Ukrajina 12. apríla (RV) Podporovať svojou prítomnosťou ľudí v protileteckých úkrytoch, pozývať ich k modlitbe, rozprávať deťom príbehy, počúvať a utešovať tých, ktorých srdcia sú plné horkosti z tej bolesti, ktorú prežili: to je poslanie mladého gréckokatolíckeho kňaza, pre ktorého sa kryty stali jeho prvou „farnosťou“.

Svedectvo duchovného otca Romana Hrydkovca, o ktoré sa podelil v interview, pripravila pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News redaktorka Ukrajinského oddelenia Svitlana Duchovičová.

V nedeľu ráno prišli Ježišovi učeníci k hrobu, kde bolo uložené jeho telo, a našli ho prázdny. Rovnako aj žaláre a protiletecké kryty ukrajinských miest budú jedného dňa prázdne, pretože Kristus vstal z mŕtvych a aj pre nás nastane vzkriesenie. Toto prirovnanie často používa otec Roman Hrydkovec, ukrajinský gréckokatolícky kňaz, keď sa rozpráva s obyvateľmi Černihova (Чернігів), kam prišiel v decembri minulého roka vykonávať svoju kňazskú službu a kde zostal napriek nebezpečenstvám, ktoré priniesla vojna. Nie náhodou otec Roman hovoril o krytoch: od začiatku ruskej invázie sa rozhodol, že jeho poslaním je byť tam, kde sú ľudia - v pivniciach - a ponúknuť im slovo útechy a nádeje.

Kryt ako prvá farnosť mladého kňaza

Otec Roman pochádza z Kyjeva, kde študoval v seminári a potom absolvoval štúdium misológie v Ríme. Minulý rok sa stal kňazom a v decembri bol poslaný do Černihova, 150 kilometrov na severovýchod od Kyjeva, aby založil novú gréckokatolícku komunitu. „Farnosť existovala len na papieri,“ hovorí s úsmevom. „Ešte tu nebolo nič: žiadni ľudia, žiadny kostol, žiadny pozemok, na ktorom by sa dalo stavať, takže som musel začať odznova.“

Aj keď nemal farnosť, mladý kňaz sa rozhodol zostať v Černihove, keď vypukla vojna. „Ľudia sa začali skrývať v úkrytoch a ja som cítil, že mojím poslaním je byť s nimi,“ hovorí otec Roman. „Prvú noc, z 24. na 25. februára, som išiel do veľkého krytu, kde bolo veľa ľudí. Obliekol som si sutanu, vzal som si Bibliu a jednoducho som tam stál s nimi a v tichosti som sa modlil. Stále som nevedel, čo presne mám robiť, ale potom som začal spoznávať ľudí a pozývať ich na spoločnú modlitbu. Keďže väčšina ľudí nechodila do kostola, navrhol som im úmysel (napríklad za mier) a krátku invokáciu „Bože, zachráň nás!“, ktorú mali desaťkrát zopakovať.“

V týchto podzemných priestoroch bolo aj veľa detí. Svedčia o tom kresby na stenách. Každý večer pred spaním ich mladý kňaz s bradou a veselými očami zhromaždil okolo seba a rozprával im príbeh.

Oratórium v pivnici

Černihov, hlavné mesto rovnomenného regiónu, sa nachádza na severe Ukrajiny a hraničí s Bieloruskom a Ruskou federáciou, takže vojnu tu bolo cítiť od prvého dňa. Mesto obkľúčila ruská armáda, ktorá strieľala rakety, zasiahla administratívne a obytné budovy, školy a nemocnice, čo spôsobilo obete medzi civilistami. V niektorých dňoch bola humanitárna situácia v meste veľmi kritická, najmä po 25. marci, keď ruskí vojaci zničili most cez rieku Desna, čím zablokovali prísun humanitárnej pomoci. 5. apríla sa ruská armáda z Černihovskej oblasti stiahla.

V súčasnosti sa v úkrytoch takmer nikto nenachádza, opisuje situáciu otec Roman. Zostali tam len ľudia, ktorých domy boli zničené bombardovaním. „Jedna z týchto pivníc,“ pokračuje otec Roman, „sa stala miestom stretnutí rodín s deťmi, ktoré som stretol, keď sme sa skrývali pred bombardovaním. Každý večer prichádzajú, aby si opäť vypočuli moje príbehy. Stalo sa to takmer tradíciou.“

Modlitba za uzdravenie duše

Kňaz si spomína aj na ťažké chvíle, keď sa snažil poskytnúť podporu ľuďom, ktorí toľko trpeli a boli otrasení krutosťou, násilím a nespravodlivosťou. „Je prirodzené, že prichádza hnev,“ hovorí, „preto som zostával stáť pri nich, nechal som ich hovoriť a potom ich pozval modliť sa k Bohu, aby nás podržal a pomohol nám oslobodiť sa od útoku nepriateľa.“

„Kristus spasil naše duše a Cirkev o tom musí svedčiť i v čase mieru i v čase vojny,“ hovorí otec Roman Hrydkovec. Nespravodlivosť, zlo a utrpenie budú existovať až do druhého príchodu Krista a poslaním kresťanov je podľa neho svedčiť o Božej láske, ktorá však nie je niečo abstraktné, ale zahŕňa aj lásku k vlasti a pripravenosť brániť ju, keď je to potrebné. „Ale predovšetkým,“ dodáva kňaz, „musíme pomáhať človeku pochopiť, že existuje Niekto, kto zachránil jeho dušu, a aj keď jeho telo zomrie, duša je nesmrteľná.“