Vatikán 9. februára (VaticanNews) Ako hlas talianskej delegácie na európskom kontinentálnom zhromaždení neapolská pedagogička zdôrazňuje, že je potrebné byť pripravení prijať vnútorné i vonkajšie výzvy, ktoré prichádzajú v tejto meniacej sa dobe. "Neberte nič ako samozrejmosť," hovorí. A o ženách: "Keby mali zastávať vedúce úlohy, ale zostala by podozrievavosť, nedôvera a kritika, nič by sme nevyriešili". Zneužívanie: "Cirkev musí znovu získať pokoru".

Na synodálnom kontinentálnom zhromaždení, ktoré práve prebieha v Prahe, je v talianskej delegácii aj Pina De Simone, profesorka filozofie náboženstva a koordinátorka odboru fundamentálnej teológie na Teologickej fakulte južného Talianska (v Neapole).

Pani profesorka, aké boli hlavné témy, ktoré sa objavili pri práci v skupinách?

Veľkou témou je spoluzodpovednosť, služobnosť a rôzne charizmy, ktoré majú byť súčasťou života cirkvi. Veľmi sa vracala téma krstnej dôstojnosti, formovania k dospelej viere schopnej vydávať svedectvo. Rozmanitosť drží pohromade jednota, ktorá nás predchádza, pretože je daná Ježišom Kristom, živým jadrom našej viery. Musíme sa vrátiť k tomu, čo je podstatné, pretože tak môžeme zmysluplnejšie a hlbšie prežívať dialóg s udalosťami, ktoré pochádzajú z doby, v ktorej žijeme, a čítať znamenia. Je tu téma obnovenia inklúzie: od Krista prichádza svetlo, otvorenosť nášho pohľadu, soľ, kvas v tomto veku pre celé ľudstvo.

Na zhromaždení sa tiež prejavili dôležité trecie plochy v živote niektorých cirkví. Mali by sme si to vážiť?

Iste si treba vážiť rozmanitosť, ktorá v Cirkvi vždy existovala. Cirkev sa neusiluje o uniformitu. Takže nielenže nesmieme mať strach z toho, že existujú rôzne spôsoby, citlivosti a rýchlosti, ale musíme si to tiež vážiť, pretože je to bohatstvo pre všetkých. Domnievam sa, že má to zásadný význam, pretože je to jediný spôsob, ako žiť spoločenstvo, ktorým je cirkev. Vzniká napätie nielen medzi rôznymi dimenziami - tradíciou a zmenou, pravdou a milosrdenstvom... - ale aj medzi rôznymi životnými osudmi cirkvi. Musíme sa v nich naučiť žiť, pretože skutočnou výzvou nie je snaha o zbližovanie za každú cenu, ale rešpektovanie rozmanitosti. Aj preto, že táto rozdielnosť špecifík často nesúvisí nutne s ideológiami, ale skôr s rôznymi kultúrnymi kontextmi, v ktorých cirkev pôsobí. Je teda spojená s logikou vtelenia.

Čo z toho vyplýva?

Určite to povedie aj k rozhodnutiam, ale nemyslím si, že by sme si mali robiť nárok na to, že vyriešime všetky problémy. Napríklad otázky účasti laikov, mladých ľudí - aby o nich nehovorili len druhí, ale aby hovorili sami o sebe -, otázky odovzdávania viery, ktoré nesmú byť nikdy samozrejmosťou, liturgia, ktorú sa treba znovu učiť a jej výrečnosť, priezračnosť… Všetky tieto témy odhaľujú zmenu epochy, ktorú práve prežívame. Ide o to, aby sme boli ochotní prijímať podnety, ktoré prichádzajú v širšej realite a v živote cirkvi, a naučili sa spoločne hľadať cestu – to je skutočná novinka.

Niekto povedal, že nastal čas žien. Je to tak?

Počas týchto dní sa na nich zúčastnilo a prehovorilo mnoho žien: je to veľmi krásne a významné. Ich prítomnosť v živote cirkvi bola vždy viditeľná, ale teraz musí byť ešte viac posilnená, nie v logike zaberania miesta, ale skôr vo vzájomnej úcte, ktorá úplne vyzdvihne prínos, ktorý ženy môžu poskytnúť. To znamená obnoviť vnímanie milosti, ktorá nerobí rozdiely, ale investuje do každého človeka podľa toho, kým je a čo môže dať. Je pravda, že problém prechádza aj voľbou obsadenia vedúcich úloh ženami – to sú príznačné rozhodnutia –, ale nemyslím si, že to samo o sebe stačí. Musíme sa vyvarovať protikladnej logiky. Keby sme do vedúcich pozícií dosadili ženy, ale podozrievanie, nedôvera a kritika by zostali, nič by sme nevyriešili.

Aké obrysy má mať problematika zneužívania a ako sa mu predchádza?

Neviem, či existuje spôsob, ako im zabrániť, rozhodne je to problém, ktorý vyzýva cirkev k postoju pokory na ceste neustáleho obrátenia a očisťovania. Zneužívanie je len špičkou ľadovca autoritárstva a manipulácie, ku ktorým môže dochádzať pri zaobchádzaní s ľudským svedomím, najcitlivejšou, najintímnejšou a najposvätnejšou skutočnosťou. V tomto zmysle musí cirkevné spoločenstvo cítiť všetku zodpovednosť za sprevádzanie a podporu tých, ktorí majú úlohu správy či výchovy. Nič nesmie byť považované za samozrejmosť. V našej práci sa tiež objavila potreba konverzie, ktorá nie je čisto intelektuálna.