Vatikán 3. novembra (RV) V piatok 2. decembra začal pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa svoj adventný cyklus kázní. O 9. hodine ráno sa v Aule Pavla VI. prihovoril Svätému Otcovi, kardinálom a prelátom, ako aj vyše dvom stovkám z radov pracovníkov Rímskej kúrie a Rímskeho vikariátu.
Téma kázní, rozvrhnutých na tri adventné piatky znie: „«Zdvihnite, brány, svoje hlavice» (Ž 24,7-8). Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza“. Z prvej adventnej kázne kardinála Cantalamessu prinášame myšlienky z úvodnej časti:
„V kresťanskej modlitbe mal vždy veľký ohlas žalm, ktorý - v liturgickej verzii - hovorí: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán zástupov, to je ten kráľ slávy“ (Ž 24,7-8). V duchovnom výklade cirkevných otcov a liturgie tie brány, o ktorých sa hovorí v žalme, sú dverami ľudského srdca: „Blahoslavený, na ktorého dvere klope Kristus,“ komentoval svätý Ambróz. „Našimi dverami je viera... Ak sa rozhodneš poodchýliť dvere svojej viery, Kráľ slávy vojde k tebe“. Ján Pavol II. urobil zo slov žalmu manifest svojho pontifikátu.
„Otvorte, dokorán otvorte dvere Kristovi!“ zvolal celému svetu v deň nástupu do svojej služby.
Tie veľké dvere, ktoré môže človek otvoriť alebo zavrieť Kristovi, sú len jedny a nazývajú sa sloboda. Otvára sa však tromi rôznymi spôsobmi alebo podľa troch rôznych typov rozhodnutí, ktoré môžeme považovať za jednotlivé dvere: viera, nádej a láska. Sú to dvere celkom špeciálne: otvárajú sa zvnútra aj zvonka súčasne: dvoma kľúčmi, z ktorých jeden je v rukách človeka a druhý v rukách Boha. Človek ich nemôže otvoriť bez Božej súčinnosti a Boh ich neotvorí bez súčinnosti človeka.
Začnime teda naše uvažovanie od prvých z tých trojo dverí: od viery. Boh - čítame v Skutkoch apoštolov – „pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27). Boh otvára dvere viery, pretože dáva možnosť uveriť posielaním hlásateľov dobrej zvesti; človek otvára dvere viery tým, že túto možnosť prijíma.
S príchodom Krista registrujeme ohľadom viery kvalitatívny skok. Nie v jej povahe, ale v jej obsahu. Teraz už nejde o všeobecnú vieru v Boha, ale o vieru v Krista, ktorý sa pre nás narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. List Hebrejom obsahuje dlhý zoznam veriacich: „Vierou Ábel... vierou Abrahám... vierou Izák... vierou Jakub... vierou Mojžiš...“ Na záver však hovorí: „A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedostali, čo im bolo prisľúbené“ (Hebr 11,39). Čo chýbalo? Chýbal Ježiš, teda ten, ktorý - ako hovorí samotný List – je „pôvodcom a zavŕšiteľom viery“ (Hebr 12,2).
Kresťanská viera teda nespočíva len vo viere v Boha. Spočíva aj vo viere v toho, ktorého Boh poslal. Keď sa Ježiš pred vykonaním zázraku opýta: "Veríš?" a po jeho vykonaní povie: "Tvoja viera ťa zachránila", nemá na mysli všeobecnú vieru v Boha. Tá bola samozrejmosťou u každého Izraelitu. Má na mysli vieru v neho (v Ježiša), v Božiu moc, ktorá mu bola udelená.“
