Bratislava 13. apríla (TK KBS/TASR) Dva roky po tom, ako komunisti prevzali vo februári 1948 moc, sa začali v bývalom Československu akcie zamerané na likvidáciu mužských a ženských kláštorov. Vo štvrtok 13. apríla uplynie 73 rokov od Akcie K (kláštory), ktorou sa komunistická moc zamerala na likvidáciu mužských kláštorov a internáciu rehoľníkov. Zo zákona Národnej rady (NR) SR č. 241 z roku 1993 je 13. apríl pamätným dňom a pripomína sa ako Deň nespravodlivo stíhaných.  

Akcii K, známej aj pod názvom Barbarská noc, predchádzalo ultimátum ministra spravodlivosti Alexeja Čepičku prednesené na rokovaniach s rímskokatolíckymi biskupmi 17. februára 1949. Žiadal v ňom, aby cirkev vyhlásila jednoznačnú lojalitu vláde, zrušila suspenzie kňazov spolupracujúcich s komunistickým režimom a suspendovala kňazov odsúdených za údajnú protištátnu činnosť.  Neskôr, 31. marca až 4. apríla 1950, sa konal v Prahe aj vykonštruovaný proces s predstaviteľmi cirkevných rádov. Z desiatich obvinených boli deviati Česi a jeden Slovák, redemptorista Ján Mastiliak, ktorého odsúdili na doživotie.  
 

Akciu K napokon schválilo predsedníctvo Komunistickej strany Československa (KSČ) vo februári 1950 v takom rozsahu, že patrila k najrazantnejším nielen v Československu, ale v celej strednej Európe. V noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli príslušníci národnej bezpečnosti, ľudových milícií, Štátnej bezpečnosti (ŠtB) niekde aj za asistencie armády do 56 mužských kláštorov v celom Československu. Rehoľníkov následne v autobusoch a na nákladných autách zvážali do takzvaných sústreďovacích kláštorov.  

Po tejto akcii sa v noci z 3. na 4. mája 1950 uskutočnila aj Akcia K2, v rámci ktorej boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Týmito dvoma zásahmi bolo na Slovensku postihnutých 1180 rehoľníkov z 15 reholí žijúcich v 76 kláštoroch. Slovenských rehoľníkov sústredili do kláštorov v Mučeníkoch (dnes Močenok), Hronskom Beňadiku, Podolínci, Kostolnej a v Báči. Režim v takzvaných sústreďovacích kláštoroch sa riadil podľa pravidiel blízkych väznici. Mnohí rehoľníci nastúpili na cestu utrpenia v táboroch nútených prác a po zinscenovaných politických procesoch strávili roky vo väzení.

Po akciách zameraných proti mužským kláštorom či reholiam nasledovala aj Akcia R (rehoľníčky), počas ktorej došlo koncom augusta 1950 k násilnej likvidácii ženských reholí. Takmer 2000 rehoľníčok umiestnili do 16 sústreďovacích kláštorov. Rehoľný život sa v Československu obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry ČSSR z 29. novembra 1968, že neexistuje zákonný podklad, podľa ktorého by bolo možné brániť mu. Jeho reálne oživenie však priniesla až Nežná revolúcia v roku 1989

-

Akciu Kláštory si Konfederácia politických väzňov Slovenska pripomenula spolu s pamätníkmi v Partizánskom svätou omšou i pietnou spomienkou.  Štefan Zamiška je jedným z pamätníkov - bývalých rehoľníkov, ktorý Akciu Kláštory zažil. „Bolo to veľmi temné obdobie. Nikto nečakal, že sa k niečomu takému komunisti odhodlajú, zlikvidovať za každú cenu všetko, čo súvisí s cirkvou. A hlavne zničiť kňazov,“ podotkol Zamiška. 

Počas Barbarskej noci sa podľa neho s ním i ostatnými príslušníci komunistického režimu nerozprávali, pravdepodobne to mali zakázané. Keď sa ich rehoľníci opýtali, kam idú, nechceli im povedať. „Povedali nám len, že si máme zobrať to najnutnejšie. Potom som sa dozvedel, že úplne vyrabovali misijný dom na kalvárii. Pred odchodom sme sa boli ešte rozlúčiť v kostole. Najhoršia bola tá neistota, že nevieme, kam ideme," spomenul Zamiška.

Po násilnom vyvlečení z kláštora musel pracovať na Priehrade mládeže i v bani, učiť sa musel i o komunistickom režime, v súčasnosti žije v Bystričanoch. „Sedemdesiattri rokov je naozaj dosť, to sú viaceré generácie, ktoré medzitým prešli. Živých svedkov ubúda, je ich okolo 20 a takmer všetci majú nad 90 rokov. Je to generácia, ktorá dožíva a čoskoro tu nebude," priblížil predseda Konfederácie politických väzňov Peter Sandtner. 

Preto je podľa neho dôležité, aby svedkovia povedali svoje svedectvo ako výstrahu aj pre budúce generácie, aby sa to zaznamenalo, aby si tým už nemusela prejsť mladšia generácia, ďalšie generácie, ktoré vyrastajú v slobode a narodili sa až po revolúcii. "A nezažili to, čo títo muži, v tom čase mladí chlapci, ktorí mali celý život pred sebou, chceli byť misionármi, kňazmi a prišla do toho Barbarská noc a ich celý život sa absolútne zmenil. Napokon si založili rodiny, niektorým sa podarilo vyštudovať školy. Zachovali si však svoju vieru, stali sa organistami či učiteľmi," dodal (Zdroj: TASR).