Sýria 4. januára (RV) „Myslime na sýrsky národ, ktorý zažíva už vyše desaťročie vojnu s množstvom obetí a nesčíselnými utečencami.“ Túto výzvu z vianočného posolstva pápeža Františka Urbi et Orbi si premeníme na drobné cez svedectvá tamojších cirkevných predstaviteľov, ktoré s reportérskym mikrofónom zachytil v posledných týždňoch francúzsky redaktor Vatikánskeho rozhlasu Jean Charles Putzolu.

Damask, Aleppo, Hassaké, Homs – to sú sýrske mestá, z ktorých prichádzajú volania o pomoc, a to už celé desaťročie. Z dvojmiliónového Aleppa, ktoré je najľudnatejším sýrskym mestom, priniesol v polovici decembra svedectvo maronitský arcibiskup Mons. Joseph Tobji. Upozorňuje na emigračnú vlnu, ktorá ohrozuje kresťanskú prítomnosť krajiny. Kresťanov len v Aleppe bolo pred vojnou 150 000, dnes ich je 30 000, hovorí arcibiskup Tobji:

„Prítomnosť kresťanov na Východe, dokonca aj v Aleppe, je stará dve tisícročia, už od čias apoštolov... Je to aj kúsok Ježišovho mystického tela, takže kontinuita kresťanstva tu v Aleppe, v Sýrii, na Východe, je podstatná pre celú univerzálnu Cirkev. Po druhé, prítomnosť kresťanov v sýrskom Aleppe je dôležitá pre krajinu a tiež pre moslimov, pretože zostáva tlmiacim článkom medzi Východom a Západom.“

Mons. Tobji uisťuje o pokojnom dialógu medzi kresťanmi a moslimami v Aleppe, či Sýrii, čo sa týka najmä susedských vzťahov. Najmä medzi jednoduchými ľuďmi mnohí moslimskí susedia s kresťanmi spolupracujú. 

„Tu je to iné ako napríklad v Saudskej Arábii, tu je islam iný ako v iných častiach sveta, v Turecku alebo v Afganistane. Pretože tu spolunažívajú obe náboženstvá, takže je tu iné prostredie, iná atmosféra ľudskosti.“

Ako zdôrazňuje maronitský arcibiskup, dnešným problémom je, že mladí ľudia utekajú, pretože nenachádzajú nádej, ani budúcnosť. „Sú ako vyšťavené pomaranče“ – uvádza Mons. Tobji a dodáva, že „mladý človek nemôže žiť v tomto prostredí v Sýrii, v prostredí depresie a tlaku. Tlaku nie politického, ale tlaku života, dennodenného tlaku“. Podľa Mons. Tobjiho by týmto ľuďom situáciu uľahčilo zrušenie hospodárskych sankcií.

V závere rozhovoru arcibiskup Tobji hovorí o obnove maronitskej katedrály v Aleppe, v ktorej 16 rokov pôsobil ako farár, a ktorá bola zničená vojnou i teroristami. No teraz sa obnovuje: 

„Je veľmi dôležité obnoviť túto katedrálu, pretože je znamením nádeje, svedectvom prítomnosti kresťanov v Aleppe. Bola tu silná túžba a naliehanie na jeho obnovu. Samozrejme, dva roky sme čakali, kým sme obnovili domy pre ľudí, obydlia, a potom, keď sa to skončilo, sme prešli k ďalšiemu kroku - k obnove katedrály. Ani neviete, s akou radosťou nám ľudia, maroniti aj nemoslimovia, hovorili: konečne ste späť! Je to znamenie nádeje, osvecujúca prítomnosť.“

Chaldejský patriarchálny vikár v Al-Jazire Mons. Nidal Abdel Massih Thomas, pôsobí ma severe Sýrie, v regióne na sýrskom území, ale pod kurdskou kontrolou. V rozhovore z 20. decembra pre Vatican News opisuje situáciu kresťanov vo svojej oblasti a ich nezastaviteľný odliv. V 38 dedinách obývaných kresťanmi je množstvo kostolov, ale kvôli migrácii zostali činné len dva. Z 21 000 asýrskych pravoslávnych, ktorí boli v oblasti pred vojnou, ich dnes zostalo len 800. Mons. Nidal Thomas opisuje ťažké traumy, ktoré museli podstúpiť:

„Tento masový útek sa vysvetľuje udalosťou spred štyroch rokov, keď islamisti z ISISu uniesli 150 kresťanov. Bola medzi nimi aj päťčlenná chaldejská rodina. Teroristi po 15 dňoch požadovali výkupné, a keďže výkupné nebolo zaplatené, zverejnili video s popravou troch rukojemníkov. Na tom istom videu sa za troma „odsúdenými“ nachádzali ďalší traja rukojemníci vrátane člena chaldejskej rodiny, ako možné ďalšie tri obete. Chaldejský kresťan bol požiadaný, aby prečítal posolstvo predstaviteľom kresťanských cirkví a požiadal ich o zaplatenie výkupného. Stalo sa tak výmenou za prepustenie 146 zo 147 preživších.“

Chaldejský patriarchálny vikár dodáva, že za strachom Sýrčanov sú viacerí aktéri: Turecko okupujúce pás sýrskeho územia za hranicou, ďalej Hizballáh, niekoľko francúzskych a iránskych vojakov, sýrska armáda so svojimi ruskými spojencami. A tiež Kurdi, ktorých podporujú prítomné americké sily, a ktorí kontrolujú ťažbu ropy v tejto oblasti. V regióne sa niektoré kresťanské skupiny spojili s Kurdmi, iné s armádou, vysvetľuje Mons. Nidal Thomas. Ako uzatvára, všetko v oblasti je o peniazoch, ktoré sú vzhľadom na nedostatok práce, hospodársku krízu a infláciu nevyhnutné.

Napokon, dnes 3. januára vatikánske médiá priniesli aj krásne svedectvo z gréckokatolíckej diecézy Homs o pomoci Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej cirkvi pri obnove kostolov.  ACN nedávno vyčlenilo 5 miliónov eur na financovanie projektov v Libanone a Sýrii. Bez tejto podpory by sa kresťanské komunity v Sýrii, sužované viac ako 10 rokov trvajúcou vojnou, nemohli vrátiť k modlitbám do svojich kostolov, ktoré boli poškodené, vyrabované alebo dokonca zbombardované. Význam tejto pomoci dosvedčil gréckokatolícky biskup Mons. Jean Abdo Arbash, ktorý si sám vyhrnul rukávy, aby sa aktívne zapojil do rekonštrukcie niektorých domov, svojej biskupskej rezidencie a potom katedrály. Do mesta Homs sa vrátili aj kresťanské rodiny rôznych denominácií. Je ich stále málo, ale už je to určité znamenie. Opäť ožila aj Grécka pravoslávna cirkev, má tu 140 rodín.

„Som veľmi zarmútený, keď vidím, že zomiera nádej“ – začína svoje svedectvo apoštolský nuncius v Sýrii kardinál Mario Zenari. V rozhovore, nahrávanom koncom novembra, približuje utrpenie tamojších ľudí. V hlavnom meste Damasku sa zdá, že život je normálny, ľudia chodia do práce, trhy sú dobre zásobené, obchodov je veľa. To je však len výkladná skriňa, ktorá nemusí odrážať realitu, vysvetľuje nuncius. Po rokoch vojny, hoci sa vojna neskončila a boje v provincii Idlib na severe krajiny pokračujú, hospodárska kríza veľmi ťaží všetkých občanov. Stredná vrstva zo spoločnosti prakticky zmizla a zo dňa na deň sa stala „chudobnou“. Približne 90 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby a vyše 17 miliónovú krajinu tieto podmienky oberajú o nádej. Podľa štatistiky Svetového potravinového programu PAM viac ako 12 miliónov Sýrčanov, teda 60 %, žije v potravinovej neistote.“

Kardinál Zenari na prvom mieste hovorí o potrebe posilňovať nádej:

„V mnohých častiach Sýrie už nepadajú bomby, ale vybuchla iná hrozná bomba, ktorá zasahuje bez hluku. Podľa štatistík OSN je približne 90 % obyvateľov nútených žiť pod hranicou chudoby. A kvôli tomuto nedostatku nádeje, strate nádeje, sa mnohí mladí ľudia snažia odísť a opustiť Sýriu, aby našli prijatie a pokračovanie života, lepší život v iných krajinách. A to je ďalšia nepriazeň pre Sýriu, ktorá postupne prichádza o svoje najlepšie sily, pretože tí, ktorí emigrujú, sú mladí a kvalifikovaní mladí ľudia...  Snažíme sa teda zachovať si nádej, ale musíme sa pripraviť prežiť aj niekoľko dosť tvrdých dní. Samozrejme, táto situácia sa jedného dňa skončí. Vidíme však, že obnova a ekonomický rozbeh zatiaľ nič nenaznačili, naopak sú tu bohužiaľ náznaky, že sa stavia múr proti múru.“

Kardinál Zenari, ktorý ako apoštolský nuncius v Damasku pôsobí už 13 rokov a pozná všetky zúčastnené strany, mnohých politických predstaviteľov, ale aj zástupcov iných národov v Sýrii, odpovedá na otázku, aké je v tejto súvislosti úsilie diplomacie Svätej stolice:

„Stretávam sa tu s niekoľkými veľvyslancami, hoci ich tu v Sýrii nie je veľa. Stretávam sa aj s predstaviteľmi Európskej únie, ktorí sídlia v Libanone, ale tí prichádzajú z času na čas, a potom vždy, keď idem do Európy, do Talianska, snažím sa hovoriť s rôznymi veľvyslanectvami a hlavnými veľvyslanectvami akreditovanými pri Svätej stolici, aby som poukázal na túto situáciu.

Túto situáciu chudoby a bezútešnosti, ktorá nesmie pokračovať, treba riešiť, počnúc vážnym problémom sankcií; treba zbúrať tieto múry, pretože to, čo vidím, sú múry - jeden za druhým. A z toho, do čoho trochu vidím, pretože len kritika nestačí, by bolo podľa môjho skromného názoru potrebné pokúsiť sa nejako primäť tri hlavné mestá, aby urobili niekoľko krokov, gest dobrej vôle. A keď hovorím o troch hlavných mestách, medzinárodné spoločenstvo by malo pôsobiť na Damask, na Washington a na Brusel, aby každý z nich dal najavo dobrú vôľu, aby sa mohli zrušiť sankcie a začať obnovu a hospodársky rozbeh.“