Vatikán 23. decembra (RV) „Nech sa v tej „betlehemskej chalúpke“, ktorou je spovednica, ako pravé miesto udeľovania pokoja a svätej radosti, rozsvietia časové rozvrhy a svetlá, pretože každý potrebuje toto „palivo“. Tak znie žiadosť pápežského penitenciára kardinála Maura Piacenzu, ktorá je obsiahnutá v liste zaslanom penitenciárom a všetkým spovedníkom pri príležitosti blížiacich sa Vianoc.
„Vianočné Svetlo, ktoré tajomne, ale pravdivo“, píše hlavný penitenciár, „má stále tú moc klásť ľuďom otázky, nútiť ich postaviť sa pred otázku zmyslu života“, pred tajomný dar, ktorým je „život, ktorý sa nám vďaka nepredstaviteľnému Božiemu rozhodnutiu predstavuje ako bezbranné novorodeniatko, schopné prekonať každý strach, znížiť každú obranu pred Bohom-Láskou, ktorá sa v ňom zjavuje“. V tomto čase sú spovedníci povolaní „vykonávať obzvlášť veľkodušným spôsobom službu zmierenia“ s istým vedomím, že „prostredníctvom nej sa znovu stretávajú s Bohom, po ktorom túži srdce každého človeka“. (...)
Kardinál Piacenza poznamenáva, že vo sviatosti zmierenia sa spovedníci nie vždy stretávajú s bratmi a sestrami, ktorý majú úplne zrelú vieru, jasné svedomie a schopnosť kriticky uvažovať o svojom skutočnom morálnom stave. Nezriedka sa stáva, že pristupujú k spovedi, ako sa v texte zdôrazňuje, „ktorej nepredchádza primerané spytovanie svedomia a analýza situácie je po prvých slovách zverená citlivosti spovedníka a jeho schopnosti klásť múdre otázky“.
Dobrý lekár, vysvetlil kardinál, „však nie je ten, kto vie liečiť malé choroby „zdravých chorých“, ale ten, kto má odvahu „čeliť aj veľkým zásahom u pacientov s viacerými ochoreniami“. Rovnako aj dobrý spovedník „je povolaný čeliť duchovným rôznorodým patológiám našej doby“. Od „neistoty o samotnej existencii Boha, ktorá nebráni vstúpiť do spovednice“, cez dezorientáciu „v otázke jedinečnosti kresťanstva voči akejkoľvek inej náboženskej alebo kultúrnej tradícii“; od ťažkostí „dôverovať Cirkvi, v tomto čase kruto zranenej a poníženej verejnými previneniami niektorých jej členov“, až po nepochopenie „pôsobenia samotného Krista, vzkrieseného a živého, vo sviatostnom pôsobení jeho mystického tela“; od prevzatia „úplne svetských kritérií a mentality pri hodnotení morálneho konania“ až po „najradikálnejší subjektivizmus“, ktorého jedinou referenciou je „vlastné potešenie alebo vlastný názor, často vzdialený od učenia evanjelia“. Napriek tomu, píše hlavný penitenciár, mnohí bratia a sestry pokračujú v spovedaní sa „vďaka príťažlivosti sily Ducha Svätého, najmä v tomto adventnom a vianočnom čase".
„Samozrejme krátky rozhovor nemôže vyriešiť všetky problémy, odstrániť každú pochybnosť, ale je vhodný na poskytovanie svetlých istôt, z ktorých prvou musí byť milosrdná prítomnosť Pána v živote každého človeka“. V skutočnosti moc obrátiť nemá zoznam pravidiel, ktoré treba dodržiavať, „akokoľvek je potrebný a legitímny“, ale „fascinovanie jasným, pozitívnym, osvetľujúcim a uceleným príťažlivým návrhom, toho, kto aj „so svojimi ľudskými vlastnosťami a niekoľkými slovami, ktoré sú dovolené vo sviatostnom rozhovore“, má na srdci len „spásonosné stretnutie kajúcnika s Kristom Spasiteľom, čím sa každé vyznanie stáva hrejivým stretnutím sa s Ježišom, iskrou, ktorá zapaľuje, oživuje alebo roznecuje plameň viery, a tak zohrieva srdce“. (...)
Záverom listu hlavný penitenciár želá spovedníkom horlivú pastoračnú prácu a „svätú únavu“, ktorá je potrebnou na autentické Vianoce, „naplno prežité v istote, že človek splnil svoju povinnosť a poslúchol Božiu vôľu, ktorá je jediným „miestom“, kde srdce človeka nachádza pravý pokoj“.
