Ukrajina 1. júna (TK KBS) Ukrajinci nestrácajú nádej, pretože sú veriaci. Cítime, že Boh je medzi nami prítomný – hovorí vo svojom posolstve arcibiskup Svjatoslav Ševčuk. Priznáva, že jeho krajina je v ťažkej situácii. Celý východ Ukrajiny je v plameňoch, vedú sa kruté boje, horia lesy, Rusi drancujú mestá a dediny, odvážajú obilie, vypaľujú lesy, používajú taktiku spálenej zeme – vymenúva hlava ukrajinských gréckokatolíkov, pričom ubezpečuje, že Ukrajina stále verí v Boha, ktorý jej dáva silu žiť.

Arcibiskup Ševčuk sa v dnešnom posolstve zamyslel aj nad čnosťou nádeje, ktorá je prvým ovocím viery. „V tomto tragickom a dramatickom čase vojny, keď sa zdá, že celý svet, v ktorom sme žili a ktorý sme poznali, sa rúca, v tomto čase vojny už nie je nič isté, pýtame sa sami seba: o čo sa oprieť? V čom je nádej? Kresťanská nádej bola na ranokresťanských maľbách zobrazená vo forme kotvy. Tak ako kotva v rozbúrenom mori chráni loď pred stroskotaním a zničením morskými vlnami, tak sa kresťanská nádej stáva pre človeka zdrojom spásy v rozbúrenom mori pozemského života. Nádej ako čnosť treba odlíšiť od našich očakávaní. Niekedy hovoríme: Dúfam, že všetko dobre dopadne. Ale nevieme, že sa to stane. Nie sme si tým istí. Čnosť kresťanskej nádeje ako Božieho daru a ovocia viery je istá. Čnosť nádeje sa rodí vtedy, keď máme to, v čo dúfame. (...) My ako kresťania máme nádej iba v Bohu, ktorý je už v nás prítomný, ale ešte sa celkom nezjavil. (...) Nádej je čnosť pútnika. Je to sila človeka na ceste. Keď človek dosiahne svoj cieľ, nádej sa splní. Čakáme na uskutočnenie kresťanskej nádeje, ale už máme to, v čo sa nádejáme. Často dostávam otázku, či máme počas vojny na Ukrajine ešte nejakú nádej. S dôverou odpovedám: áno, máme nádej, pretože sme kresťania. Cítime, že je s nami Boh, ktorému dôverujeme. Bože, ty si nádej Ukrajiny.“