Vatikán 9. decembra (RV) V Aule Pavla VI. sa v piatok 9. decembra ráno prihovoril pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa členom Rímskej kúrie za účasti Svätého Otca v druhej adventnej kázni s názvom „Dvere nádeje“. Tohtoročný adventný cyklus má tému „Zdvihnite, brány, svoje hlavice - Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza“.
„Jeruzalemský chrám – čítame v Skutkoch apoštolov – mal dvere, ktoré sa nazývali „krásna brána“ (Sk 3, 2). Boží chrám, ktorým je naše srdce, má tiež „krásnu“ bránu či dvere a sú to dvere nádeje. Práve tieto dvere sa dnes chceme pokúsiť otvoriť Kristovi, ktorý prichádza.“
Kardinál Cantalamessa na úvod položil otázku: „Čo je cieľom „blaženej nádeje“, ktorú pri každej svätej omši ohlasujeme a vyznávame, že ju „očakávame“?“ Svoju odpoveď začal od priblíženia starovekých predstáv o posmrtnom živote, aby ukázal úplnú novosť chápania nádeje v osobe Ježiša Krista. Medzi viacerými citovanými autormi na prvom mieste čerpal z Prvého Petrovho listu:
„V Prvom liste sv. Petra sa činnosť Cirkvi navonok, čiže evanjelizácia, predstavuje ako „vydávanie svedectva o nádeji“: „uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“. (1 Pt 3,15-16). Pri čítaní udalostí po Veľkej noci máme pocit, že Cirkev sa zrodila z hnutia „živej nádeje“ (1 Pt 1,3) a s touto nádejou sa kresťania vydali na cestu, aby „dobyli“ svet.
Aj dnes potrebujeme obnovu nádeje, ak sa chceme pustiť do novej evanjelizácie. Nič sa nedeje bez nádeje. Ľudia prichádzajú tam, kde dýchajú ovzdušie nádeje, a utekajú, keď jej prítomnosť necítia. Nádej je to, čo dáva mladým ľuďom odvahu založiť si rodinu alebo ísť za rehoľným či kňazským povolaním. To, čo ich drží ďalej od drog a od iných podľahnutí zúfalstvu.
List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve, keď hovorí, že: [nádej] „máme... ako istú a pevnú kotvu duše“ (Hebr 6,18-19). Je bezpečná a pevná, pretože je vrhnutá do večnosti. Máme však aj iný, akoby opačný obraz nádeje: ako plachtu. Ak je kotva tým, čo dáva lodi istotu a udržuje ju v stabilite uprostred kolísania mora, plachta je tou, čo ju pohýna dopredu. Obe tieto veci znamená nádej pre loď, ktorou je Cirkev.
V porovnaní s minulosťou sme dnes, ctihodní otcovia, bratia a sestry, vo výhodnej situácii, pokiaľ ide o nádej. Už nemusíme tráviť čas obranou kresťanskej nádeje pred vonkajšími útokmi, ale môžeme robiť to najužitočnejšie a najplodnejšie, a to je ohlasovať ju, ponúkať ju a vyžarovať ju do sveta. Urobme z nádeje reč, ktorá nie je ani tak apologetická, ako skôr kerygmatická.“
Pápežský kazateľ ďalej pripomenul poučenie z ideologického vyprázdnenia pojmu nádej vo formách marxizmu, ktoré sa usilovali kresťanskú parúziu, očakávanie druhého príchodu Krista, nahradiť marxistickou utópiou. Kardinál Cantalamessa poukázal aj na súčasný nihilizmus, ktorý nazval duchovnou „čiernou dierou“:
„Úloha, ktorú máme pred sebou, pokiaľ ide o nádej, už nie je obhajovať ju a filozoficky a teologicky zdôvodňovať, ale ohlasovať ju, ukazovať ju a dávať ju svetu, ktorý stratil zmysel pre nádej a čoraz viac sa prepadá do pesimizmu a nihilizmu, ktorý je skutočnou veľkou duchovnou „čiernou dierou“ vesmíru.“
