Vo Vatikáne sa začalo slávenie Svätého týždňa so Svätým Otcom P:3, 02. 04. 2023 16:55, ZAH
Vatikán 2. apríla (TK KBS) Vo Vatikáne sa začalo slávenie Svätého týždňa. Na Námestie sv. Petra, kde sa zhromaždilo vyše 60 tisíc veriacich, prišiel Svätý Otec František v papamobile.
Obrad slávnostného vstupu sa konal pri obelisku, po vypočutí evanjelia o Pánovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema nasledovala procesia, pri ktorej približne 400 veriacich nieslo palmové listy či olivové ratolesti. Pripojilo sa k nim takmer 100 kardinálov s biskupmi.
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka v nedeľu Utrpenia Pána, ktorú nazývame aj Palmovou nedeľou:
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mt 27, 46). Je to zvolanie, ktoré nám dnešná liturgia dala opakovať v responzóriovom žalme (porov. Ž 22, 2), a je to jediné zvolanie, ktoré Ježiš vyslovil na kríži v evanjeliu, ktoré sme počuli. Sú to teda slová, ktoré nás privádzajú do centra Kristovho umučenia, k vyvrcholeniu utrpenia, ktoré podstúpil, aby nás spasil. „Prečo si ma opustil?“
Ježišových utrpení bolo mnoho a vždy, keď počúvame rozprávanie o umučení, vstupujú do nášho vnútra. Boli to utrpenia na tele: pomyslime na facky, bitie, bičovanie, na tŕňovú korunu, muky na kríži. Boli to utrpenia na duši: Judášova zrada, Petrovo zapretie, náboženské a občianske odsúdenie, posmešky stráží, urážky pod krížom, odmietnutie toľkých, zlyhanie všetkého, opustenie učeníkov. Vo všetkej tejto bolesti však Ježišovi zostala jedna istota: blízkosť Otca. Teraz sa však deje niečo nemysliteľné; pred smrťou volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ježišova opustenosť.
To je to najtrýznivejšie utrpenie, utrpenie ducha: v najtragickejšej hodine Ježiš zakúša, že ho Boh opustil. Nikdy predtým nenazval Otca všeobecným menom Boh. Aby nám evanjelium sprostredkovalo silu tejto udalosti, uvádza vetu aj v aramejčine; je to jediná veta spomedzi tých, ktoré Ježiš povedal na kríži, ktorá sa k nám dostáva v pôvodnom jazyku. Skutočná udalosť je extrémne poníženie, to znamená opustenie svojho Otca, opustenie Boha. Pán prichádza trpieť z lásky k nám, čo je pre nás ťažko pochopiteľné. Vidí zatvorené nebo, prežíva trpkú hranicu bytia, stroskotanie existencie, zrútenie každej istoty: volá „prečo, prečo. Ty, Bože, prečo?“
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Sloveso „opustiť“ je v Biblii silné; objavuje sa vo chvíľach extrémnej bolesti: v neúspešných láskach, odmietnutých a zradených; v odvrhnutých a potratených deťoch; v situáciách zavrhnutia, ovdovenia a osirelosti; vo vyčerpaných manželstvách, vo vylúčení, ktoré zbavuje sociálnych väzieb, v útlaku nespravodlivosti a v osamelosti choroby: skrátka v najdrastickejších utrpeniach vzťahov. Tam sa hovorí toto slovo: „opustenie“. Kristus to znášal na kríži, keď na seba vzal hriech sveta. A na vrchole On, jednorodený a milovaný Syn, zakúsil situáciu, ktorá mu bola najviac cudzia: opustenie, vzdialenosť Boha.
Prečo zašiel tak ďaleko? Pre nás, neexistuje iná odpoveď. Pre nás. Bratia a sestry, toto dnes nie je predstavenie. Každý z nás, keď počúva o Ježišovom opustení, každý z nás si povie: pre mňa. Toto opustenie je cena, ktorú za mňa zaplatil. Súcitil s každým z nás až do krajnosti, aby bol s nami až do konca. Zakúsil opustenosť, aby nás nenechal rukojemníkmi opustenosti a bol navždy po našom boku. Urobil to pre mňa, pre teba, aby som ja, ty alebo ktokoľvek iný, keď sa vidí pritlačený chrbtom k stene, stratený v slepej uličke, ponorený do priepasti opustenosti, vtiahnutý do víru mnohých otázok „prečo“ bez odpovede, mohol mať nádej. On, pre teba, pre mňa.
Nie je to koniec, pretože Ježiš tam bol a teraz je s tebou: On, ktorý vytrpel vzdialenosť opustenosti, aby prijal vo svojej láske každú našu vzdialenosť. Aby každý z nás mohol povedať: v mojich pádoch – každý z nás už mnohokrát padol –, v mojej opustenosti, keď sa cítim zradený alebo som zradil druhých, keď sa cítim byť odvrhnutý alebo som odvrhol druhých, keď sa cítim opustený alebo som opustil druhých, spomeňme si, že On bol opustený, zradený, odvrhnutý. A tam Ho nájdeme. Keď sa cítim pomýlený a stratený, keď si už neviem poradiť, On je so mnou; v mojich mnohých otázkach typu „prečo“, ktoré sú bez odpovede, On je tam.
Takto nás Pán zachraňuje, zvnútra našich „pochybností“. Odtiaľ odhaľuje nádej, ktorá nezahanbuje. Na kríži totiž, hoci cíti krajnú opustenosť, nepodlieha zúfalstvu – toto je hranicou - ale modlí sa a zveruje sa. Volá svoje „prečo“ slovami žalmu (22, 2) a odovzdáva sa do Otcových rúk, hoci cíti, že je ďaleko (porov. Lk 23, 46) alebo ho nevníma, pretože sa cíti byť opustený. V odovzdanosti sa zveruje. V opustenosti naďalej miluje svojich, ktorí ho nechali samého, a odpúšťa svojim katom (v. 34). Tu sa priepasť celého nášho zla ponára do väčšej lásky, aby sa všetko naše odlúčenie premenilo na spoločenstvo.
Bratia a sestry, takáto láska k nám, až do krajnosti, Ježišova láska je schopná premeniť naše kamenné srdcia na srdcia z mäsa. Je to láska milosrdenstva, nehy a súcitu. Boží štýl je tento: blízkosť, súcit a neha. Boh je taký. Opustený Kristus nás pohýna, aby sme ho hľadali a milovali v opustených. Pretože v nich nenachádzame len núdznych, ale je tam On, opustený Ježiš, ten, ktorý nás zachránil tým, že zostúpil až na dno našej ľudskej prirodzenosti. Je s každým z nich, ktorí sú opustení až na smrť... Spomínam si na muža „z ulice“, Nemca, ktorý zomrel pod kolonádou, sám, opustený. On je Ježiš pre každého z nás. Toľko ľudí potrebuje našu blízkosť, toľko je opustených.
Aj ja potrebujem, aby ma Ježiš pohladil a priblížil sa ku mne, a preto ho chodím nachádzať v opustených a osamelých. Ježiš chce, aby sme sa starali o bratov a sestry, ktorí sa mu najviac podobajú, starali sa o neho v krajnom skutku bolesti a osamelosti. Dnes, drahí bratia a sestry, je toľko „opustených Kristov“. Sú tu celé národy vykorisťované a ponechané samy na seba; sú tu chudobní ľudia žijúci na križovatkách našich ulíc, s ktorými sa neodvažujeme ani pohľadom stretnúť; sú tu migranti, ktorí už nie sú tvárami, ale číslami; sú tu odmietnutí väzni, ľudia katalogizovaní ako problémy. Ale je tu aj toľko neviditeľných, skrytých, opustených Kristov, ktorých sa zbavujeme v bielych rukavičkách: nenarodené deti, starí ľudia ponechaní sami na seba - môže to byť tvoj otec, možno tvoja mama, starý otec, stará mama, opustení v geriatrických zariadeniach - chorí, ktorých nikto nenavštevuje, zdravotne postihnutí, ktorí sú ignorovaní, mladí ľudia, ktorí vo svojom vnútri cítia veľkú prázdnotu bez toho, aby niekto skutočne počul ich výkrik bolesti. A nenachádzajú inú cestu ako samovraždu. Súčasní opustení. Kristovia dneška.
Opustený Ježiš nás žiada, aby sme mali oči a srdce pre opustených. Pre nás, učeníkov Opusteného, nikto nemôže byť odsunutý na okraj, nikto nemôže byť ponechaný sám na seba; pretože, nezabúdajme, odmietnutí a vylúčení sú živými ikonami Krista, pripomínajú nám jeho bláznivú lásku, jeho opustenosť, ktorá nás zachraňuje pred každou osamelosťou a opustenosťou.
Bratia a sestry, prosme dnes o túto milosť: aby sme vedeli milovať opusteného Ježiša a aby sme vedeli milovať Ježiša v každom opustenom človeku. Prosme o milosť, aby sme dokázali vidieť a rozpoznať Pána, ktorý v nich stále volá. Nedovoľme, aby sa jeho hlas stratil v ohlušujúcom tichu ľahostajnosti. Boh nás nenechal samých, starajme sa o tých, ktorí sú opustení. Len vtedy sa nám stanú vlastnými túžby a pocity toho, ktorý sa pre nás „zriekol seba samého“ (Flp 2, 7). Úplne sa pre nás zriekol seba samého.
