Vatikán 23. februára (VaticanNews) Svätý Otec František celebroval svätú omšu na Popolcovú stredu v Bazilike Santa Sabina na Aventíne: popol nám pripomína, že sme krehká hlina, že nezáleží na tom, ako sa páčime svetu, ale záleží na Božom pohľade.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Popolcová streda, 22. februára 2023, Santa Sabina - Aventín

„Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2Kor 6,2). Toto vyjadrenie apoštola Pavla nám pomáha vstúpiť do ducha pôstneho obdobia. Pôstne obdobie je v skutočnosti príhodným časom na to, aby sme sa vrátili k tomu podstatnému, aby sme sa zbavili toho, čo nás zaťažuje, aby sme sa zmierili s Bohom, aby sme rozdúchali oheň Ducha Svätého, ktorý prebýva ukrytý uprostred popola našej krehkej ľudskosti. Je to čas milosti uskutočniť to, čo od nás Pán žiadal v prvom verši Božieho Slova, ktoré sme počúvali: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ (Joel 2,12).

Obrad popola nás vovádza na túto cestu návratu a obracia sa na nás s dvoma pozvaniami: vrátiť sa k pravde o nás samých a vrátiť sa k Bohu a k bratom.

Predovšetkým, vrátiť sa k pravde o nás samých. Popol nám pripomína, kto sme a odkiaľ pochádzame, vedie nás späť k základnej pravde života: iba Pán je Boh a my sme dielom jeho rúk. My máme život, kým On je život. On je Stvoriteľ, kým my sme krehká hlina, ktorú formujú jeho ruky. Pochádzame zo zeme a potrebujeme Nebo, Jeho; s Bohom vstaneme z nášho popola, no bez Neho sme prach.

Keď pokorne skláňame hlavu, aby sme prijali popol, pripomeňme si v pamäti srdca túto pravdu: sme Pánovi, patríme Jemu. On totiž „stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života“ (Gn 2,7): teda existujeme, lebo On do nás vdýchol dych života. A ako nežný a milosrdný Otec aj On žije pôst, pretože po nás túži, očakáva nás, vyčkáva náš návrat. A vždy nás povzbudzuje, aby sme nezúfali, aj keď padáme do prachu našej krehkosti a nášho hriechu, pretože „on dobre vie, z čoho sme stvorení, pamätá, že sme iba prach“ (Ž 103,14).

Počúvajme to znova: Pamätá, že sme prach. Boh to vie; my na to, naopak, často zabúdame, mysliac si, že sme sebestační, silní, neporaziteľní bez Neho. Používame make-up, aby sme uverili, že sme lepší, než sme: sme prach.

Pôstne obdobie je preto časom, aby sme si pripomenuli, kto je Stvoriteľ a kto stvorenie, aby sme vyhlásili, že iba Boh je Pán, aby sme sa zbavili predstierania, že si vystačíme sami, a bláznivej túžby klásť seba do stredu, byť prvými v triede, myslieť si, že iba so svojimi schopnosťami dokážeme byť protagonistami života a premieňať svet, ktorý nás obklopuje.

Toto je príhodný čas na naše obrátenie, na zmenu pohľadu predovšetkým na seba samých, na pohľad do vlastného vnútra: koľko rozptýlení a povrchností nás odvádza od toho, na čom záleží, koľkokrát sa sústredíme na svoje chcenie alebo na to, čo nám chýba, vzďaľujúc sa od centra srdca, zabúdajúc objať zmysel nášho bytia vo svete.

Pôst je časom pravdy, aby sme zhodili masky, ktoré nosíme každý deň, aby sme v očiach sveta vyzerali dokonalí; aby sme bojovali, ako nám povedal Ježiš v evanjeliu, proti klamstvám a pokrytectvu: nie tých u iných, [ale] našich: pozrieť sa im do tváre a bojovať.

Je tu však aj druhý krok: popol nás tiež pozýva vrátiť sa k Bohu a k bratom. Vskutku, ak sa vrátime k pravde o tom, kto sme, a uvedomíme si, že naše ego samo sebe nevystačí, potom objavíme, že existujeme len vďaka vzťahom: tomu pôvodnému s Pánom a tým životným s inými. Tak nám popol, ktorý dnes prijímame na hlavu, hovorí, že akákoľvek domnienka sebestačnosti je falošná a že zbožňovanie seba je deštruktívne a uzatvára nás do klietky osamotenosti. Hľadíme do zrkadla a namýšľame si, že sme dokonalí, myslíme si o sebe, že sme stredobodom vesmíru.

Náš život je, naopak, predovšetkým vzťah: dostali sme ho od Boha a od našich rodičov a vždy ho môžeme obnovovať a regenerovať vďaka Pánovi a tým, ktorých On stavia vedľa nás. Pôstne obdobie je príhodným časom na oživenie našich vzťahov s Bohom a s druhými: na to, aby sme sa otvorili v tichu modlitbe a vyšli z pevnosti svojho uzavretého ja, pretrhli reťaze individualizmu a izolácie a znovu objavili, prostredníctvom stretnutia a počúvania, kto kráča vedľa nás každý deň, a naučili sa znova ho milovať ako brata alebo sestru.

Bratia a sestry, ako to všetko splniť? Na uskutočnenie tohto putovania – vrátiť sa k pravde o nás samých, vrátiť sa k Bohu a k druhým – sme pozvaní kráčať po troch veľkých cestách: almužny, modlitby a pôstu. Sú to klasické cesty: nepotrebujeme na tejto ceste novoty. Ježiš to povedal, je to jasné: almužna, modlitba a pôst. Nejde o vonkajšie obrady, ale o gestá, ktoré majú vyjadrovať obnovu srdca.

Almužna nie je rýchle gesto na očistenie svedomia, aby sme vyrovnali našu vnútornú nerovnováhu, ale je to dotýkanie sa vlastnými rukami a vlastnými slzami utrpenia chudobných; modlitba nie je rituál, ale dialóg pravdy a lásky s Otcom; pôst nie je jednoduchá ozdoba, ale silné gesto, ktoré má nášmu srdcu pripomenúť, na čom záleží a čo pomíňa. Zo strany Ježiša ide o „napomenutie, ktoré si uchováva svoju spásnu platnosť aj pre nás: vonkajšie gestá musia vždy zodpovedať úprimnosti duše a súdržnosti skutkov.

Načo nám je roztrhnutie rúcha, ak srdce zostáva vzdialené od Pána, teda od dobra a spravodlivosti?“ (BENEDIKT XVI., Homília na Popolcovú stredu, 1. marca 2006). Príliš často sa však naše gestá a rituály nedotýkajú života, nevyjadrujú pravdu; možno ich robíme len preto, aby nás ostatní obdivovali, aby sme dostali potlesk, aby sme si pripísali zásluhy. Pamätajme na to: v osobnom živote, tak ako v živote Cirkvi, sa nepočíta vonkajškovosť, ľudské súdy a obľuba sveta; počíta sa len pohľad Boha, ktorý v ňom číta lásku a pravdu.

Ak sa pokorne postavíme pod jeho pohľad, potom almužna, modlitba a pôst nezostanú vonkajšími gestami, ale vyjadria, kým skutočne sme: Božími deťmi a bratmi medzi sebou. Almužna, dobročinnosť, preukáže náš súcit s tými, ktorí sú v núdzi, pomôže nám vrátiť sa k druhým; modlitba dá hlas našej intímnej túžbe stretnúť sa s Otcom, vráti nás k Nemu; pôst bude duchovnou posilňovňou, aby sme sa s radosťou zriekli toho, čo je nadbytočné a čo nás zaťažuje, aby sme sa stali vnútorne slobodnejšími a vrátili sa k pravde o nás samých. Stretnutie s Otcom, vnútorná sloboda, súcit.

Drahí bratia a sestry, skloňme hlavy, prijmime popol, odľahčime srdce. Vykročme v láske: dostali sme štyridsať príhodných dní, aby sme si pripomenuli, že svet by sa nemal vtesnávať do úzkych hraníc našich osobných potrieb, a aby sme znovu objavili radosť nie z hromadenia vecí, ale zo starostlivosti o tých, ktorí sa nachádzajú v núdzi a v súžení.

Vykročme v modlitbe: dostali sme štyridsať príhodných dní na to, aby sme vrátili Bohu prvé miesto v živote, aby sme obnovili dialóg s Ním z celého srdca, nie v úlomkoch času. Vykročme v pôste: dostali sme štyridsať príhodných dní na to, aby sme našli seba, aby sme ohraničili diktatúru agend vždy plných vecí, ktoré je treba robiť, požiadaviek čoraz povrchnejšieho a ťažkopádnejšieho ega, a vybrali si to, na čom záleží.

Bratia a sestry, nepremárnime milosť tohto svätého času: dívajme sa na Ukrižovaného a kráčajme, odpovedajme veľkodušne na silné výzvy pôstneho obdobia. Na konci cesty stretneme s väčšou radosťou Pána života, stretneme Jeho, ktorý je jediný, čo nám dá povstať z nášho popola.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Marek Vaňuš SVD)