Vatikán 16. februára (RV) Úpravou kánonického práva formou listu „motu proprio“ pridelil pápež František niektoré právomoci, vyhradené doteraz úradom Svätej stolice, priamo ordinárom miestnych cirkví, biskupským konferenciám a predstaveným reholí. Pre zásahy vo veci medzidiecéznych seminárov, kňazskej formácie, vydávania katechizmov a v ďalších stanovených oblastiach nebudú musieť žiadať Svätú stolicu o „schválenie“, ale len o „potvrdenie“ rozhodnutia.
Apoštolským listom motu proprio s talianskym názvom Assegnare alcune competenze, (Pridelenie niektorých kompetencií) sa od 15. februára 2022 menia niektoré normy Kódexu kánonického práva (CIC) i Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO). Napr. pri zriaďovaní medzidiecéznych seminárov, vydávaní ich štatútov a programov (ordo) formácie kňazov nebudú musieť miestni ordinári resp. biskupské konferencie najprv čakať na súhlas z Ríma, ale budú žiadať len o potvrdenie rozhodnutí.
Ako sa uvádza v úvode, nové motu proprio „korešponduje s cirkevnou dynamikou spoločenstva (komúnio) a valorizuje blízkosť (proximitu)“. „Zdrava decentralizácia“ podporí túto dynamiku v Cirkvi „bez spochybnenia jej hierarchického rozmeru“.
„Zámerom je teda predovšetkým podporiť zmysel pre kolegialitu a pastoračnú zodpovednosť biskupov, diecéznych resp. eparchiálnych alebo združených v biskupských konferenciách či podľa východných hierarchických štruktúr, ako aj vyšších predstavených, a tiež podporiť zásady racionality, efektívnosti a účinnosti.
V týchto normatívnych zmenách sa ešte viac odráža spoločná a pluralitná univerzalita Cirkvi, ktorá zahŕňa rozdiely bez homogenizovania, zaručená čo sa týka jednoty službou rímskeho biskupa. Zároveň to povzbudzuje k rýchlejšej účinnosti v riadiacej pastoračnej činnosti miestnej autority, ktorú uľahčuje aj samotná jej blízkosť k ľuďom a situáciám, ktoré si ju vyžadujú.“
Decentralizácia sa prejaví v tom, že biskupi budú môcť kňazskú formáciu prispôsobiť „pastoračným potrebám každého regiónu alebo provincie“. V prípade rehoľných predstavených pôjde o predĺženie obdobia „exklaustrácie“, teda možnosti, ktorá rehoľníkovi umožňuje žiť z vážnych dôvodov mimo vlastného inštitútu, z 3 na 5 rokov. Motu proprio hovorí aj o ďalších konkrétnych otázkach kompetencie, napr. vydávať katechizmy zo strany biskupských konferencií alebo rozhodovať v rámci miestnych cirkví o počte svätých omší, ktoré sa majú sláviť s ohľadom na prijaté úmysly.
Biskup Marco Mellino, sekretár Rady kardinálov a člen Pápežskej rady pre legislatívne texty, vysvetľuje všeobecné zásady, ktorými sa inšpiruje motu proprio pápeža Františka:
„Motu proprio, ktorým sa menia niektoré normy dvoch kódexov Katolíckej cirkvi - CIC pre Latinskú cirkev a CCEO pre východné cirkvi - je kamienkom v mozaike, ktorý zapadá do reformného diela, ktoré pápež František rozbehol od začiatku svojho pontifikátu a v ktorom pokračuje.
Reaguje na ducha „zdravej decentralizácie“ naznačenej v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, č. 32, ktorej cieľom je podporovať a valorizovať v Cirkvi dynamiku blízkosti bez toho, aby sa tým ohrozilo hierarchické spoločenstvo.
Zámer, ktorý ho oživuje, je hlboko pastoračný a je dobre načrtnutý v úvodnej časti textu, v ktorej sa hovorí, že vzhľadom na cirkevnú kultúru a právnu mentalitu vlastnú každému kódexu sa niektoré kompetencie, ktoré doteraz prislúchali Svätej stolici a boli teda vykonávané ústredným riadením, „decentralizujú“, čiže prideľujú sa biskupom (diecéznym, eparchiálnym alebo združeným v biskupských konferenciách či podľa východných hierarchických štruktúr) a vyšším predstaveným inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života s presným zámerom podporovať predovšetkým zmysel pre kolegialitu a pastoračnú zodpovednosť, ako aj uplatniť princípy racionality, účinnosti a efektívnosti.
Je totiž zrejmé, že ak má daná autorita priamu a bližšiu znalosť ľudí a záležitostí, ktoré si vyžadujú pastoračnú činnosť riadenia, môže byť táto činnosť práve vďaka jej blízkosti účinnejšia.
V tomto zmysle teda normatívne úpravy, ktoré sa zavádzajú týmto motu proprio ešte viac odrážajú spoločnú a pluralitnú univerzalitu Cirkvi, ktorá zahŕňa rozdiely bez toho, aby ich homogenizovala, so zárukou pokiaľ ide o jej jednotu v petrovskej službe vlastnej rímskemu biskupovi.“
