Vatikán 19. apríla (VaticanNews) Novinári vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano pripravili rozhovor s kardinálom Lazarom Ju Hung-sikom, prefektom Dikastéria pre klerikov.

Eminencia…

Nie, nie, aká eminencia... Som Lazar, úbohý don Lazar, skutočne úbohý, pretože aj ja som ako Lazar, Ježišov priateľ, vzkriesený, omilostený človek.

V akom zmysle, otec Lazar?

Viete, prijal som krst, nový život, keď som mal šestnásť rokov. Moja rodina nebola veriaca a o kresťanstve som nevedel takmer nič. Ale bol som zapísaný do katolíckej školy, jednoducho preto, že katolícke školy patrili k najlepším. Viem, že riaditeľ vašich novín bol profesorom náboženstva na strednej škole, povedzte mu teda, že hodiny náboženstva boli pre môj život rozhodujúce! Koľko dôležitých vecí dokáže takýto učiteľ náboženstva: môže dokonca stvoriť kardinála! Ale je tu ešte jedna kategória ľudí, ktorým vďačím za mnoho: sú to rehoľníčky. Nikdy predtým som žiadnu rehoľníčku nestretol, potom to ale boli práve ony, kto ma uviedol do kresťanstva, ale predovšetkým sa o mňa starali ako o človeka, ako o mladého človeka, ktorý bol ešte trochu zmätený a hľadal svoju životnú cestu. A robili to s takou diskrétnosťou a láskou. Boli to ony, ktoré mi ukázali cestu do seminára, krátko po tom, čo som bol v roku 1966 pokrstený. Videli moje povolanie skôr, ako som ho objavil ja. Ešte dnes cítim toľko vďačnosti a náklonnosti vždy, keď sa stretnem s nejakou rehoľníčkou. Mám ich veľmi rád.

Potom ste sa stal kňazom...

Áno. Seminárna skúsenosť bola povznášajúca, ešte viac z ľudského ako z náukového hľadiska. Rozšírili sa mi obzory a s nimi pribudlo aj mnoho nových priateľov. Myslím, že práve vďaka tejto krásnej skúsenosti som sa potom veľmi rád stal rektorom seminára a teraz sa podieľam na formácii kňazov po celom svete. Ale ste si istý, že život takého úbohého Lazara niekoho zaujíma?

Samozrejme, že zaujíma, pretože životný príbeh nejakého človeka vypovedá viac ako ním vyrieknuté slová...

Budem vám ho rozprávať v podstate z jedného dôvodu. Totiž: môj osobný životný príbeh je do istej miery príznačný pre šírenie katolicizmu v Kórei. Ako zdôraznil pápež František pri svojej návšteve Kórey v auguste 2014, kresťanská viera sa tu nepresadila vďaka misionárom pochádzajúcim zo zahraničia, ale má pôvodné korene, je plodom myslí a sŕdc samotných Kórejcov, smädných po intelektuálnej zvedavosti a hľadaní pravdy. Rovnako ako môj vlastný príbeh. Príbeh Ondreja Kim Tae-gŏna bol pre mňa v mladosti inšpiráciou a dodnes je príkladom autentického kresťanského života. Položil svoj život za evanjelium a cirkev a ja som sa k nemu vždy pozeral ako na príklad, ako na vydarený život. Preto som všetkým pápežom, s ktorými som mal možnosť sa stretnúť, opakoval Ondrejove slová, ktoré som si prisvojil: „Som pripravený dať svoj život za cirkev“.

Otec Lazar, ako ste sa sem dostali?

Na to by ste sa mali spýtať pápeža. Stretol som sa s ním počas Ázijského dňa mládeže, na ktorý som sprevádzal tristo mladých Kórejcov. Neviem, čo  pápeža mohlo na „úbohom Lazarovi“ zaujať.

Skúsme si to teda predstaviť. Kardinál „don“ Lazar v sebe neobvyklým a prekvapivým spôsobom spája silný empatický náboj, podložený typicky orientálnou jemnosťou, so silným rozhodovacím postojom…

Kultúra mojej zeme je prestúpená silným hierarchickým duchom. Je to niečo, čo sme zdedili po konfucianizme, ale prežíva to naďalej aj v katolíckej kultúre. Povedzme, že v našich končinách nie je sľub poslušnosti taký ťažký... Ale keď sa vrátim k otázke, prečo som tu, môžem odpovedať len toľko, že celý môj život bol vedený sledom rôznych, zdanlivo náhodných momentov, ktoré mi milosť tajomným a nevyspytateľným spôsobom dala. Katolícka škola, potom krst, potom rehoľníčky, o ktorých som vám rozprával, potom návrat do seminára ako rektor, potom biskupská služba a nakoniec sedím tu pred týmto oknom s výhľadom na toto neuveriteľné námestie a kolonádu. Rád by som pridal ešte jeden „náhodný“ moment, ktorý je najmä pre náš rozhovor veľmi dôležitý: bol to moment stretnutia so Slovom. Jedného dňa som sa stretol s jedným kňazom, fokolarínom, ktorý ma zoznámil s Božím slovom iným spôsobom, než som bol zvyknutý. Dovtedy som sa pozeral na evanjelium v jeho kráse, v jeho morálke, ale z odstupu, nebolo vtelené do konkrétnosti môjho dňa. Onen kňaz mi rozprával, ako ho evanjelium naučilo prijímať bez predsudkov aj tých, ktorí boli tvrdošijne proti nemu. Pochopil som, že Slovo sa nemá čítať, ale žiť. Bolo to pre mňa skutočné stretnutie s Ježišom. A radikálne zmenilo môj život. Pretože žiť ako kresťan nie je nič iné ako žiť podľa evanjelia. Dnes mám pre to skvelý príklad: pápeža Františka. Keď nám hovorí, aby sme sa vrátili k evanjeliu, hovorí nám práve toto. Kresťanstvo vyžaduje, aby sme radikálne prehodnotili svoju prítomnosť vo svete, a odpoveď pápeža Františka znie jednoducho: žiť evanjelium. Ako to sám robí. „Vychádzajúca cirkev“, „poľná nemocnica“, „periféria sveta“, „dokazovať milosrdenstvo, pretože sami sme boli omilostnení“ (doslova „omilosrdnení“ neologizmom pápeža Františka): všetky tieto slová samotného pápeža Františka nie sú ničím iným než deklarovaním tohto „návratu k evanjeliu“. Tým, ktorí sa na Františka pýtajú, hovorím: „Chcete pápeža pochopiť? Čítajte evanjelium!“ Keď pápež František káže, vždy ukazuje, že ak do drobností každodenného života vložíme lásku, ktorú nás učí Ježiš, stanú sa z týchto nepatrností veľké veci, pretože láska plodí lásku, rozbíja našu osamelosť, vytvára kvalitné vzťahy a premieňa náš život, aby bol dobrý“.

Otec Lazar, dnes stojíte na čele dikastéria, ktoré udáva smer takmer pol milióna kňazov na svete. Aký je dnešný kňaz?

Je ťažké ho opísať, pretože proces inkulturácie katolicizmu na piatich kontinentoch je hlboký, a to určuje kňazské profily, ktoré sa často v jednotlivých krajinách veľmi líšia. V základe zostáva sviatostnosť služby, ktorá evokuje predstavu kňazstva, akú mal Ježiš, ale existujú veľmi rozdielne vnímavosti a interpretácia tejto úlohy. Keď hovorím o sviatostnosti kňazskej služby, nemám na mysli štatút výlučnosti, ale skôr vtelenie zákona lásky do života toho, kto je povolaný ku Kristovi. Paradigmou dobrého kňaza – nech už žije a pôsobí kdekoľvek na svete – je zákon Lásky, ktorý prevyšuje akúkoľvek inú morálnu či kanonickú normu. Kňaz je povolaný k tomu, aby viedol k láske, a môže tak účinne robiť iba vtedy, ak sám žije v láske. Láska nie je hľadanie dokonalosti brzdenej ľudskou obmedzenosťou, ale milosrdné prijatie tejto obmedzenosti. Žiť podľa evanjelia neznamená kodifikovať morálnu legislatívu, ale privádzať druhých ku šťastiu tým, že ich uvedieme do kontaktu s nekonečnou a milosrdnou Božou láskou.

A niečo také skutočne dnešní kňazi robia?

Ako som už povedal, situácie sú veľmi rozdielne; dobre chápete, že vykonávať kňazskú službu na sekularizovanom, ak nie priamo odkresťančenom Západe nie je to isté ako byť kňazom v Afrike alebo Ázii. Ako som už uviedol, vzorcom spoločným pre všetkých je život podľa zákona lásky, ale existujú aj ďalšie úkony, ktoré by mali byť – a často tiež sú – spoločné v každej časti sveta. Mám na mysli predovšetkým ústredné postavenie Slova. Nielen preto, že Slovo otvára srdce, ale aj preto, že pokiaľ nie je Slovo postavené do stredu, prevláda kultúra, človek zostáva pohltený referenčnými kultúrami. A potom modlitba. Kňaz, ktorý sa trvalo nemodlí, nakoniec zatvrdne a stáva sa náboženským činovníkom. Nedá sa rozvíjať ducha druhých ľudí bez toho, aby človek sám sýtil svojho vlastného. Nehovorím to s imperatívnosťou nadriadeného, ale z vlastnej skúsenosti. Nemohol by som robiť to, čo robím, a byť tým, čím som, keby som každý deň nezačínal modlitbou a prechádzkou vo vatikánskych záhradách až hore k Panne Márii Lurdskej. A potom konečne komunitný život. Kňaz, ktorý žije v osamelosti alebo po nej túži, nie je dobre formovaný. Som si dobre vedomý toho, že komunitný život je často ťažký, plný prekážok a vzájomných nedorozumení. Ale práve tieto ťažkosti utvárajú charakter dobrého kňaza v zmysle schopnosti prijímať, byť trpezlivý, pokorný, otvorený a chápavý k mnohým inakostiam, ktoré svet ponúka. Život v spoločenstve potom má byť otvorený voči svetu. Kňaz má mať dobrý a intenzívny kontakt s laikmi, s rodinami, aby nestratil rozmer skutočnosti. To je pravý protiliek na ono stále hroziace nebezpečenstvo, ktorým je sebevzťahovosť.

Otec Lazar, nemyslíte, že je tu aj teologický problém, máme na mysli prekonanie dodnes rozšírenej predstavy o údajnej ontologickej nadradenosti kňaza?

Pozrite, som jednoduchý človek a kňaz: nepúšťam sa do teologických otázok, ktoré mi často pripadajú ako debata bezprostredne nesúvisiaca so životom v Kristovi. Je iste pravda, že vy aj ja sme si v Božích očiach rovní, že sviatosť, ktorá nám prepožičiava náš charakter, je krst v Kristovi. Ale tiež si myslím, že v náboženstve, ako je to naše, ktoré je založené na „sprostredkovaní“ Bohočloveka, je postava kňaza analogicky postavou služobníka, ktorý sprostredkováva medzi nebom a zemou. Toho, ktorého úlohou je otvárať dvere. To nám hovorí Ježiš: Pre nich sa zasväcujem, aby sa aj oni zasvätili pre druhých. Na druhej strane je kňazská služba podložená silnou laickou cirkvou: kňaz musí mať vždy na pamäti, že služobné kňazstvo existuje do tej miery, do akej existuje všeobecné kňazstvo; a nie naopak.

Docenenie krstného kňazstva a služobnosti cirkvi znamená aj prehodnotenie úlohy žien.

Vlastne ma udivuje, že je to stále považované za výnimku. Kto je znovuzrodený Duchom Svätým a ponorený do Kristovho života a stal sa jeho učeníkom, mal by zakúsiť ono spoločenstvo, ktoré vyplýva z toho, že sa stal novým stvorením: nie je Žid ani Grék, slobodný ani otrok, hovorí svätý Pavol. Teda ani muž, ani žena. Niekedy stále ešte pôsobíme dojmom, že sme machistický svet, a kvôli tomu nás spoločnosť často zle hodnotí. Vďaka Bohu, ale aj vďaka teologickým a pastoračným pokrokom v tejto otázke, a najmä vďaka podnetom a rozhodnutiam pápeža Františka, sme na dobrej ceste. Musíme nájsť dobré a platné spôsoby, ako prekonať niektoré kanonické aspekty týkajúce sa úloh v riadení a zodpovednosti, a predovšetkým prekonať náš pastoračný odpor, pokiaľ ide o normálne zapojenie žien do života cirkvi. Osobne sa domnievam, ako som už tiež vysvetlil v jednej knihe, že cesta vedie cez konkrétne gestá: vymenovanie žien do vládnych funkcií, vymenovanie lektoriek a akolytiek. Do jedného seminárneho formačného tímu som zaradil ženu a takéto rozhodnutia podporujem.

Čo prinášate zo svojich kórejských skúseností do tejto novej úlohy?

Jeden bod mi veľmi leží na srdci. Šírenie katolicizmu v Kórei bolo uľahčené tým, že v spoločnosti a kultúre, ktoré boli zarámované v rigidnej sociálnej stratifikácii a poznamenanej vylučujúcim triednym prístupom, hlásalo slobodu. Zmysel pre bratstvo bez ohľadu na to, že je kresťanstvo vlastné, mal v tomto kontexte oslobodzujúci účinok, ktorý veľká časť obyvateľstva uvítala. To tiež vysvetľuje, prečo sa kórejská cirkev teší dobrej podpore medzi mladými ľuďmi: mladí ľudia milujú slobodu. Naproti tomu tu na Západe je cirkev vnímaná ako normatívna inštitúcia a v podstate konzervatívna štruktúra. Myslím, že nová pastorácia, ku ktorej nás pápež František vyzýva, by tu mala obnoviť túto túžbu po slobode a radostne predstaviť evanjelium ako skutočný zdroj pravej slobody. Dobrou správou nie je zoznam povolení a zákazov, ale vzkriesený Ježiš: prázdny hrob, ktorý oznamuje, že už nezomrieme. Existuje väčšie šťastie? Vrátiť sa k evanjeliu teda neznamená zvestovať nič iné ako vzkrieseného Ježiša, ktorý je tiež začiatkom nášho vzkriesenia.