Vatikán 21. decembra (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 21. decembra Svätý Otec uzatvára svoj cyklus katechéz o rozlišovaní. V 13. časti sa zameral na pomôcky pri rozlišovaní: konfrontácia s Božím slovom a učením Cirkvi, osobný vzťah s Pánom Ježišom a pomoc Ducha Svätého.

V zaplnenej Aule Pavla VI. sa ako zvyčajne pápež František pri generálnej audiencii prihovoril veriacim hovoriacimi v ôsmych svetových jazykoch. Okrem taliančiny zaznela z úst prítomných hovorcov a prekladateľov aj angličtina, poľština, nemčina, arabčina, francúzština, portugalčina i pápežov rodný jazyk – španielčina. Svoj pozdrav jednotlivým jazykovým skupinám sústredil na žičenie pokojných vianočných sviatkov.

Voľné miesto pri Štedrovečernom stole

Pri pozdrave poľsky hovoriacim pútnikom Svätý Otec pripomenul ich vianočnú zvyklosť, pričom im poďakoval za štedrú pomoc ukrajinským utečencom:

„Prajem všetkým Poliakom požehnané Vianoce. Podľa vašej tradície sa na Štedrý večer necháva pri stole prázdne miesto pre nečakaného hosťa. Tento rok ho obsadí množstvo utečencov z Ukrajiny, ktorým ste s veľkou štedrosťou otvorili dvere svojich domovov. Nech Boží Syn, narodený v Betleheme, naplní láskou každého z vás, vaše rodiny a tých, ktorým pomáhate. Prineste pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle. Zo srdca vám žehnám!“

Deti, ktoré stratili úsmev

Na záver generálnej audiencie Svätý Otec v spojení s blížiacimi sa sviatkami pokoja pripomenul myslieť na tých, ktorí tieto sviatky z dôvodu konfliktov nemôžu prežiť v mieri, ako napríklad deti na Ukrajine:

„A pomyslime tiež – keď hovoríme o Dieťati Ježišovi – na mnohé deti na Ukrajine, ktoré trpia, veľmi trpia touto vojnou. Pri tomto sviatku Boha, ktorý sa stal dieťaťom, myslime na ukrajinské deti. Keď som sa tu s nimi stretával, väčšina z nich sa nedokázala usmievať, a keď dieťa stratí schopnosť usmievať sa, je to vážne. Tieto deti nesú tragédiu vojny, ktorá je taká neľudská a krutá. Myslime na ukrajinský ľud, ktorý je počas týchto Vianoc bez svetla, bez kúrenia, bez toho najdôležitejšieho, čo potrebuje na prežitie, a prosme Pána, aby im čo najskôr priniesol pokoj.“

Biblickým úvodom k nej bola myšlienka zo 119. Žalmu: Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej. Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať. Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil. Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

Pokračujeme – uzatvárame – cyklus katechéz o rozlišovaní a kto doteraz sledoval tieto katechézy, by si mohol pomyslieť: ako je len to rozlišovanie komplikované! V skutočnosti je komplikovaný život, a ak sa ho nenaučíme čítať, komplikovaný ako je, riskujeme, že ho premárnime, hľadajúc východisko z ťažkostí, ktoré nás napokon pokoria.

Na našom prvom stretnutí sme videli, že vždy, každý deň, či chceme alebo nie, robíme skutky rozlišovania, v tom, čo jeme, čítame, v práci, vo vzťahoch, vo všetkom. Život nás vždy stavia pred určité rozhodnutia, a ak ich nerobíme vedome, nakoniec je to život, ktorý vyberá za nás a vedie nás tam, kam nechceme.

Rozlišovanie sa však nerobí bez pomoci. Dnes sa pozrieme konkrétnejšie na niektoré pomôcky, ktoré nám môžu uľahčiť uskutočňovanie rozlišovania, nevyhnutné v duchovnom živote, hoci sme sa s nimi už do istej miery stretli v priebehu týchto katechéz. Zhrnutie nám veľmi pomôže.

Prvou nevyhnutnou pomôckou je konfrontácia s Božím slovom a učením Cirkvi. Pomáhajú nám čítať to, čo sa odohráva v našom srdci, učiť sa rozpoznávať Boží hlas a rozlišovať ho od iných hlasov, ktoré sa zdanlivo vnucujú našej pozornosti, ale nakoniec nás nechávajú zmätených. Biblia nás upozorňuje, že Boží hlas zaznieva v pokoji, v sústredenosti, v tichu. Spomeňme si na skúsenosť proroka Eliáša: Pán k nemu prehovoril nie vo vetre, ktorý láme skaly, nie v ohni alebo zemetrasení, ale hovorí mu v jemnom vánku (porov. 1 Kr 19,11-12). Je to veľmi krásny obraz, ktorý nám pomáha pochopiť ako hovorí Boh. Boží hlas sa nevnucuje, Boží hlas je jemný, úctivý a práve preto upokojujúci. A len v pokoji môžeme vstúpiť hlboko do svojho vnútra a rozpoznať pravé túžby, ktoré nám Pán vložil do srdca.

A mnohokrát nie je ľahké vstúpiť do tohto pokoja srdca, pretože sme zaneprázdnení mnohými vecami, po celý deň... Ale prosím, trochu sa upokoj, vstúp do seba. Dve minúty, zastav sa. Pozri sa, čo cíti tvoje srdce. Urobme to, bratia a sestry, veľmi nám to pomôže, pretože v tej chvíli pokoja hneď počujeme Boží hlas, ktorý nám povie: „Veď pozri, je dobré, čo robíš...“. A necháme, aby v pokoji ihneď prišiel Boží hlas. Čaká na to.

Pre veriaceho človeka Božie slovo nie je len text, ktorý treba čítať, Božie slovo je živá prítomnosť, je to dielo Ducha Svätého, ktorý potešuje, učí, dáva svetlo, silu, osvieženie a chuť do života. Čítať Bibliu, čítať úryvok, jeden alebo dva úseky Biblie, sú ako malé telegramy od Boha, ktoré ti prichádzajú priamo do srdca. Božie slovo je trochu, - a nepreháňam - skutočná predchuť raja. Dobre to pochopil veľký svätec a pastier Ambróz, milánsky arcibiskup, ktorý napísal: „Keď čítam Božie slovo, Boh sa opäť prechádza po pozemskom raji“ (Listy 49, 3). S Bibliou otvárame dvere Bohu, ktorý prechádza. Je to zaujímavé...

Tento láskavý vzťah s Bibliou, s Písmom, s Evanjeliom, vedie k prežívaniu láskavého vzťahu s Pánom Ježišom: nebojte sa toho! Srdce sa prihovára k srdcu, a toto prežívanie je ďalšou nevyhnutnou pomôckou. Mnohokrát môžeme mať o Bohu skreslenú predstavu, vidíme ho ako zachmúreného sudcu, prísneho sudcu, ktorý je pripravený prichytiť nás pri zlyhaní. Ježiš nám naopak zjavuje Boha plného súcitu a nehy, ktorý je pripravený obetovať sa, aby nám vyšiel v ústrety, podobne ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi (porov. Lk 15,11-32).

Raz sa niekto opýtal - neviem, či svojej matky alebo starej mamy, rozprávali mi o tom – „Čo mám teraz urobiť?“ – „Počúvaj Boha, On ti povie, čo máš urobiť. Otvor Bohu svoje srdce“ – je to dobrá rada.

Spomínam si, ako som bol raz na púti mladých ľudí, ktorá sa koná raz do roka do Svätyne v Luján, je to 70 km od Buenos Aires, putuje sa tam celý deň; zvykol som spovedať v noci. Pristúpil ku mne mladý muž, asi 22 ročný, celý potetovaný... „Bože môj,“ pomyslel som si, „čo to len bude zač?“ A on mi povedal: „Viete, prišiel som, lebo mám vážny problém a povedal som to mame. A mama mi povedala: „Choď k Panne Márii, urob si púť a Panna Mária ti povie“. A prišiel som. Dostala sa mi tu do rúk Biblia, počúval som Božie slovo a ono sa dotklo môjho srdca a musím urobiť toto a tamto.“ Božie slovo sa dotýka srdca a zmení ti život. Toto som videl už toľkokrát, stáva sa to často. Pretože Boh nás nechce zničiť, Boh chce, aby sme boli silnejší, každý deň lepší.

Kto zostáva pred Ukrižovaným, pociťuje nový pokoj, učí sa nebáť Boha, pretože Ježiš na kríži v nikom nevyvoláva strach, je obrazom úplnej bezmocnosti a zároveň najplnšej lásky, ktorá je kvôli nám  schopná čeliť každej skúške. Svätí mali vždy v obľube Ježiša Ukrižovaného. Rozprávanie o Ježišovom umučení je zlatou cestou, ako čeliť zlu bez toho, aby sme sa ním nechali premôcť; nie je v ňom odsúdenie, ba ani rezignácia, pretože ho preniká väčšie svetlo, svetlo Veľkej noci, ktoré nám umožňuje vidieť v tých strašných skutkoch väčší plán, ktorý nemôže prekaziť žiadna nemožnosť, prekážka ani neúspech.

Božie slovo vás vždy núti pozrieť sa na druhú stranu: to znamená, že je tu kríž, je hrozný, ale je tu aj niečo iné, nádej, vzkriesenie. Božie slovo ti otvára všetky dvere, pretože On je brána, On je Pán. Vezmime do ruky evanjelium, vezmime do ruky Bibliu: päť minút denne, nie viac. Vezmite si so sebou do tašky vreckové evanjelium, a keď ste na cestách, otvorte ho a prečítajte si počas dňa malý úryvok, nech vám Božie slovo vstúpi do srdca. Urobte to a uvidíte, ako to zmení váš život. S blízkosťou k Božiemu slovu. „Áno, otče, ale ja som zvyknutý čítať životopisy svätých“: to je dobré, ale neopúšťaj Božie slovo. Vezmi si so sebou evanjelium, minútu denne...

Je veľmi krásne myslieť na život s Pánom ako na priateľský vzťah, ktorý rastie každým dňom. Priateľstvo s Bohom - premýšľali ste o tom? To je cesta! Myslime na Boha, ktorý nás miluje, chce nás za priateľov! Priateľstvo s Bohom má schopnosť meniť srdce; je to jeden z veľkých darov Ducha Svätého, nábožnosť, ktorá nám umožňuje rozpoznať Božie otcovstvo. Máme nežného Otca, láskavého Otca, Otca, ktorý nás miluje, ktorý nás vždy miloval: keď to zažijeme, srdce sa roztopí a pochybnosti, obavy, pocity nehodnosti opadnú. Tejto láske stretnutia s Pánom nemôže nič odporovať.

A to nám pripomína ďalšiu veľkú pomoc, dar Ducha Svätého, ktorý je v nás prítomný, aby nás učil. Oživuje Božie slovo, ktoré čítame, naznačuje nám nové významy, otvára dvere, ktoré sa zdali byť zatvorené, ukazuje životné chodníky tam, kde sa zdalo, že je len tma a zmätok.

Pýtam sa vás: modlíte sa k Duchu Svätému? Ale kto je tento veľký Neznámy? Modlíme sa k Otcovi, áno, Modlitbu Pána, modlíme sa k Ježišovi, ale zabúdame na Ducha! Raz som pri katechéze deťom položil otázku: „Kto z vás vie, kto je Duch Svätý?“ A jeden chlapec odpovedal: „Ja to viem!“ – „A kto je to?“ – „Paralyzovaný (paralitico),“ povedal mi! Počul „Parakléta“ a myslel si, že je to (paralitico) paralyzovaný. A mnohokrát - to ma prinútilo zamyslieť sa - je tu pre nás Duch Svätý, ale ako keby bol osobou, s ktorou sa nepočíta. Duch Svätý je ten, ktorý dáva tvojej duši život! Nechajte ho vstúpiť. Hovorte s Duchom, ako hovoríte s Otcom, ako hovoríte so Synom: hovorte s Duchom Svätým, ktorý nemá nič spoločné s „paralyzovaným“! Je silou Cirkvi, je tým, kto ťa posúva vpred. Duch Svätý je rozlišovanie v skutkoch, je darom Božej prítomnosti v nás, je to najväčší dar, ktorý Otec udeľuje tým, ktorí oň prosia (porov. Lk 11,13). A ako ho Ježiš nazýva? „Dar“: „Zostaňte tu v Jeruzaleme a čakajte Boží dar“, ktorým je Duch Svätý. Je zaujímavý život v priateľstve s Duchom Svätým: On ťa mení, On ti dáva rásť.

Liturgia hodín začína hlavné modlitby dňa týmto zvolaním: „Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať“. „Pane, pomôž mi!“, pretože sám nemôžem ísť ďalej, nemôžem milovať, nemôžem žiť... Toto volanie po spáse je neodolateľná prosba, ktorá vyviera z hĺbky nášho bytia. Rozlišovanie má za cieľ rozpoznať spásu, ktorú Pán uskutočňuje v mojom živote, pripomína mi, že nikdy nie som sám a že ak bojujem, je to preto, že to, o čo ide, je dôležité.

Duch Svätý je vždy s nami. „Otče, urobil som zlú vec, musím ísť na spoveď, nemôžem nič urobiť...“. Urobil si niečo zlé? Hovor s Duchom Svätým, ktorý je s tebou, a povedz mu: „Pomôž mi, urobil som túto zlú vec...“. Ale neruš dialóg s Duchom Svätým. „Otče, som v smrteľnom hriechu“: na tom nezáleží, hovor s ním, aby ti pomohol k odpusteniu. Nikdy neopúšťaj tento dialóg s Duchom Svätým. S týmito pomôckami, ktoré nám dáva Pán, sa nemusíme báť. Napredujte, s odvahou a radosťou!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)