Ukrajina 12. apríla (TK KBS) Pomocný biskup kyjevsko-žytomyrskej diecézy pozerá na druhú Veľkú noc poznamenanú vojnou s nádejou na mier. Väčšina ľudí v tejto východoeurópskej krajine, veriacich i neveriacich, cíti, že táto vojna sa skončí „s Božou pomocou,“ hovorí Oleksandr Yazlovetskiy.
Viac ako rok vojny a už dve veľkonočné slávnosti v obliehaní. Katolícki veriaci latinského obradu na Ukrajine oslávili vzkriesenie Pána a naďalej dúfajú v znovuzrodenie, v koniec strachu a sĺz. Napriek pokračujúcemu bombardovaniu, ktoré stále sprevádza každodenný život Ukrajincov, existuje veľká nádej na skorý koniec ruskej invázie, povedal pomocný biskup Oleksandr Yazlovetskiy. Tento rok je skutočne iný, potvrdil pre Vatikánsky rozhlas. Vysvetlil, že sú to práve „mladí ľudia, ktorí nabádajú k radosti a dôvere v mier.“
„Iste, tohtoročná Veľká noc, aj keď sme ju opäť zažili počas vojny, je trochu iná ako tie predchádzajúce, pretože teraz máme nádej a vieru, že konflikt môže byť s Božou pomocou ukončený. Spomínam si, že vlani sme síce oslavovali s radosťou z Kristova zmŕtvychvstania, ale aj s veľkým smútkom, pretože sme nevedeli, čo bude ďalej v našej krajine, premýšľali sme, čo bude ďalej, či ešte môžeme ako národ existovať. Cítili sme veľký strach. Teraz je to trochu inak. Myslím, že väčšina Ukrajincov, či už veriacich alebo neveriacich, stále veria, že táto vojna sa s Božou pomocou skončí, a tak je aj tohtoročná Veľká noc trochu iná: radosť je silnejšia, pretože radosť závisí predovšetkým od Kristovho zmŕtvychvstania, ale aj od okolností, ktoré nám ju pomáhajú lepšie prežívať. "
„Pokoj vám“
Ježišove prvé slová učeníkom po vzkriesení zneli „pokoj s vami“, čo je veta, ktorá by dnes na Ukrajine mala „zvláštny význam," dodáva pomocný biskup:
„Vieme, že keď je človek mladý, zdravie si toľko neváži, pretože ho považuje za samozrejmosť a má ho, a tiež vieme, že keď tento mladý človek zostarne, pochopí, že zdravie je krásna milosť, a ľutuje, že si ho dostatočne nevážil. Rovnaké je to s mierom. Verím, že toto slovo má veľkú hodnotu pre všetky národy, nielen pre Ukrajinu, pretože je niekoľko krajín, ktoré trpia rovnako ako my. Pre nás mier neznamená len absenciu vojny, pretože sme si uvedomili, že aj bez „streľby, aj bez „naozajstnej vojny“ to nie je, ako by sme mali mier skôr. Pre nás kresťanov mier znamená mať pri sebe Krista ako svojho Pána, a aby sme to dosiahli, musíme sa modliť.“
Dodáva, že zdrojom nádeje pre mladých ľudí na Ukrajine je viera:
„Vieme, že starší ľudia sú obvykle pokojnejší, pretože majú nejaké skúsenosti, prežili dobré aj zlé časy. A keď ide o víťazstvo, o mier, naši mladí spoluobčania sa modlia. Stačí ich vidieť tu v Kyjeve a hovoriť s nimi, a oni nám dávajú nádej, s úsmevom a utešujúcimi slovami, jeden pre druhého. Keď nás vítajú, hovoria: „Zvíťazíme“, „Prajem vám mier“ alebo „Dúfame, že sa znovu stretneme, až vojna skončí“. Takže naši mladí ľudia sú pre nás skutočne zdrojom útechy, pomocou, pretože veria v mier. Chcem povedať, že naši mladí sa tiež tešia na návštevu pápeža Františka, všetci sa modlíme za jeho zdravie, modlíme sa za neho a dúfame, že ho tu raz s veľkou radosťou uvidíme.“
Zmeny v každodennom živote
Podľa neho sa samozrejme v tomto roku zmenil aj spôsob vykonávania biskupskej služby:
„Naučil som sa veľa vecí. Naučil som sa napríklad, ako zapnúť a vypnúť generátor alebo čo to znamená mať powerbanku, nie tú malú na mobil, ale veľkú, ktorá je schopná zaistiť elektrinu v byte na celý deň. Táto doba bola pre nás všetkých náročná, ale s Božou pomocou sme sa toho veľa naučili. Mne pomohlo aj to, že som sa od decembra minulého roka stal prezidentom "Caritas-Spes Ukrajina". Existujú tu dve združenia Caritas: 'Caritas Ukrajina' gréckokatolíckej cirkvi a 'Caritas- Spes Ukrajina 'rímskokatolíckej cirkvi, obe majú mnoho projektov. A tu sa učím, ako konať skutky milosrdenstva voči potrebným. Pápež František hovorí veľa o metle klerikalizmu. Myslím, že v každej cirkvi sú také škvrny klerikalizmu, väčšie alebo menšie. Ani my nie sme od toho oslobodení, ale vďaka vojne sa mnoho našich kňazov a aj ja som sa naučil byť blízko ľuďom, vyjsť von, byť s nimi, požiadať ich, zorganizovať niečo spoločne s nimi, s farníkmi, pretože kňaz sám nič nezmôže. Preto mnoho našich kňazov, a dokonca aj biskupov, ako by znova chytili dych.“
