v partikulárnych cirkvách pomáhajú zasväteným mužom a ženám, aby vychádzajúc z „deuteronomickej“ pamäti s dôverou hľadeli do budúcnosti.

Prečo hovorím „deuteronomická“ pamäť? Pretože je veľmi dôležité pamätať si. To posolstvo z Deuteronómia: „Pamätaj Izrael, pamätaj“. Táto pamäť dejín, vlastnej histórie, vlastnej inštitúcie. Tá spomienka na korene. A to nás núti rásť. Keď stratíme túto pamäť, spomienku na zázraky, ktoré Boh urobil v Cirkvi, v našom inštitúte, v mojom živote - každý to môže povedať -, stratíme silu a nebudeme schopní dávať život. Preto spomínam „deuteronomickú“ pamäť.“

Malachiáš hovorí o Božom treste ako o ponechaní ľudu bez koreňov a bez klíčkov, pripomenul pápež s varovaním: „Ak nebudeme mať túto deuteronomickú pamäť a nebudeme mať odvahu vziať si z nej „šťavu“ na rast, nebudeme mať ani klíčky. Je to tvrdé prekliatie, byť bez koreňov a bez výhonkov.“

Sprevádzanie a rozlišovanie

Svätý Otec zhrnul službu pracovníkov úradu Rímskej kúrie zodpovedného za zasvätený život slovami „sprevádzanie“ a „rozlišovanie“. Rozhodujúci princíp rozlišovania ohľadom rehoľných inštitútov vyjadruje podľa pápeža otázka: „Je tento inštitút schopný integrovať sa do života svätého Božieho ľudu, a či nie?“ K tejto téme ďalej vysvetlil:

„Pri rozlišovaní a sprevádzaní si treba stále pestovať pozornosť na isté aspekty. Pozornosť voči zakladateľom, ktorí majú niekedy sklon k autoreferencii, k pocitu, že sú jedinými strážcami alebo interpretmi charizmy, akoby stáli nad Cirkvou. Pozornosť voči pastorácii povolaní a formácii, aká sa ponúka kandidátom. Pozornosť voči spôsobu výkonu moci s osobitným zreteľom na oddelenie vnútorného a vonkajšieho fóra – téma, ktorá ma veľmi znepokojuje –, na trvanie mandátov a na kumuláciu právomocí. A pozornosť voči zneužívaniu autority a moci. K tejto poslednej téme som mal v rukách nedávno vydanú knihu Salvatoreho Cernuzia o probléme zneužívania, ale nie toho do očí bijúceho, o každodennom zneužívaní, ktoré zraňuje silu povolania.“