Maďarsko 10. mája (VaticanNews) Význam svedectva, dar láskavosti, dialóg medzi generáciami. To sú niektoré z tém, nad ktorými sa František zamýšľal nedávno v Budapešti pri stretnutí so svojimi bratmi zo Spoločnosti Ježišovej počas svojej 41. apoštolskej cesty. Celý rozhovor bol zverejnený na internetovej stránke časopisu "La Civiltà Cattolica".
„S mladými ľuďmi treba hovoriť ako s dospelými, nie ako s deťmi“, pretože potrebujú „svedectvo a autenticitu“. Aj v cirkvi treba čeliť „spiatočníctvu, ktoré je reakciou proti modernému“ a ktoré sa ukazuje byť „chorobou nostalgie“. To sú niektoré z úvah pápeža pri jeho súkromnom stretnutí s maďarskými jezuitmi, ktoré sa uskutočnilo na apoštolskej nunciatúre v sobotu 29. apríla, deň po jeho príchode do Budapešti. O rozhovore rímskeho biskupa s jezuitmi informoval článok v časopise "La Civiltà Cattolica", pod ktorým je podpísaný riaditeľ otec Antonio Spadaro.
Dôslednosť života
František odpovedal na sedem otázok, ktoré mu položili niektorí z 32 prítomných jezuitov. Medzi nimi bol aj provinciál, otec Attila Andras. Prvá otázka sa týkala mladých ľudí, najmä pastoračnej starostlivosti venovanej im a spôsobu, ako k týmito veriacim pristupovať . Pápež navrhol slovo „svedectvo“, ktoré „znamená dôslednosť života“, inak budú všetko len slová, ale „bez svedectva neurobíte nič“. Svedectvo teda znamená aj „dôslednosť, pretože mladí ľudia netolerujú dvojakú reč“ a „s mladými ľuďmi vo formácii je treba hovoriť ako s dospelými, ako sa hovorí s dospelými ľuďmi, nie s deťmi“. Pápež teda zdôraznil význam dialógu medzi mladými a starými, pretože "proroctvo mladého človeka je to, ktoré vychádza z láskavého vzťahu so starými“.
Cesta do Maďarska
Jeden z jezuitov sa potom Františka spýtal, čo ho viedlo k návratu do Budapešti. „Dôvodom,“ znela odpoveď, „je to, že prvýkrát som mal ísť na Slovensko, ale v Budapešti sa konal eucharistický kongres. Prišiel som teda na niekoľko hodín sem. Ale sľúbil som, že sa vrátim, a tak som sa vrátil“. Keď znovu hovoril o mladých ľuďoch, pozornosť sa potom zamerala na dve slová: autenticita a láskavosť. To druhé „je jedno z kľúčových Božích vlastností, ktorými sú blízkosť, súcit a neha. To je Boží štýl“. Mladým ľuďom potom ponechajte slobodu byť autentickí, „nechajte ich hovoriť - žiadal pápež - čo cítia“.
Zneužívanie a odsúdenie
Pápeža sa potom opýtali, ako je možné milovať ako bratov aj tých, ktorí sa dopustili sexuálneho zneužívania, a ponúknuť súcit, ktorý evanjelium žiada pre všetkých, aj pre tých, ktorí boli odsúdení. „Nie je to vôbec ľahké, vaša otázka je veľmi silná,“ odpovedal František a vysvetlil, ako „treba páchateľa odsúdiť, ale ako brata“. V tomto zmysle „je potrebné jeho odsúdenie chápať ako akt lásky“, pretože „existuje logika, druh lásky k nepriateľovi, ktorý je vyjadrený aj týmto spôsobom“, aj keď „nie je ľahké ho pochopiť a žiť“. „Aj oni,“ pokračoval, „sú Božími deťmi. A to si vyžaduje pastoračnú starostlivosť. Zaslúži si trest, ale aj pastoračnú starostlivosť“.
Dramatický príbeh otca Jalicsa
Pápež bol tiež požiadaný, aby prehovoril o svojom vzťahu k otcovi Franzovi Jalicsovi, jezuitovi, ktorý bol v roku 1976 v Argentíne uväznený v kobkách Esmy, jedného z hlavných väzenských, mučiacich a vyhladzovacích centier argentínskej diktatúry. Vojenský režim sa do toho pokúsil zatiahnuť vtedajšieho provinciála otca Bergoglia, ktorý naopak urobil všetko pre jeho záchranu. „Jálics za mnou okamžite prišiel a porozprávali sme sa,“ rozprával pápež a spomínal na jeho prepustenie po tom, čo trpel „vyhrážkami a mučení“. „Poradil som mu, aby odišiel za svojou matkou do Spojených štátov. Situácia bola naozaj príliš neprehľadná a neistá. Potom vznikla legenda, že som to bol ja, kto ich mal odovzdať do väzenia. Mali by ste vedieť, že pred mesiacom vydala argentínska biskupská konferencia dva zväzky z troch plánovaných so všetkými dokumentmi týkajúcimi sa toho, čo sa stalo medzi cirkvou a armádou. Nájdete v nich všetko“. František potom pripomenul aj ďalšieho zatknutého jezuitu Orlanda Yoria. „Chcem dodať, že keď Jálicsa a Yoria zadržala armáda, bola situácia v Argentíne zmätená a vôbec nebolo jasné, čo sa má robiť. Urobil som to, čo som cítil, že musím urobiť, aby som ich bránil. Bola to,“ povedal, „veľmi bolestná záležitosť“.
Nebezpečenstvo spiatočníctva
Nakoniec odznela otázka týkajúca sa Druhého vatikánskeho koncilu a najmä toho, ako nájsť Boží hlas tým, že budeme milovať našu vlastnú dobu. „Koncil sa stále ešte len uskutočňuje a - povedal pápež - viem, že vzdory sú strašné. Objavuje sa neuveriteľný reštauracionizmus“. Z toho vyplýva výzva nebáť sa zmien, pretože 'navracanie späť nezachováva život, nikdy. Človek sa musí zmeniť“, zatiaľ čo dnes „je nebezpečenstvom spiatočníctvo, reakcie proti modernému“, a to je „choroba nostalgie“. „To je dôvod, prečo som rozhodol, že po novom je pre všetkých novovysvätených kňazov, ktorí chcú sláviť podľa Rímskeho misála z roku 1962, povinné získať na to povolenie. Po všetkých potrebných konzultáciách som tak rozhodol, pretože som videl, že toto pastoračné opatrenie, ktoré dobre vykonali Ján Pavol II. a Benedikt XVI. je využívaný ideologickým spôsobom, na vrátenie sa späť“.
