Vatikán 18. júna (RV) Človeka v misii poháňa Kristova láska, ktorá mu umožňuje prekročiť vlastné limity. „Misionár je učeník, ktorý je tak spojený so svojím Majstrom a Pánom, že jeho ruky, myseľ a srdce sú „kanálmi“ Kristovej lásky.“ O tom hovoril v sobotu 18. júna pápež František pri stretnutí s Komboniánskymi misionármi Ježišovho Srdca, zhromaždenými na generálnej kapitule, ktorých prijal na audiencii vo Vatikáne.
Rehoľa komboniánov sa nazýva podľa svojho zakladateľa sv. Daniela Comboniho (1831-1881), misijného biskupa, ktorý pôsobil v sudánskom Chartúme ako apoštolský vikár pre Strednú Afriku a založil mužskú aj ženskú vetvu komboniánskej rehole.
Motto súčasnej generálnej kapituly znie: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Zakorenení v Kristovi spolu s Combonim“. Pápež František sa s misionármi podelil s podnetmi práve na túto tému:
„V skutku, misia – jej zdroj, jej dynamika a jej plody – je úplne závislá od spojenia s Kristom a od sily Ducha Svätého. Ježiš to jasne povedal tým, ktorých si vybral za „apoštolov“, t. j. „vyslaných“: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5). Nepovedal: „Môžete urobiť málo“, nie, povedal: „Nemôžete urobiť nič“. V akom zmysle? Môžeme robiť veľa vecí: iniciatívy, programy, kampane... veľa vecí, ale ak nie sme v Ňom a ak cez nás neprechádza jeho Duch, všetko, čo robíme, je v jeho očiach ničím, čiže to nemá žiadnu hodnotu pre Božie kráľovstvo.“
Avšak, ak sme spojení s Kristom, prinášame hodnotné plody, a to je tajomstvo kresťanskej misie, vysvetlil ďalej Svätý Otec slovami:
„Naopak, ak sme ako ratolesti dobre pripevnené k viniču, miazga Ducha prechádza z Krista do nás a všetko, čo robíme, prináša ovocie, pretože to nie je naše dielo, ale je to láska Krista, ktorá pôsobí cez nás. To je tajomstvo kresťanského života a zvlášť misie kdekoľvek - v Európe, v Afrike i na iných kontinentoch. Misionár je učeník, ktorý je tak spojený so svojím Majstrom a Pánom, že jeho ruky, myseľ a srdce sú „kanálmi“ Kristovej lásky. (...) Pretože „ovocie“, ktoré chce od svojich priateľov, nie je nič iné ako láska, jeho láska, ktorá pochádza od Otca a ktorú nám dáva s Duchom Svätým.“
Pápež v tejto súvislosti pripomenul prácu zakladateľa rehole, ako aj charizmatickú osobnosť jej ženskej vetvy, rehoľnú sestru Františku Xavériu Cabriniovú (1850-1917):
„Preto niektorí veľkí misionári, ako Daniele Comboni, ale napríklad aj Matka Cabriniová, žili svoje poslanie s pocitom, že ich oživuje a „poháňa“ Kristovo srdce, teda Kristova láska. A toto „poháňanie“ im umožnilo vyjsť von a dosiahnuť presah: nielen presah geografických hraníc a limitov, ale predovšetkým presah svojich vlastných osobných limitov. Toto je motto, ktoré vám musí rezonovať v srdci: ísť do presahu, ísť za, ďalej, vždy s očami na horizonte, lebo vždy je tu horizont, aby sme išli zaň. To, k čomu nás podnecuje Duch Svätý, je vyjsť zo seba samých, z našich uzavretostí, z našej sebastrednosti, a ísť k druhým, na periférie, kde je najväčší smäd po evanjeliu.“
Audiencia komboniánskych misionárov sa konala len niekoľko dní pred sviatkom Ježišovho Najsvätejšieho Srdca, ktoré si osobitne ctia. „Základnou črtou Kristovho Srdca je milosrdenstvo, spolucítenie a nežnosť,“ poznamenal pápež František a misionárov povzbudil, aby aj oni používali tento „univerzálny jazyk“ lásky:
„Milosrdenstvo a láskavosť je univerzálny jazyk, ktorý nepozná hranice. Avšak toto posolstvo nesiete nielen ako jednotliví misionári, ale ako spoločenstvo, a to znamená, že treba dbať nielen na osobný štýl, ale aj na štýl komunitný.“
V súvislosti s komunitným misijným svedectvom Svätý Otec pripomenul Ježišove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (porov Jn 13,35).
