Vatikán 3. mája (VaticanNews) Pápež František napísal predslov ku knihe portugalskej novinárky Aury Miguelovej „Dlhá cesta do Lisabonu“ (Um Longo Caminho até Lisboa), ktorá opisuje cestu budúcich Svetových dní mládeže. Prinášame plný text pápežovho predslovu, ktorý bol zverejnený v utorok 2. mája prostredníctvom portugalského „Rádia Renascença“.
Už o tri mesiace prídu dlho očakávané dni mládeže v Lisabone, ktoré boli odložené v dôsledku pandémie z roku 2022. O ceste, ktorá k nim smerovala, hovorí spomínaná kniha, ku ktorej Svätý Otec napísal nasledujúci predslov:
Stále mám v očiach a v srdci ten obrovský dav mladých ľudí, ktorí ma pred desiatimi rokmi v júli vítali v Riu de Janeiro. Tie cesty v pápežskom aute z vojenskej pevnosti, kde pristál vrtuľník, na miesto stretnutí a osláv na Copacabane mi navždy zostanú vryté v pamäti: ohromné nadšenie mladých ľudí, ktorí na mňa hádzali vlajky, klobúky, tričká, ktorí mi ponúkali dúšok maté, ktorí objímali nového rímskeho biskupa, ktorý si prišiel splniť záväzok svojho predchodcu. Je to nezabudnuteľný zážitok.
Pre mňa, rovnako ako pre Benedikta XVI., to bolo rovnaké: prvá zahraničná cesta našich pontifikátov sa uskutočnila pri príležitosti Svetových dní mládeže – v mojom prípade do Ria de Janeiro, v prípade pápeža Ratzingera v roku 2005 do Kolína nad Rýnom, teda do jeho vlasti, aj on bol len zopár mesiacov na Petrovom stolci. Obaja sme boli takpovediac „vypustení“ po stopách toho, čo svätý Ján Pavol II. slávnostne otvoril podľa intuície vnuknutej Duchom Svätým.
SDM boli a stále sú silným momentom pre skúsenosť mnohých mladých ľudí a prvotná inšpirácia, ktorá pohla naším milovaným pápežom Wojtylom, nezanikla. Naopak, zmena doby, ktorú viac či menej vedome prežívame, predstavuje výzvu aj a predovšetkým pre mladé generácie.
Takzvaná „digitálna generácia“ - mladí ľudia našej doby, ktorí sú denne vystavení nebezpečenstvu, že sa izolujú, že veľkú časť svojej existencie prežijú vo virtuálnom prostredí a stanú sa obeťou agresívneho trhu, ktorý vyvoláva falošné potreby. S pandémiou Covid a skúsenosťou lockdownu sa tieto riziká naďalej zvyšujú. Opustenie domova, odchod so spolucestujúcimi, silné zážitky počúvania a modlitby spojené s chvíľami oslavy a konanej spoločne, robia tieto chvíle vzácnymi pre život každého z nás.
Viackrát som vyzýval mladých ľudí, aby nestáli na balkóne (balconear) a nepozerali sa na život, ako plynie, z pozície pozorovateľov, ktorí sa doň nevmiešavajú, ktorí si nezašpinia ruky, ktorí medzi seba a zvyšok sveta postavia smartfón alebo obrazovku počítača. Niekoľkokrát som im povedal, aby neboli „gaučovou mládežou“, aby sa nenechali znecitlivieť tými, ktorí majú záujem na tom, aby boli otupení a ohlúpnutí. Mladosť je snívanie, je to otváranie sa realite, je to objavovanie toho, čo má v živote skutočnú hodnotu, je to boj o jej získanie, je to otváranie sa intenzívnym a skutočným vzťahom, je to angažovanosť s inými a pre iných.
Don Lorenzo Milani vo svojej pedagogickej praxi opakoval tieto krásne slová: „Záleží mi na tom“. Dnes, po strašnej skúsenosti s pandémiou, ktorá nás všetkých dramaticky postavila pred skutočnosti, že nie sme pánmi svojho života a svojho osudu a že sa môžeme zachrániť len spoločne, sa svet ponoril do víru vojny a zbrojenia. Sú to preteky v zbrojení, ktoré sa zdajú byť nezastaviteľné a ktoré nás môžu priviesť k sebazničeniu. Vojna, ktorá sa rozpútala proti sužovanej Ukrajine, krvavá vojna v srdci kresťanskej Európy, je len jednou z mnohých častí tretej svetovej vojny, ktorá sa, žiaľ, začala už pred rokmi. Na toľko vojen sa naďalej zabúda, toľko konfliktov, toľko nevýslovného násilia sa naďalej pácha.
Ako sa to týka mladých ľudí? K čomu sú povolaní svojou energiou, víziou budúcnosti, nadšením? Sú povolaní povedať: „Záleží nám na tom“, čo sa deje vo svete, na utrpení tých, ktorí opúšťajú domov a riskujú, že sa už nevrátia, na osude mnohých ich rovesníkov, ktorí sa narodili a vyrastali v utečeneckých táboroch, na životoch mnohých mladých ľudí, ktorí, aby unikli vojnám a prenasledovaniu alebo aj len aby hľadali živobytie, čelia prechodu cez Stredozemné more a zomierajú pohltení priepasťou.
Máme na srdci osud miliónov ľudí, toľkých detí, ktoré nemajú vodu, jedlo ani lekársku starostlivosť, zatiaľ čo vládcovia akoby súťažili, kto viac minie na to najsofistikovanejšie zbrojenie. Záleží nám na tých, ktorí trpia v tichu našich miest a potrebujú byť prijatí a vypočutí. Záleží nám na osude planéty, na ktorej žijeme a o ktorú sme povolaní sa starať, aby sme ju odovzdali tým, ktorí prídu po nás. Záleží nám na všetkom, aj na digitálnom prostredí, v ktorom žijeme ponorení a ktoré je pre nás výzvou, aby sme ho zmenili a urobili čoraz ľudskejším.
Svetové dni mládeže boli protilátkou na to balconear [pozerať na život akoby len z balkónu], na anestéziu, ktorá podnecuje dávať prednosť pohovke, na nezáujem. SDM zapojili, rozhýbali, stali sa výzvou pre celé generácie žien a mužov. Samozrejme, nestačí nadobudnúť „silný“ zážitok, ak potom nie je kultivovaný, ak nenájde úrodnú pôdu, ktorá by ho podporovala a sprevádzala. Svetové dni mládeže sú udalosťou milosti, ktorá prebúdza, rozširuje obzor, posilňuje ašpirácie srdca, pomáha snívať, pozerať sa ďalej. Je to zasiate semeno, ktoré môže priniesť dobré ovocie. Dnes tak potrebujeme čulých mladých ľudí, túžiacich odpovedať na Boží sen, ktorí sa zaujímajú o druhých. Mladých ľudí, ktorí objavujú radosť a krásu života stráveného pre Krista v službe druhým, tým najchudobnejším, trpiacim.
To všetko sa mi preháňalo hlavou, keď som listoval stránky tejto krásnej knihy napísanej Aurou Miguelovou, novinárkou z Rádia Renascença, ktorá ako reportérka zažila všetky Svetové dni mládeže. Vlastne nie, nie všetky. Ako mi sama povedala v lietadle, ktoré nás v júli 2013 viezlo do Ria de Janeiro, zažila ich všetky okrem tých prvých, ktoré sa slávili v Argentíne, v Buenos Aires, v roku 1987. Odpovedal som jej, že to zas boli jediné Svetové dni mládeže, na ktorých som sa zas zúčastnil ja.
Na Aurinej knihe sa mi páči výber predstavenia Svetových dní mládeže v ich čase, s chronológiou hlavných udalostí, ktoré sa odohrali vo svete a v Cirkvi. Veľmi sa mi potom páči, že srdcom príbehu je to, čo jej ako novinárke, pozorovateľke a veriacej, z týchto zážitkov zostalo vnútri: zúčastniť sa osobne je neporovnateľné s tým, keď všetko sledujete z diaľky, hoci aj čítaním alebo sledovaním cez televíziu.
Vo svojom posolstve ku Dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2021 som novinárov pozval zodrať si podrážky svojich topánok, pretože každá dobrá komunikácia, každá pravdivá informácia je založená na osobnom stretnutí s realitou, so situáciami, s ľuďmi. Aura to urobila a je cenné, ako nám tieto skúsenosti podáva. Remeslom novinára nie je pozorovať dianie zvonku a len ho asepticky analyzovať. Ten, kto komunikuje a informuje, sa necháva zasiahnuť realitou, s ktorou sa stretáva, a preto je schopný ju prerozprávať, nadchýnajúc svojich poslucháčov a čitateľov. Len ten, kto sa nechal nadchnúť a dojať, spôsobuje nadšenie a dojatie aj u poslucháčov a čitateľov.
Všetkým čitateľom tejto knihy prajem, aby prostredníctvom týchto stránok objavili alebo znovu objavili krásu a bohatstvo skúsenosti Svetových dní mládeže a aby s radosťou a vďačnosťou voči Pánovi prežívali tie, ktoré sa budú konať v roku 2023 v Lisabone. Prvé, ktoré bude môcť Aura Miguelová sledovať bez toho, aby musela cestovať po celom svete, pretože po toľkých desaťročiach sa budú konať v jej krajine a v jej meste.
