Vatikán 19. decembra (RV) Prinášame tretiu adventnú kázeň pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu z cyklu „«Zdvihnite, brány, svoje hlavice» (Ž 24,7-8). Viera, nádej a láska: tri brány, ktoré treba otvoriť Kristovi, ktorý prichádza“. Predniesol ju v piatok 16. decembra 2022 v Aule Pavla VI. za účasti pápeža Františka.

Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14:10.

Dvere lásky

Tretia kázeň, Advent 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap.

Boh, ktorého milujeme, alebo Boh, ktorý miluje?

„Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.“ 
(Ž 24, 7).

Svätý Otec, ctihodní otcovia, bratia a sestry, v našom úsilí otvoriť dvere prichádzajúcemu Kristovi, sme sa dostali k najvnútornejším dverám „vnútorného hradu“. Sú to dvere teologálnej čnosti lásky.

Čo však znamená otvoriť dvere lásky Kristovi? Znamená to snáď, žeby sme mali my prevziať iniciatívu v láske k Bohu? Takto by odpovedali pohanskí filozofi v súlade s ich predstavou o Božej láske. Aristoteles povedal: „Boh hýbe svetom nakoľko je milovaný“[1] . Všimnime si ten výraz: nakoľko je milovaný, nie nakoľko miluje! Tento filozofický názor bol v Novom zákone úplne vyvrátený:

Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna... My milujeme, pretože on prvý miloval nás. (1 Jn 4, 10. 19)

Henri de Lubac napísal: „Svet to potrebuje vedieť: zjavenie Lásky prevracia naruby všetko, čo si svet o božstve myslel“[2]. Dodnes sme nedokázali (a nikdy ani nedokážeme) vyvodiť všetky dôsledky evanjeliovej revolúcie, ktorú prináša zjavenie Boha, ktorý je láska. Sv. Irenej nás učí, že Duch Svätý neustále obnovuje poklad zjavenia spolu s nádobou, ktorá ho obsahuje, teda s tradíciou Cirkvi. S jeho pomocou sa pokúsime pochopiť, čo je, pokiaľ ide o teologálnu čnosť lásky, dôsledkom, ktorý treba objaviť a predovšetkým žiť.

Existuje nespočetné množstvo traktátov o povinnosti a stupňoch Božej lásky, inými slovami, o „Bohu, ktorého je potrebné milovať“, De diligendo Deo; nepoznám však traktáty o Bohu, ktorý miluje! Biblia je síce sama o sebe veľkým traktátom o Bohu, ktorý miluje, ale napriek tomu, takmer vždy, keď sa hovorí o „Božej láske“, je Boh objektom, nie subjektom takéhoto tvrdenia.

Je zaiste veľkou pravdou, že milovať Boha zo všetkých síl je „prvým a najväčším prikázaním“. Čo sa týka poradia prikázaní, je to určite prvé prikázanie; ale poradie prikázaní neznamená zároveň, že to je nad všetkým! Pred poriadkom prikázaní je poriadok milosti, teda slobodnej Božej lásky. Samotné prikázanie je založené na dare; povinnosť milovať Boha je založená na tom, že Boh nás miluje: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“, pripomenul nám práve sv. Ján. To je novinka kresťanskej viery v porovnaní s akoukoľvek etikou založenou na „povinnosti“ alebo „kategorickom imperatíve“. Nikdy by sme to nemali strácať zo zreteľa.

Uverili sme v Božiu lásku

Otvoriť Kristovi dvere lásky teda znamená veľmi špecifickú vec: prijať Božiu lásku, veriť v lásku. „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám,“ píše Ján v tom istom kontexte (1 Jn 4, 16). Vianoce sú zjavením – doslova epifániou – Božej dobroty a lásky k svetu: „Veď zjavila sa (v gréčtine: epephane) Božia milosť na spásu všetkým ľuďom,“ píše svätý Pavol. A opäť: „zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa“ (Tít 2, 11; 3, 4).

To najdôležitejšie, čo je potrebné urobiť na Vianoce, ctihodní otcovia, bratia sestry, je s úžasom prijať nekonečný dar Božej lásky. Keď človek dostane dar, nie je práve najvhodnejšie dať na oplátku, akoby spakruky, ihneď svoj dar, ktorý si človek už vopred pripravil. Takto by človek nevyhnutne budil dojem, že najdôležitejšie je pre neho, aby už nebol nič dlžný. Ale naopak, najprv je potrebné si s úžasom a vďakou uctiť dar, ktorý dostávame, a tým aj jeho darcu. Potom – takmer zahanbene a so skromnosťou – môže človek podať svoj dar, akoby to nebolo nič v porovnaní s tým, čo dostal. (A vo vzťahu k Bohu je náš dar v skutočnosti menej ako nič!)

Na Vianoce musíme predovšetkým uveriť v Božiu lásku ku každému z nás. Keď sa pri súkromnej a osobnej modlitbe prihovárame Bohu, nemali by sme začínať slovami: „Bože môj, milujem ťa celým svojím srdcom“, ale - aspoň niekedy - „Bože môj, verím celým svojím srdcom, že ma miluješ“.

Znie to jednoducho. Avšak, patrí to medzi najťažšie veci na svete. Človek je viac náchylný byť aktívny ako pasívny, skôr konať, ako nechať konať. Podvedome nechceme byť dlžníkmi, ale veriteľmi; áno, Božiu lásku chceme, ale skôr ako odmenu než ako dar. Takto sa však nepozorovane uskutočňuje istý posun a obrat: na prvé miesto, na vrchol všetkého, na miesto daru sa kladie povinnosť, na miesto milosti zákon, na miesto viery skutky.

 „My sme uverili v lásku!“, to je výkrik, pre ktorý treba pozbierať všetky sily ba až prinútiť sa k nemu. Nazývam to „neveriaca viera“: viera, ktorá nedokáže pochopiť, čomu verí, aj keď v to verí. Boh – Večné Bytie, on, ktorý je Všetko – ma miluje a stará sa o mňa, o to malé nič, stratené v nesmiernosti vesmíru a dejín! Mohli by sme zvolať s básnikom Leopardim: „Je pre mňa sladké stroskotať v tomto mori.“[3]

Človek sa musí stať dieťaťom, aby veril v lásku. Deti veria v lásku, ale nie na základe argumentácie. Žiadajú rodičov o veci, ktoré potrebujú, možno aj dupotom nôh, no ten nevyslovený predpoklad, z ktorého vychádzajú nie je, že si to zaslúžili, lebo priniesli domov výplatu, ale že sú deťmi a že jedného dňa budú dedičmi všetkého. Najmä z tohto dôvodu Ježiš tak často hovorí, aby sme boli ako deti, aby sme mohli vstúpiť do jeho kráľovstva.

Nie je však ľahké stať sa opäť deťmi. Veci, čo sme zažili, trpkosti a sklamania života, nás robia opatrnými, obozretnými, niekedy až cynickými. Všetci sa trochu podobáme Nikodémovi, ktorý sa pýtal: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3, 4). Ako sa môžeme znovu narodiť, nadchnúť sa, žasnúť nad Vianocami ako deti? Čo však Ježiš Nikodémovi odpovedal? „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5).

Nie je to výsledok ľudského úsilia a chcenia, ani nadšenia srdca; je to dielo Ducha Svätého. Ježiš tu nehovorí len o krste, aspoň nie len o krste vodou. Ide o znovuzrodenie a krst „v Duchu“ alebo „zhora“ (Jn 3, 3), ktorý sa môže obnoviť niekoľkokrát počas života. To bolo niečo, čo zažili apoštoli a učeníci na Turíce a po čom by sme mali túžiť aj my, aby sme do istej miery zažili „nové Turíce“, o ktoré pápež sv. Ján XXIII. prosil Boha pre celú Cirkev.

Podstatu Turíc vystihujú tieto slová zo 4. verša druhej kapitoly Skutkov apoštolov: „Všetkých naplnil Duch Svätý“. Čo znamená táto krátka veta, ktorú sme počuli už tisíckrát? „Všetkých naplnil Duch Svätý“: dobre, ale čo je to Duch Svätý? Čím boli naplnení? Je to láska – hovorí teológia –, ktorou Otec miluje Syna a ktorou Syn miluje Otca. Voľnejšie by sme mohli povedať: je to život, sladkosť, oheň, blaženosť, ktoré prúdia v Trojici, pretože láska je to všetko spolu a v nekonečnej miere.

Preto povedať, že „všetkých naplnil Duch Svätý“, je ako povedať, že všetci boli naplnení Božou láskou. Mali ohromujúci zážitok, že ich Boh miluje. Kristus svojou smrťou zničil deliaci múr hriechu a teraz sa Božia láska mohla konečne rozliať na apoštolov a učeníkov a ponoriť ich do oceánu pokoja a šťastia. Keď svätý Pavol hovorí, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5), opisuje – skôr v súhrnnej než opisnej forme – udalosť Turíc, ktorá sa pre každého z nás uskutočnila v krste.

Božia láska má objektívny aspekt, ktorý nazývame posväcujúcou milosťou alebo vliatou láskou, ale zahŕňa aj subjektívny prvok, existenciálnu odozvu, ktorá vychádza zo samotnej podstaty lásky. Nebolo to, ako by sme si mohli myslieť, niečo čisto objektívne či ontologické, niečo čoho si dotyčná osoba nie je vôbec vedomá. Darovanie „nového srdca“ sa neuskutočnilo v úplnej anestézii, ako by sme si mohli myslieť! Vidíme to na náhlej zmene, ktorá sa v nich odohráva. Už žiaden strach, súperenie, bojazlivosť; sú to noví ľudia, pripravení vydať sa na cesty sveta a dať svoj život za Krista. Ľudia, akí by sa zišli pre synodu.

„Láska buduje“

Rozprava o teologálnej čnosti lásky sa v tomto bode určite nekončí, ctihodní otcovia, bratia a sestry. Bola by to neúplná reč, ako podmienečná veta, po ktorej nenasleduje záver. Podmienečná veta je: „Ak nás Boh tak miloval...“; a záver, alebo dôsledok, znie: „aj my ho musíme milovať a milovať sa navzájom“. Máme však toľko príležitostí hovoriť o praktizovaní lásky, že môžeme pre tento raz ponechať bokom „povinnosť“ a zaoberať sa len „darom“. Obmedzím sa len na niekoľko krátkych úvah o sociálnych a cirkevných dôsledkoch teologálnej čnosti lásky.

Hovorí sa o nej, že „buduje“. Apoštol Pavol hovorí: „poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1 Kor8, 1). Buduje predovšetkým Božiu stavbu, ktorou je Cirkev. „Žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske (Ef 4, 15-16).

Láska je to, čo tvorí neviditeľnú skutočnosť Cirkvi, societas sanctorum alebo spoločenstvo svätých, ako ho nazýva sv. Augustín. Je to realita sviatosti (res sacramenti), význam znaku, ktorým je viditeľná Cirkev. „Láska ostáva“, hovorí svätý Pavol (1 Kor 13, 13). Je to jediné, čo zostáva. Keď prestane existovať Písmo, viera, nádej, charizmy, služby a všetko ostatné, zostane láska. Všetko zmizne, ako keď zložíte lešenie, ktoré sa použilo na stavbu budovy, a tá sa objaví v celej svojej kráse.

V staroveku bolo istý čas zvykom označovať celú skutočnosť Cirkvi jednoduchým pojmom láska, agapé. To pripomína aj slávny výrok sv. Ignáca Antiochijského: „Rímska cirkev je tá, ktorá predsedá v láske (agapé)“[4]. Toto slovné spojenie sa zvyčajne používa v súvislosti s primátom Ríma a pápeža. Neuvádza však len skutočnosť primátu („predsedá“), ale aj jeho povahu alebo spôsob jeho vykonávania („v láske“). To je to, čo Rímska cirkev robila vo svojich najlepších chvíľach a čo určite chce robiť aj dnes, keď si zvolila – aj v novej konštitúcii Praedicate evangelium – bratský dialóg, synodalitu a službu ako metódu práce.

Láska však nevytvára len duchovnú spoločnosť, ktorou je Cirkev, ale aj občiansku spoločnosť. V knihe Božie mesto svätý Augustín vysvetľuje, že v dejinách existujú dve mestá: mesto satanovo, ktorého symbolom je Babylon, a mesto Božie, ktorého symbolom je Jeruzalem. Tieto dve spoločnosti sa líšia odlišnou láskou, ktorou sú motivované. Motívom prvej je láska k sebe samému, ktorá vedie až k pohŕdaniu Bohom (amor sui usque ad contemptum Dei), motívom druhej je láska k Bohu, ktorá vedie až k pohŕdaniu sebou samým (amor Dei usque ad contemptum sui). [5]

V tomto prípade ide o protiklad medzi láskou k Bohu a láskou k sebe. V inom diele však sv. Augustín tento protiklad čiastočne koriguje alebo aspoň vyrovnáva. Skutočný protiklad nie je medzi láskou k Bohu a láskou k sebe. Tieto dve správne pochopené lásky môžu – ba dokonca musia – existovať spolu. Nie, skutočný protiklad je vnútorný protiklad sebalásky, a to protiklad medzi výlučnou láskou k sebe samému – amor privatus, ako ju nazýva – a láskou k spoločnému dobru – amor socialis[6]. Je to súkromná láska – teda sebectvo –, ktorá vytvára mesto satana, Babylon, a je to spoločenská láska, ktorá vytvára Božie mesto, kde vládne svornosť a pokoj.

Sociálne cítenie sa zrodilo na pôde zavlažovanej evanjeliom a je divné, že v modernej dobe sa používa ako zbraň, vrhaná do tváre kresťanstvu. Nezaslúžili sme si to. V prvých storočiach a počas celého stredoveku bola almužna prostriedkom par excellence na pôsobenie v sociálnej oblasti a na pomoc chudobným. Je to biblická hodnota a vždy si zachováva svoju aktuálnosť. Nemožno ju však viac navrhovať ako základný spôsob praktizovania sociálnej lásky alebo lásky k spoločnému dobru, pretože nechráni dôstojnosť chudobných a udržiava ich v stave závislosti od iných.

Je na politikoch a ekonómoch, aby iniciovali štrukturálne procesy, ktoré znížia škandalóznu priepasť medzi malým počtom veľmi bohatých a bezhraničným počtom vydedených obyvateľov Zeme. Pre kresťanov je prirodzeným prostriedkom vytvárať v ľudskom srdci predpoklady, aby sa to mohlo stať. Pre tých, ktorí sa venujú sociálnej práci, ide o podporu takzvanej „sociálnej náuky Cirkvi“. Pre kresťanských podnikateľov je to napríklad vytváranie pracovných miest, ako to Svätý Otec zopakoval na stretnutí v Assisi v septembri minulého roka mladým ekonómom, ktorí sa inšpirovali jeho učením.

 Zachrániť nás môže len láska

Predtým, ako skončím, by som sa chcel zmieniť o ďalšom blahodarnom vplyve, ktorý má teologálna čnosť lásky na spoločnosť, v ktorej žijeme. Milosť, hovorí známa teologická axióma, predpokladá prirodzenosť, neničí ju, ale zdokonaľuje.[7] V prípade tretej teologálnej čnosti to znamená, že láska predpokladá prirodzenú schopnosť a predispozíciu človeka milovať a byť milovaný. Táto schopnosť nás dnes môže zachrániť pred pokračujúcim trendom, ktorý – ak by sa nenapravil – by viedol k skutočnej „dehumanizácii“.

Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil na verejnej diskusii v Londýne. Moderátor položil niekoľko otázok viacerým teológom: profesorovi teológie z americkej Yale University, anglikánskemu biskupovi, anglikánskemu teológovi a nakoniec aj mne. Kľúčová otázka znela takto. Po tom, čo technológie nahradili operatívne schopnosti človeka robotmi, sú teraz na pokraji toho, aby nahradili aj jeho mentálne schopnosti prostredníctvom umelej inteligencie. Čo teda zostáva ako výlučne vlastné ľudskej bytosti? Je tu ešte nejaký dôvod, aby sme o človeku uvažovali samostatne oproti vesmíru? Je človek ešte stále nevyhnutný, alebo je dokonca skôr škodlivý pre prírodu? To bola otázka.

Keď prišiel rad na mňa, aby som odpovedal, svojou chabou angličtinou som pridal jednoduchú úvahu. Povedal som, že pracujeme na mysliacom počítači: ale môžeme si predstaviť počítač, ktorý miluje? Ktorý cíti naše trápenia a teší sa z našich radostí? Dokážeme si predstaviť umelú inteligenciu, ale dokážeme si predstaviť umelú lásku? Možno práve tu musíme nájsť špecifikum človeka a jeho neodňateľnú vlastnosť. Biblicky veriaci človek má na to dôvod: sme stvorení na Boží obraz a „Boh je láska“! (1 Jn 4,8).

Napriek všetkým našim chybám a priestupkom, nás ľudí nie je – a nikdy nebude – na zemi priveľa! Martin Heidegger na konci svojich filozofických úvah o nebezpečenstve techniky pre moderného človeka takmer hodil uterák do ringu a zvolal: „Zachrániť nás môže len boh!“[8] Môžeme parafrázovať: len láska nás môže zachrániť! Božia láska, ale určite nie naša.

„Chlapček sa nám narodil“

Teraz sa, ctihodní otcovia, bratia a sestry, zameriame na Vianoce, ktoré sú už predo dvermi. Príchodom Krista sa veľká rieka dejín dostala k „stavidlu“ a ďalej pokračuje na vyššej úrovni. „Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17). Veľká „priepasť“, ktorá oddeľovala Boha od človeka, Stvoriteľa od stvorenia, je prekonaná. Nie nadarmo sa dejiny ľudstva od tej chvíle delia na dve časti: „pred Kristom“ a „po Kristovi“.

Okolo nás sú často jednoduché, až naivné vianočné obrázky, ktoré však majú hlboký význam. Vidíme na nich napr. bosé dieťa – Ježiša, so snehom okolo nôh a lampášom v ruke, ako klope a čaká v noci pred dverami. Pohania si predstavovali lásku ako dieťa, ktorému dali meno Eros. Bola to vlastne modla. Vieme, že láska sa skutočne stala dieťaťom, že je teraz skutočnosťou, udalosťou, ba dokonca osobou. „Otcova láska sa stala telom“, tak parafrázoval verš z Jána (1, 14) autor z 2. storočia[9]. Láska sa skutočne stala dieťaťom: dieťaťom Ježišom.

„Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Otvorme dvere svojho srdca tomu Dieťaťu, ktoré klope, ctihodní otcovia, drahí bratia a sestry. Povedal som, že to najkrajšie, čo môžeme na Vianoce urobiť, nie je ponúknuť niečo Bohu, ale s úžasom prijať dar, ktorý Boh Otec dáva svetu v podobe svojho vlastného Syna.

Podľa istej legendy bol medzi pastiermi, ktorí išli na Vianoce pozrieť dieťa, aj taký chudobný pastierik, ktorý nemal vôbec nič, čo by mohol ponúknuť Ježišovej matke, a tak sa s hanbou postavil bokom. Ostatní sa pretekali v tom, kto dá Márii prvý svoj darček. No Mária si nemohla ani všetky prevziať, pretože mala v náručí dieťa Ježiša. Potom však zbadala neďaleko malého pastierika s prázdnymi rukami. Vzala dieťa a vložila mu ho do náručia. Nemať nič, to bolo jeho šťastie. Nech aj my máme takéto šťastie! Prijmime Krista s prázdnymi rukami, áno, ale so srdcom plným dojemnej vďačnosti.

Pripojme sa k úžasu a k radosti liturgie, ktorá na Vianoce opakuje Izaiášove slová, no nie ako proroctvo, ale ako to, čo sa už udialo:

Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9,5).

Ctihodní otcovia, bratia a sestry: Požehnané Vianoce! Keďže zajtra má Svätý Otec narodeniny, chcel by som Vám navrhnúť, aby sa spoločne pomodlili zaňho Salve Regina.

[1] Aristoteles, Metafyzika, XII, 7, 1072b.

[2] Henri de Lubac, Histoire et Esprit, Aubier, Paríž 1950, kapitola V.

[3] Giacomo Leopardi, Nekonečno.

[4] Ignác Antiochijský, List Rimanom, úvodný pozdrav.

[5] Augustín, De civitate Dei, 14.28.

[6] Augustín, De Genesi ad litteram, 11, 15, 20 (PL 32, 582).

[7] Tomáš Akvinský, S. Th. I, q. 2. a. 2 ad 1 (gratia [praesupponit] naturam"); I, q. 1, a. 8, ad 2 (gratia non tollit naturam, sed perficit).

[8] Martin Heidegger, Antwort. Martin Heidegger im Gespräch, Gesamtausgabe, zv. 16, Frankfurt 1975.

[9] Evangelium Veritatis, 23 (Gnostické evanjelium, editor L. Moraldi, Miláno, Adelphi, 1984, s. 33).