Vatikán 15. februára (VaticanNews) Zväzok pod názvom „Od Bergoglia k Františkovi. Pontifikát v dejinách“, ktorý editoval profesor filozofie Massimo Borghesi a vydalo talianske vydavateľstvo Studium, zhromažďuje príspevky štrnástich odborníkov na viacero tém, ktoré sa týkajú súčasného pápeža od vzťahu k predchodcom, cez vzťah k perifériám a juhoamerickej kultúre, až po jeho úlohu v medzinárodnej politike.
Rozprávanie o desiatich intenzívnych a niekedy dramatických rokoch pontifikátu pápeža Františka, ktoré sa začínajú jeho skúsenosťami z Buenos Aires až po predstavy o budúcnosti Cirkvi – tento popis v kocke vystihuje obsah zväzku, ktorý pod názvom „Od Bergoglia k Františkovi. Jeden pontifikát v dejinách“ vydal profesor morálnej filozofie na univerzite v Perugii Massimo Borghesi. Cieľom je pochopiť, nakoľko je pápež František inovatívny a nakoľko je v kontinuite s tradíciou, od vzťahu k predchodcom cez vzťah k perifériám a juhoamerickej kultúre, až po prínos encykliky Fratelli Tutti a úlohu v medzinárodnej politike. Kniha pozostáva zo štrnástich príspevkov, ktorých autorov Massimo Borghesi prezieravo viedol so zámerom, aby sa nehovorilo o malicherných polemikách, ale o dôležitých a neabstraktných aspektoch pontifikátu, z ktorých niektoré zostali zavinene v tieni; ak je totiž kníh o Františkovi príliš veľa, je nakoniec len málo tých, ktoré do hĺbky skúmajú autentické motívy pápežovho pôsobenia.
Františkova otvorená a misionárska Cirkev
„Originálny prínos spočíva určite v tom, že znovu prebudil Cirkev, ktorá sa zahľadela sama do seba a ktorej, ako hovorí sám pápež, hrozilo nebezpečenstvo 'klerikalizácie'“, vysvetľuje editor Massimo Borghesi, „a znovu ju uviedol do otvorenej a misijnej perspektívy. Ide o onú známu kategóriu vychádzajúcej Cirkvi, Cirkvi ako poľnej nemocnice, ktorá kvalifikuje misijný rozmer viery, ktorý je celá cirkev vyzvaná znovu objaviť, a to iste so zvláštnym zreteľom na chudobných a skrze milosrdenstvo ako spôsob, akým možno vieru odovzdávať súčasnému človeku“.
Tornielli: Cesta milosrdenstva a stretnutia
Cesta milosrdenstva, zdôrazňuje v knihe Andrea Tornielli, riaditeľ vatikánskeho Dikastéria pre komunikáciu, je jedným z kľúčov k interpretácii pontifikátu pápeža Františka. Ide o koncept, ktorý bol vyjadrený už pri prvej modlitbe Anjel Pána 7. marca 2013 a upevnený celým mimoriadnym jubileom venovaným práve tejto téme. František pripomenul, že Cirkev nie je vo svete preto, aby odsudzovala, ale aby umožnila vnútorné stretnutie s Božím milosrdenstvom. Musíme sa teda vrátiť k počiatočnému hlásaniu, pretože láska predchádza stretnutie a Božie milosrdenstvo je prvou evanjelizáciou.
Buttiglione: Kontinuita s Jánom Pavlom II.
Stretnutie s Kristom je otázkou zamilovanosti, zdôrazňuje vo svojom príspevku Rocco Buttiglione, bývalý taliansky minister kultúry. Buttiglione vo svojej eseji vyzdvihuje niektoré rysy kontinuity medzi Františkom a Jánom Pavlom II. a pokúša sa prekonať určité predsudky. Počas prvej zahraničnej cesty pápeža Wojtylu do Mexika v roku 1979 bol napríklad prínos skupiny teológov blízkych Bergogliovi dôležitý v prejavoch, v ktorých odsúdili marxistickú teológiu oslobodenia a zároveň uznali potrebu špecifickej teológie pre Latinskú Ameriku. Pokiaľ ide o otázku rozvedených, jej otvorenie v exhortácii Amoris laetitia nie je ničím iným ako dôsledkom cesty, ktorú začal Ján Pavol II. zrušením exkomunikácie.
Pierangeli: Obľúbení spisovatelia pápeža Františka
Borges, Camus a Hölderlin sú obľúbenými spisovateľmi pápeža Františka, vysvetľuje v ďalšej stati profesor Fabio Pierangeli, profesor literatúry na rímskej univerzite Tor Vergata. „Keby som mal vybrať jedno slovo, ktoré ich zhŕňa,“ zdôrazňuje, „bolo by to slovo 'nepokoj', ktoré František rozvíja vo svojom smerovaní k viere“. „Za Taliansko potom,“ dodáva, „je tu Manzoni a myslím na významnú epizódu z jeho „Snúbencov“ o Nemenovanom, ktorá je jednou zo stránok, ktoré pápež František najviac študoval ako upozornenie na vnímanie stretnutia, ktoré aj jemu zmenilo život. V jeho prejavoch sú dva prvky,“ uzatvára profesor Pierangeli, „priame citácie týchto autorov a potom literárnosť, vďaka ktorej si uvedomujeme, aj keď ich necituje, prítomnosť týchto autorov v jeho príhovoroch, pretože sú súčasťou jeho kultúrneho zázemia“.
Borghesi: František je sociálny misionár
Mohli by sme pokračovať zoznamom polyfónnej šírky tém, ktorými sa v tomto zväzku zaoberá štrnásť odborníkov, ktorých Borghesi zvolal: od analógií predchádzajúcich pontifikátov (Bolis, Bonini, Buttiglione, Maffeis), cez pedagogiku (Chiosso), historické a geopolitické otázky (Faggioli, Ivereigh, Restán, Riccardi) až po pozornosť venovanú perifériám a etickým a ľudským aspektom, osvetleným tiež čítaním obľúbených autorov (Metalli, Tornielli, Pierangeli). Sám editor Borghesi v úvode, v ktorom vychádza z vplyvu, ktorý Bergoglio čerpá z Romana Guardiniho, zhŕňa znaky pontifikátu a ide nad rámec spomínaných povrchných polemík: „Pápež František nie je progresivista, ktorý opúšťa učenie Cirkvi, ani konzervatívec, ktorý zabúda na kroky urobené II. vatikánskym koncilom. Je to pápež sociálny misionár, ktorého túžbou je oživiť polárne napätie medzi evanjelizáciou a rozvojom človeka, rovnaké napätie, ktoré bolo jadrom Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI.“. A ďalej: „František je pápež, ktorý vidí Cirkev a svet z polyfónnej vízie, založenej na myšlienke, že osobno-spoločensko-historický život je pochopiteľný z antinomickej, polárnej (v zmysle „protikladnej") perspektívy“, založenej práve na pozitivite dialektiky osvojenej antropológiou Romana Guardiniho, na ktorú sa zameral už vo svojej doktorskej práci“.
Stručne povedané, ako píše editor v závere prehľadného úvodu, „ide o príspevky, ktoré nám umožňujú preniknúť do pápežovho myslenia a objasniť jeho pohľad na Cirkev a súčasný svet. To, čo je v stávke, je pre veriacich aj neveriacich veľmi vysoké, a správne čítanie pohľadu pápeža Františka sa tvárou v tvár zainteresovaným manipuláciám a veľkej hre záujmov javí ako povinnosť a nutná úcta k pravde“. Jasná narážka na tých, ktorí Františkovo silné charitatívne pôsobenie pochabo považujú za zásterku pre údajnú slabosť teologickej reflexie výziev súčasnej reality, komentuje vatikánsky denník L´Osservatore Romano (14.2.2023).
