Kanada 28. júla (RV) V stredu 27. júla začal pápež František druhú etapu svojej apoštolskej návštevy Kanady a z Edmontonu, hlavného mesta provincie Alberta, sa presunul do mesta Québec, kde sa stretol s verejnými predstaviteľmi Kanady, delegáciou pôvodných obyvateľov krajiny a členmi diplomatického zboru. Pri tejto príležitosti opäť zopakoval prosbu o odpustenie za podiel miestnych katolíckych inštitúcií na asimilačnej politike vtedajšej kanadskej vlády.
Deň začal pápež František svätou omšou o 6:30 slávenou súkromne v Kňazskom seminári sv. Jozefa v Edmontone, kde bol od nedele ubytovaný. Pri rozlúčke venoval hostiteľom sochu ich patróna sv. Jozefa. Krátko po 9. hodine (17:10 nášho času) sa vydal na štvorhodinový let smerom na východ do metropoly Québec.
Po privítaní na letisku miestnymi predstaviteľmi sa pápež František autom prepravil do québeckej Citadely, historickej pevnosti a súčasnej rezidencii generálneho guvernéra Kanady, kde ho privítali pred nastúpenou čestnou jednotkou. Nasledovali protokolárne stretnutia s čelnými predstaviteľmi krajiny: premiérom Justinom Trudeauom a generálnou guvernérkou Mary May Simonovou.
Hlavným momentom, pri ktorom pápež predniesol rozsiahly príhovor, bolo stretnutie s verejnými predstaviteľmi Kanady, delegáciou pôvodných obyvateľov krajiny a členmi diplomatického zboru. Stretnutie sa približne o hodinu posunulo oproti pôvodnému programu, takže sa začalo až krátko pred 16. hodinou, čiže pred polnocou nášho času. Dôvodom bolo meškanie lietadla, ktorým cestovali členovia delegácie pôvodných kanadských národov.
Atmosféru stretnutia vytvorila prítomnosť hudobníkov a začiatok moderovaný jedným z indiánskych starších, ktorý pozval všetkých prítomných k duchovnej disponovanosti položením si ruky na srdce.Atmosféru stretnutia vytvorila prítomnosť hudobníkov a začiatok moderovaný jedným z indiánskych starších, ktorý pozval všetkých prítomných k duchovnej disponovanosti položením si ruky na srdce.
Premiér kanadskej vlády Justin Trudeau, ktorý sa prihovoril ako prvý, pripomenul hodnotu rodiny, ktorá je základom spoločnosti, no práve na rodinných vzťahoch boli spôsobené zranenia niekdajšou vládnou politikou. Okrem iného uviedol: „Tí, ktorí prežili, a ich potomkovia musia byť v centre všetkého, čo budeme v budúcnosti spoločne robiť.“ „Všetci sa zhodneme na tom, že systém rezidenčných škôl sa pokúšal asimilovať domorodé deti. Domorodé obyvateľstvo dnes naďalej bojuje za ochranu a zachovanie svojej kultúry a jazyka.“
Generálna guvernérka Mary May Simonová, ktorá sama po matke pochádza z etnika severských Inuitov, medzi stovkou prítomných osobitne privítala indiánskych zástupcov: preživších rezidenčných škôl, starejších, náčelníkov a uchovávateľov múdrosti: „Ďakujem Prvým národom, ktoré zaujímali toto teritórium po tisícročia, za to, že ma pozvali na ich tradičné a zmluvnú územia.“ Popri diplomatoch a hodnostároch pozdravila guvernérka aj niekdajších členov Komisie pre pravdu a zmierenie, ktorá sa zaoberala skúmaním svedectiev o bezpráví utrpenom pôvodnými obyvateľmi Kanady.
Pápež František, ktorý svoj príhovor postavil na symbole kanadský národný symbol javorového listu. Poukázal na vzťah pôvodných obyvateľov k životnému prostrediu a na ich cenný podnet pre dnešnú „spoločnosť únavy a sklamania, ktorá sa len s ťažkosťami snaží znovu objaviť chuť kontemplácie, pravú chuť vzťahov, mystiku celku“. Pápež ani tentoraz neobišiel traumu spôsobenú rezidenčnými školami, ktorej proces uzdravovania prišiel podporiť svojou cestou do Kanady. Poukázal na „poľutovaniahodný systém podporovaný vtedajšími vládnymi orgánmi, ktorý oddelil mnohé deti od ich rodín“ vyjadril „hanbu a bolesť“ nad tým, že do tohto systému boli „zapojené viaceré miestne katolícke inštitúcie“.
„Spolu s biskupmi tejto krajiny obnovujem svoju žiadosť o odpustenie za zlo, ktorého sa dopustili mnohí kresťania na pôvodných obyvateľoch. Za toto všetko prosím o odpustenie,“ uviedol pápež a pokračoval pozvaním k spoločnému dielu:
„Ak kresťanská viera zohrala zásadnú úlohu pri formovaní najvyšších ideálov Kanady, vyznačujúcich sa túžbou vybudovať lepšiu krajinu pre všetkých jej obyvateľov, je potrebné, aby sme sa, priznávajúc vlastné chyby, spoločne zaviazali k tomu, čo, ako viem, všetci zdieľate: podporovať legitímne práva domorodých obyvateľov a podporovať procesy uzdravenia a zmierenia medzi nimi a neindiánskymi obyvateľmi krajiny. To sa odráža v záväzku priliehavo reagovať na výzvy Komisie pre pravdu a zmierenie, ako aj v zameraní sa na uznanie práv pôvodného obyvateľstva.
Svätá stolica a miestne katolícke komunity sú konkrétnym spôsobom zaangažované v podporovaní domorodých kultúr so špecifickými a primeranými duchovnými cestami, vrátane pozornosti voči ich kultúrnym tradíciám, zvykom, jazykom a vlastným vzdelávacím procesom, v duchu Deklarácie OSN o právach domorodého obyvateľstva. Našou túžbou je obnoviť vzťah medzi Cirkvou a pôvodnými obyvateľmi Kanady, vzťah poznačený láskou, ktorá priniesla veľké ovocie, ale aj zraneniami, ktoré sa snažíme pochopiť a uzdraviť. Som naozaj vďačný, že som sa v minulých mesiacoch v Ríme stretol a vypočul si rôznych zástupcov pôvodných obyvateľov, a že som tu v Kanade mohol posilniť krásne vzťahy, ktoré sme s nimi nadviazali.“
Ďalej pápež poukázal na kolonizátorskú mentalitu, ktorú „nie je ľahké vyliečiť“ a vyzval kriticky si uvedomiť, že „kolonizácia sa nezastavuje, skôr sa v niektorých oblastiach premieňa, maskuje a skrýva“:
„To sa deje v prípadoch ideologickej kolonizácie. Ak kedysi koloniálna mentalita zanedbávala konkrétny život ľudí a vnucovala im vopred stanovené kultúrne modely, ani dnes nechýba ideologická kolonizácia, ktorá sa zráža so životnou realitou, dusí prirodzenú väzbu národov na ich hodnoty, snaží sa vykoreniť ich tradície, históriu a náboženské väzby. Je to mentalita, ktorá v domnienke, že prekonala „temné stránky dejín“, vytvára priestor pre kultúru vymazávania („cancel culture“), ktorá by chcela hodnotiť minulosť len podľa určitých súčasných kategórií. Výsledkom je kultúrna móda, ktorá všetko zrovnáva, robí všetko rovnakým, prejavuje sa ako netolerantná k rozdielom a sústreďuje sa len na prítomný okamih, na potreby a práva jednotlivcov, pričom často zanedbáva ich povinnosti voči najslabším a najkrehkejším: chudobným, migrantom, starým, chorým, nenarodeným... Oni sú tí, na ktorých sa v „zámožných spoločnostiach“ zabúda, oni sú tí, ktorí sú uprostred všeobecnej ľahostajnosti odhodení ako suché listy na spálenie.“
Pápež reagoval aj na pálčivý nový výskyt vojen vo svete výzvou inšpirovať sa k radikálnemu odmietnutiu nenávisti a ku „kreatívnym a prezieravým politikám schopným vidieť do diaľky“ a reagovať na globálne výzvy súčasnosti.
Na hostiteľskej krajine Svätý Otec v závere príhovoru vyzdvihol angažovanosť v oblasti životného prostredia, čo nazval „ekologickým poslaním Kanady“. Ďalšou charakteristikou, v ktorej je krajina príkladom, je podľa jeho slov jej multikultúrny prístup. Pápež tiež ocenil veľkorysosť Kanaďanov v prijímaní utečencov, najmä z Ukrajiny a Afganistanu. Zároveň však upozornil na skutočnosť, že v tak rozvinutej krajine je „nemálo bezdomovcov“ a že práve medzi domorodým obyvateľstvom je vysoká miera chudoby.
Ťaživým výzvam dneška treba čeliť „spoločnou prácou vo vzájomnej zhode, ruka v ruke,“ zdôraznil pápež František.
Plné znenie príhovoru pápeža Františka
