Vatikán 14. apríla (VaticanNews) Pán vás pozýva, aby ste s obnoveným nadšením svedčili o jeho zmŕtvychvstaní, aby ste rozsievali nádej a zároveň boli na synodálnej ceste. Tieto slová adresoval pápež František členkám Únie vyšších predstavených ženských reholí v Taliansku (USMI), ktoré prijal vo štvrtok 13. apríla na audiencii pri príležitosti ich 70. generálneho zhromaždenia.

Rehoľníčky diskutovali na tému: „Na synodálnej ceste, svedkyne vzkrieseného Pána“. Svätý Otec inšpirovaný časom Veľkonočnej oktávy i témou prác zhromaždenia, v príhovore zdôraznil tri aspekty.

Mať zmŕtvychvstalého Pána v srdci

Prvý aspekt znie: ženy - svedkyne zmŕtvychvstalého Pána:

„Prvými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania boli práve ženy, učeníčky, ktoré nám svojou odvahou znovu a znovu pripomínajú, že «Ježiš Kristus dokáže tiež prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou». «Kristus je večné evanjelium» (Zjv 14, 6) a «jeho bohatstvo a krása sú nevyčerpateľné» (apošt. Exhort. Evangelii gaudium, 11).

Tieto odvážne ženy sa nechali prekvapiť a pohnúť mocou a svetlom Zmŕtvychvstalého a vydali sa ho hľadať. Uvedomovali si, aké dôležité je mať živého Pána v srdci. Ich postoj nám pripomína, že ak máme odvahu «vrátiť sa k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nám nové cesty a kreatívne metódy...»(tamže).

Synodálna mentalita

Byť na synodálnej ceste – to je druhý aspekt, ktorý rehoľníčkam zdôraznil pápež:

„Ježišova prítomnosť nás neuzatvára do seba, ale podnecuje nás k stretnutiu s druhými a k rozhodnutiu kráčať s druhými. Tieto ženy sa rozhodli nenechať si radosť zo stretnutia len pre seba, ani sa nevydať na cestu samy: rozhodli sa kráčať spolu s ostatnými. Pretože prirodzenosťou ženy je byť veľkodušná. Niekedy sa nájdu aj neurotičky, (...) ale to je všade, no nie? Byť ženou je dávať život, otvárať cesty, volať iných...Kráčať spoločne...

Majme vždy na pamäti, že na to, aby sme „kráčali spoločne“, je nevyhnutné, aby sme sa nechali Duchom vychovávať k skutočne synodálnej mentalite a s odvahou a slobodou srdca vstúpili do procesu obrátenia.“

Rozsievačky nádeje

Do tretice – rehoľníčky majú byť rozsievačkami nádeje, skonštatoval pápež:

„Dnes nám chýba, táto malá pokorná cnosť, ktorou je nádej. Nádej, najmenšia, ale najsilnejšia z cností, tá, ktorá nikdy nesklame. A vy musíte byť rozsievačkami nádeje, čo nie je to isté ako byť rozsievačkami optimizmu, to je niečo iné.

Stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom napĺňa nádejou a «to znamená byť Božím kvasom uprostred ľudstva». Inými slovami, «znamená to ohlasovať a prinášať Božiu spásu do tohto nášho sveta, ktorý sa často stráca a má potrebu počuť povzbudzujúce odpovede, plné nádeje a novej sily do ďalšieho putovania» (apošt. Exhort. Evangelii gaudium, 114). «Výzvy sú na to, aby sa prekonávali»: málo povolaní, medzikultúrnosť komunít zasväteného života, problémy apoštolských diel (avšak diela nie sú charizmou) (...). Sestry, zostaňte verné povolaniu, pretože Pán je verný. (...) «Buďme realisti, avšak bez toho, aby sme stratili radosť, odvahu a odhodlanosť plnú nádeje!» (tamže, 109).

Zatrpknutosť je diablov likér

Na záver pápež rehoľníčkam kládol na srdce, aby sa vystríhali jednej z „chorôb zasväteného života“, ktorou je trpkosť srdca:

„Chcel by som zdôrazniť jednu z týchto chorôb, ktorá je v rozpore so všetkým, čo sme povedali: je to zatrpknutosť. Tento duch zatrpknutosti vo vnútri. Stále hľadieť len na ťažkosti, (...) stále hľadať veci, ktoré nefungujú... Zatrpknutosť je diablov likér: diabol varí prostredníctvom tohto likéru. Nehovorím o optimizme: optimizmus je psychologická vec. Hovorím o nádeji, o otvorenosti voči Duchu, a to je teologická záležitosť. Rehoľné povolanie musí ísť touto cestou. Ale keď namiesto cukru hromadíme ocot, niečo nefunguje. Trpkosť, horkosť srdca, tak veľmi bolí. Prosím vás, keď to vidíte v nejakej komunite alebo u nejakých rehoľných sestier, pomôžte im dostať sa z toho.“

Zuzana Klimanová