Bratislava 11. mája (TK KBS) Je presvedčený, že tak ako v zasvätenom živote, aj v každom dobrom manželstve má človek šancu prirodzene dosiahnuť svätosť. Nemá strach z krízovej situácie a neobáva sa ani onoho „padnutia na nos“ pri odmietaní vzorov manželstva a rodiny podľa Božieho plánu. Košický eparchiálny biskup a predseda Rady pre rodinu Konferencie biskupov Slovenska, vladyka Cyril Vasiľ SJ (58) žije v nádeji vďaka stretávaniu sa s ľuďmi, ktorým stále na manželstve a rodine záleží a ktorých považuje za svätých.
- Žijeme v čase, keď sa zdá, že zlyhávajú všetky vzory ľudských istôt – manželstvo a rodina. Čo s tým môže Cirkev urobiť?
Nepoznám dobu, v ktorej by sa ľudia nesťažovali na to, že tá doba je zlá. V každom období každá generácia riešila problémy a trochu možno naivne si myslela alebo nostalgicky spomínala, že kedysi to bolo lepšie. Každá doba má svoje problémy a svoje spôsoby ich prežívania, svoje spôsoby riešenia alebo aj neschopnosť ich vyriešiť. Teraz ako chytrý jezuita otočím otázku: Čo je Cirkev? Sú to jej inštitúcie, učiteľský úrad, predstavitelia, všetko od kolárika vyššie? Alebo je Cirkev naozaj celé spoločenstvo veriacich, ktoré žije alebo nežije naplno svoj život viery?
Keď hovoríme o hierarchickej Cirkvi, myslím si, že nie je potrebné vytvárať nové a nové dokumenty, nové vyhlásenia, dekréty, encykliky, pretože všetko to, čo má byť povedané, už povedané bolo. Otázka ostáva, aké je prepojenie medzi oficiálnym učením, hlásaním a vysvetľovaním, teda medzi inštitucionálnou hierarchickou Cirkvou a tou časťou Cirkvi, ktorá je priamym vykonávateľom tohto učenia. Možno niekedy musí dôjsť situácia do takého stavu, že si človek uvedomí, že niečo nie je v poriadku, začne hľadať riešenie a odpovede.
Je to tak, ako v rodine: kým upozornenia prichádzajú len od rodičov, dieťa to často ani nevníma alebo si to nechce pripustiť, alebo v puberte bude just robiť naproti. Ale raz nadíde chvíľa, keď povie: Rodičia mali pravdu. Čo s tým môžeme urobiť? V analogickej pozícii sme všetci jedna rodina, ale niekto zastáva úlohu matky v Cirkvi a niektorí sú tými deťmi. Možno musí prísť situácia, keď deti pochopia, že ak im rodičia niečo hovoria, tak to nehovoria ani zo zlého úmyslu, ani z túžby ich obmedzovať, ale aby pomohli hovoriac zo skúsenosti, ktorú majú.
Asi musí situácia dôjsť do stupňa „narazenia si ňufáka“, aby každý začal cítiť učenie Cirkvi ako niečo, čo mu pomáha sa znovu postaviť na nohy a nie niečo, čo ho obmedzuje alebo limituje alebo čo len prikazuje či zakazuje. Lepšie by bolo, keby sme až do tejto situácie nemuseli dôjsť, ale – poznajúc ľudskú slabosť – obávam sa, že budeme musieť padnúť až na kolená. Je to často sa opakujúci model, vidíme to v mnohých iných situáciách. Ľudské spoločenstvo začína uvažovať kriticky nad svojím správaním až vtedy, keď ho postihnú dôsledky jeho správania.
Teraz by sme to mohli prehodiť na ekologickú situáciu alebo na kolonializmus, na rasizmus alebo na vojny, čo všetko už ľudstvo skúsilo. Myslelo si, že to jeho riešenie je správne, najlepšie a potom zistilo, že nie. Niečo podobné vidíme, aj čo sa týka rodinného života. Dnes sa ešte nachádzame v situácii, keď sa zdá, že jeho spochybnenie, rozriedenie alebo znivelizovanie na akúkoľvek formu spolužitia osôb je akýmsi znakom pokroku, slobody a rozvoja. Možnože po istom čase pochopíme, že tento model, ktorý vychádza z Božieho učenia o človeku, je asi predsa ten najlepší.
Celý rozhovor prináša portál nm.sk.
