Rím 31. decembra (TK KBS) Tvárou v tvár škandálom a cirkevnému kariérizmu Benedikt XVI. pokračoval vo výzvach na obrátenie, pokánie a pokoru a predkladal obraz cirkvi oslobodenej od materiálnych a politických privilégií, aby bola skutočne otvorená svetu.

ANDREA TORNIELLI - Vatican News

Od roku 1417 je to prvýkrát, keď smrť (bývalého) pápeža nepredstavuje koniec pontifikátu. Smrť Benedikta XVI., rodným menom Josepha Ratzingera, bola dnes vo Vatikáne, takmer desať rokov po jeho prekvapivom zrieknutí sa úradu 11. februára 2013, oznámená prečítaním krátkeho vyhlásenia v latinčine pred prítomnými kardinálmi. Za dve tisícročia dejín cirkvi sa nestalo, že by pápež opustil svoj úrad preto, že by sa cítil fyzicky neschopný niesť ťarchu pápežského úradu. Navyše v odpovedi novinárovi Peterovi Seewaldovi v knižnom rozhovore "Svetlo sveta", ktorý vyšiel o tri roky skôr, trochu predpovedal: "Keď pápež dôjde k jasnému poznaniu, že už nie je fyzicky, duševne a duchovne schopný vykonávať zverenú úlohu, má právo a za určitých okolností dokonca povinnosť odstúpiť." Napriek tomu, že epilóg jeho úradovania bol skorší ako koniec jeho života, čo predstavuje historický precedens nesmierneho významu, bolo by neúctivé spomínať na Benedikta XVI. len kvôli tomu.

Teologický 'Teenager' na koncile

Joseph Ratzinger sa narodil v roku 1927 ako syn žandára v jednoduchej a veľmi katolíckej rodine v Bavorsku. V roku 1951 bol spolu so svojím bratom Georgom vysvätený za kňaza, o dva roky neskôr sa stal doktorom teológie a v roku 1957 získal oprávnenie vyučovať ako profesor dogmatickej teológie. Vyučoval vo Freisingu, Bonne, Münsteri, Tübingene a nakoniec v Regensburgu. Spolu s ním odchádza posledný z pápežov, ktorí sa osobne podieľali na práci Druhého vatikánskeho koncilu. Ako veľmi mladý a už uznávaný teológ Ratzinger pozorne sledoval toto zhromaždenie ako expert kolínskeho kardinála Fringsa, ktorý mal blízko k reformnému krídlu. Patril k tým, ktorí ostro kritizovali prípravné návrhy pripravené rímskou kúriou, neskôr zmetené zo stola rozhodnutím biskupov. Podľa mladého teológa Ratzingera by texty "mali dávať odpovede na najnaliehavejšie otázky a mali by tak robiť, pokiaľ je to možné, nie posudzovaním a odsudzovaním, ale používaním jazyka matky". Ratzinger vychvaľuje nadchádzajúcu liturgickú reformu a dôvody jej prozreteľnosti. Hovorí, že pre znovuobjavenie pravej podstaty liturgie bolo nutné „prelomiť múr latinčiny”.

Strážca viery s Wojtylom

Budúci Benedikt XVI. bol však tiež priamym svedkom pokoncilnej krízy, diskusií na univerzitách a teologických fakultách. Bol svedkom spochybňovania základných právd viery a divokého experimentovania v liturgickej oblasti. Už v roku 1966, rok po skončení koncilu, vyhlásil, že vidí príchod "kresťanstva so zľavou".

Pavol VI. ho v roku 1977 menoval za mníchovského arcibiskupa vo veku 50 rokov a o niekoľko týždňov neskôr ho menoval za kardinála. V novembri 1981 ho Ján Pavol II. poveril vedením Kongregácie pre náuku viery. Bol to začiatok pevného partnerstva medzi poľským pápežom a bavorským teológom, ktorému bolo súdené zaniknúť až so smrťou Wojtyly, ktorý až do konca odmietal Ratzingerovu rezignáciu a nechcel ho pustiť. V týchto rokoch bolo bývalé Sväté oficium v mnohých veciach škrupulózne: brzdilo teológiu oslobodenia, ktorá používa marxistickú analýzu, a zaujímalo stanovisko voči vznikajúcim závažným etickým problémom. Najvýznamnejším dielom je určite nový Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý vznikal šesť rokov a svetlo sveta uzrel v roku 1992.

"Pokorný robotník na vinici"

Po Wojtylovej smrti konkláve v roku 2005 za necelých 24 hodín povolalo na jeho miesto už staršieho muža - mal 78 rokov - všeobecne váženého a rešpektovaného aj jeho odporcami. Z lodžie baziliky svätého Petra sa Benedikt XVI. predstavuje ako „pokorný robotník na vinici Pána“. Je mu cudzí akýkoľvek protagonizmus, hovorí, že "nemá žiadny program", ale chce "spolu s celou Cirkvou počúvať slovo a vôľu Pána”.

Osvienčim aj Regensburg

Spočiatku sa hanbí, ale cestovania sa nezrieka: jeho pontifikát bude putovný ako bol aj pontifikát jeho predchodcu. Jedným z najdojemnejších momentov bola návšteva Osvienčimu v máji 2006, kedy nemecký pápež povedal: "Na mieste, ako je toto, zlyhávajú slová, zostáva len ohromené ticho - ticho, ktoré je vnútorným volaním k Bohu: Prečo si to všetko mohol tolerovať?". Rok 2006 je tiež rokom regensburskej aféry, kedy je inštrumentalizovaná starobylá veta o Mohamedovi, ktorú pápež cituje bez toho, aby ju urobil vlastnou, na univerzite, kde pôsobil ako učiteľ, a vyvoláva protesty v islamskom svete. Odvtedy pápež znásobí svoje prejavy pozornosti voči moslimom. Benedikta XVI. čakajú ťažké cesty, je konfrontovaný s rýchlou sekularizáciou odkresťančtených spoločností a s nespokojnosťou vo vnútri cirkvi. Svoje narodeniny oslavujú v Bielom dome spoločne s Georgom Bushom mladším a o niekoľko dní neskôr, 20. apríla 2008, sa modlia na Ground Zero a objímajú príbuzných obetí 11. septembra.

Encyklika o Božej láske

Hoci bol ako prefekt bývalého Svätého oficia často označovaný za "pancierového kardinála", ako pápež neustále hovorí o "radosti z kresťanstva" a svoju prvú encykliku "Deus caritas est" venuje Božej láske. "Na začiatku kresťanstva," píše, "nie je etické rozhodnutie alebo veľká myšlienka, ale stretnutie s udalosťou, s Osobou”. Nájde si tiež čas na napísanie knihy o Ježišovi Nazaretskom, jedinečného diela, ktoré vyjde v troch zväzkoch. Medzi rozhodnutia, ktoré treba pripomenúť, patrí Motu proprio liberalizujúce predkoncilový Rímsky misál a zriadenie ordinariátu, ktorý umožní anglikánskym komunitám návrat do spoločenstva s Rímom. V januári 2009 sa pápež rozhodol zrušiť exkomunikáciu štyroch biskupov, ktorí boli nezákonne vysvätení monsignorom Marcelom Lefebvrom, medzi ktorými bol aj Richard Williamson, popierač plynových komôr. V židovskom svete prepuká spor, pápež berie pero a papier a píše biskupom celého sveta, že preberá všetku zodpovednosť.

Reakcia na škandály

Posledných niekoľko rokov je poznačených opätovným prepuknutím pedofilného škandálu a únikom dokumentov z pápežského stola zvaným Vatileaks. Benedikt XVI. je odhodlaný a tvrdý v riešení problému "špiny" vo vnútri cirkvi. Zavádza veľmi prísne pravidlá proti zneužívaniu detí, žiada kúriu a biskupov, aby zmenili svoju mentalitu. Ide tak ďaleko, že hovorí, že najvážnejšie prenasledovanie cirkvi nepochádza od jej vonkajších nepriateľov, ale od hriechu v nej samotnej. Ďalšou dôležitou reformou je reforma finančná: pápež Ratzinger zavádza vo Vatikáne predpisy proti praniu špinavých peňazí.

"Cirkev oslobodená od peňazí a moci"

Tvárou v tvár škandálom a cirkevnému kariérizmu starší nemecký pápež naďalej vyzýva na obrátenie, pokánie a pokoru. Pri svojej poslednej ceste do Nemecka v septembri 2011 vyzval cirkev, aby bola menej svetská: „Historické príklady ukazujú, že misijné svedectvo cirkvi vyznieva jasnejšie. Cirkev oslobodená od materiálnych a politických bremien a privilégií sa môže lepšie a skutočne kresťansky venovať celému svetu, môže byť svetu skutočne otvorená...".