Bratislava 25. mája (TK KBS) Zväzok s názvom ARCHIVÁR ponúka pohľad na zápas kňaza Alojza Tkáča s totalitným režimom v Československu. Na jeho hrdinskú odvahu, vzdor a odhodlanie.
Spis ARCHIVÁR
Operatívny pracovník ppráp. Peter Halecký uvádza nasledovné zdôvodnenie zavedenia spisu: „Menovaný je rozpracovaný po problematike rím. – kat. cirkvi od 2. 1. 1975 na základe toho, že sa prejavuje ako ortodoxný duchovný s protisocialistickým zameraním. V roku 1974 na Krajskom združení Pacem in Terris (bolo to 23. október 1974 - poznámka autora) ostro vystúpil proti štátnej správe s tým, že v ČSSR je hrubo porušovaná náboženská sloboda občanov, štátna správa nedodržiava ústavné zákony, porušuje sa deklarácia ľudských práv a pod.“
Príspevok kňaza Tkáča sa dostal do zahraničia, bol šírený v masovokomunikačných prostriedkoch v zahraničí a Krajský národný výbor v Košiciach mu následne odobral štátny súhlas na výkon pastorácie.
Alojz Tkáč sa jasne zastal kňazov, ktorým bol odobraný štátny súhlas: Batolomeja Urbanca, Jozefa Giča a ďalších. Poukázal na problematiku prihlasovania detí na náboženstvo; novokňazi nemajú štátny súhlas a fary sú prázdne; veriaci, ktorí chodia do kostola sú prenasledovaní.
Neskôr (4. septembra 1975) o svojom príhovore o. i. povedal: „Zdôrazňoval som, že deti, ktoré navštevujú náboženstvo sú často vylučované z krúžkov, spoločenských podujatí, konkrétne sa to stalo na ZDŠ Škultétyho ul. v Košiciach. Do spoločenských krúžkov deti prijali len vtedy, keď ich rodičia odhlásili z náboženstva. Rodičia týchto detí po celý rok prežívajú kalváriu, sú mučeníci. (...). Povedal som, že sa vytvorila atmosféra strachu a niektorí veriaci tento psychický tlak veľmi ťažko nesú a dochádza i k nervovým poruchám. Veriaci žijú v stálom strachu, že ich niektoré osoby pri náboženských úkonoch uvidia, že sú sledovaní a potom nesú neblahé spoločenské následky.“
Krajský cirkevný tajomník: „Nemá právo takto vystupovať!“
V správe ŠtB nachádzame postoje kňazov, ktorí si vypočuli príspevok kňaza Alojza Tkáča: „Jedna časť tam prítomných kňazov s vystúpením TKÁČA súhlasila, avšak druhá časť nie a to v tom, že tento diskusný príspevok bol veľmi ostro zameraný proti štátnym orgánom. Mal byť ináč štylizovaný, aby bol prijateľnejší. Z toho bude mať len nepríjemnosti. Všeobecne medzi kňazmi sa povráva, že TKÁČ sa obetoval za všetkých kňazov.“ Na jeho príspevok reagoval krajský tajomník pre veci cirkevné súdruh Gavula, „..ktorý povedal, že o diskusnom príspevku TKÁČA sa bude jednať aj na inom fóre a že nemá právo takto vystupovať.“ Tým bolo povedané všetko. Aj keď podľa informácií ŠtB sa ho zastal košický ordinár Onderko, príbeh kňaza archivára na biskupskom úrade (ďalej BÚ) pokračoval vypočúvaniami, úkolovaním siete donášačov (a to i zo strany kňazov), sledovaním, perzekúciami - odobraním štátneho súhlasu. Nasledovala práca robotníka v lesoch a neskôr v dopravnom podniku.
Vystúpenie na obranu viery však nebolo jeho prvým zdokumentovaným vystúpením. Už z 13. augusta 1973 sa zachoval kádrový záznam cirkevného tajomníka, v ktorom kriticky zhodnotil jeho kázeň, v ktorej kňaz Tkáč poukázal na neobsadenosť diecéz biskupmi. „Chránil náboženský život, lebo ten sa nesprávne zákonmi utráca, bagatelizuje. Ďalej sa vyjadril TKÁČ, že sa musí postaviť na obranu náboženských, duchovných práv veriacich (...) na obranu práv sv. cirkvi, kňazov, rehole a seminaristov.“ Cirkevnému tajomníkovi Michalovi Gnothovi povedal: „Moja kázeň bola priama a nezabalená a ak by niekto to ináč chápal za to nemôžem!“ Následne ho cirkevný tajomník upozornil, aby jeho kázne neboli dvojzmyselné a neorganizoval náboženský život mládeže v Kostole Krista Kráľa v Košiciach.
Vodič električky
Vo výpovedi dňa 26. augusta 1976 uviedol: „Dňa 29. novembra 1975 mi bol odobratý štátny súhlas (...). Pracujem v Štátnych lesoch, stavebný úsek, Vrabčia ul. 10. Do zamestnania ma prijal vedúci stavebného úseku BOROŠ (...). Uchádzal som sa o zamestnanie v KÚNZ, kde som prijatý nebol z kádrových dôvodov.“ Zároveň poznamenal, že sa odvolal voči odobratiu štátneho súhlasu a informoval cirkevných predstaviteľov o stave cirkvi na Slovensku i o svojej ochote „pre svoju vieru prinášať i obete.“
V záznamoch ŠtB sa píše: „Previerkou menovaného na pracovisku Vsl. štátne lesy Košice bolo zistené, že patrí medzi najlepších pracovníkov.“ Neskôr pracoval ako vodič električky. Riaditeľ Dopravného podniku mesta Košice, v správe o činnosti vodiča električky Alojza Tkáča dňa 25. júla 1978 konštatoval: „Patrí medzi najlepších pracovníkov, nevynechal ani jednu smenu, včas podáva hlásenia a pracuje i naviac ak je to potrebné. Ochotne berie i večerné a nočné smeny a rád zastúpi i za iného vodiča, ak ho niekto požiada.“
Alojz Tkáč na obrazovkách televízie (4. máj 1978)
Alojza Tkáča, podľa záznamov ŠtB, od zavedenia spisu až po jeho archiváciu sledovalo kvantum tajných spolupracovníkov ŠtB a príslušníci ŠtB. Fotili, dokumentovali, spisovali presné časy, miesta stretnutí (486 strán zachovaných dokumentov). Napriek tomu sa stalo niečo neuveriteľné. Dňa 20. apríla 1978 sa v košickom večerníku objavila fotografiu Alojza Tkáča. Štátom riadený rozhlas s ním urobil rozhovor. Dňa 4. mája 1978 sa objavil v krátkej televíznej reportáži. On, nepriateľská osoba. Dôvod? „Ako prvý v Košiciach získal zlatú plaketu Janského za 41 krát dobrovoľné darovanie krvi.“ Média ho vyzdvihli ako skromného človeka s kladným pomerom k socialistickému zriadeniu.
V správe ŠtB z apríla 1978 sa uvádza, že túto informáciu chcel pozitívne použiť ordinár Onderko na rokovaniach v Prahe, aby „videli, akému človeku bol odobraný štátny súhlas,“ no keď si neskôr prečítal jeho vyhlásenie (6 stranový list z apríla 1978) o neslobode v krajine, tak skonštatoval, že nič na jeho obranu nepodnikne: „Keď si týmto svojim počítaním posolil polievku nech si ju i sám zje.“ Ako dlhoročný darca krvi dostal od Ministerstva zdravotníctva v Prahe pozvánku na 10. decembra 1979 do Prahy, kde mal dostať zlatú medailu za bezplatné darcovstvo.
Medializácia Alojza Tkáča nahnevala náčelníka ŠtB: „Vzhľadom k tomu, že ide o reakčného farára rím. kat. cirkvi, považujeme toto konanie redakcie Košického večerníka, rozhlasu a televízie za nevhodné popularizovanie nepriateľskej osoby.“
Opäť v pastorácii
V roku 1983 mu bol vrátený štátny súhlas a mohol sa vrátiť do pastorácie. Pôsobil v obciach Červenica a Tuhrina. „O tom, že bol niekoľko rokov mimo pastoráciu dal veriacim najavo hneď pri prvej omši, kde veriacim oznámil, že patrí ku kňazom, ktorí boli dlhší čas vo „výrobe“. (...) Počas prvej omše sa ospravedlňoval, že dlhší čas nemal možnosť predstúpiť pred veriacich, preto žiada o ospravedlnenie ak sa mu bude triasť trochu hlas a ruky. (...) Na svojich kázňach neustále presadzuje mierovú politiku pápeža Jána Pavla II a poukazuje na vlasť, z ktorej pápež pochádza...“
Podľa spisu ARCHIVÁR objavili príslušníci ŠtB články kňaza Alojza Tkáča v časopise Slovenské hlasy z Ríma s názvom Diagnóza košickej arcidiecézy a Nebezpečná narkóza, v ktorých kritizoval dozor štátu nad cirkvami, Pacem in Terris, no rovnako sa zamýšľal aj nad osudom katolíckej cirkvi v ČSSR za posledných 30 rokov. Rovnako sa zameral aj na výhľady cirkvi do budúcna. „Celkove obsah oboch článkov možno hodnotiť negatívne,“ konštatuje operatívny pracovník ŠtB a píše: „Vzhľadom na to, že obsah článku nepostačuje na trestný postih Alojza Tkáča podľa § 112 TZ, ani na udelenie výstrahy, navrhujem prípad riešiť formou pohovoru. (...) V prípade, že sa menovaný k celej záležitosti postaví záporne, bude dôrazne upozornený, že vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o recidívu, budeme žiadať, aby jeho prípad bol posudzovaný oveľa prísnejšie ako v minulosti.“ Takéto odporúčanie schválil aj náčelník 2. oddelenia npor. Viliam Blanár. Samotný zväzok po npráp. Haleckom prevzal npor. PhDr. Ivan Buoc.
Následne sa kňaz Alojz Tkáč dostavil do budovy KS ZNB v Košiciach dňa 28. januára 1986. Napriek vyhrážkam sa k svojim článkom a činnosti postavil priamo. „Uviedol, že je to pravda, že je autorom toho článku, ktorý napísal pri príležitosti osláv 175. výročia založenia košickej diecézy. Tento článok poslal všetkým biskupom a ordinárom rím. kat. cirkvi na Slovensku.“ Ako sa článok dostal do zahraničia nevedel, no zároveň odvážne povedal, že „...článok písal, keď bol mimo pastorácie a nevie si vysvetliť, prečo mu je to teraz vytýkané, keď 1. 4. 1983 mu bol znovu udelený št. súhlas. Podotkol, že keď mu ho udelili, tak asi kompetentné orgány jeho osobu a činnosť v období mimo pastorácie dôkladne preverili a až potom sa rozhodli mu súhlas znova udeliť.“
V spise sa so stupňom utajenia PRÍSNE TAJNÉ nachádza aj BLOKOVACIA KARTA s dátumom evidencie 1. apríl 1985. Znemožňovala kňazovi Alojzovi Tkáčovi vycestovať do zahraničia s odôvodnením: „Z operatívnych dôvodov.“
Uránová ruda
V ďalších záznamoch ŠtB čítame o polemike príslušníka ŠtB s kňazom Alojzom Tkáčom k rôznym témam: o činnosti mierového kňazského hnutia, o angažovaní cirkvi počas Slovenskej republiky 1939 – 45 a v HSĽS, ako aj o „nezdravom“ politickom angažovaní v roku 1968. Zaujímavý je postoj samotného príslušníka ŠtB, „...aby počítal, že v budúcnosti ho prídem znovu navštíviť, aby sa necítil, taký opustený...“, no rovnako aj jeho záverečná poznámka: „Je potrebné zvážiť, či je vhodné, aby reakčný r. – k. duchovný pôsobil v oblasti, kde sa nachádza nerastné bohatstvo strategického významu – uránová ruda. Či sa všeobecne vie, ako aj kde sú perspektívne úvahy o výstavbe atómovej elektrárne.“ (záznam z 23. mája 1986). O čom svedčia tieto slová? Jednoznačne o tom, koho vládna moc považovala za najväčších nepriateľov totalitného zriadenia a ako sa na nich dívala. Odzrkadľuje to priam nekonečný tlak režimu voči kňazom, ktorých režim označil za reakčných. Dňa 6. augusta 1986 opäť došlo k návšteve príslušníka ŠtB na fare v Červenici, kde mu správca farnosti musel predložiť, čo napísal na písacom stroji. Boli to úvahy pod názvom Božské srdce. „Na konci som ho ešte raz upozornil, aby si rozmyslel, či chce ísť do dôchodku ako rím. kat. kňaz v pastorácii alebo z výroby. Objekt mi povedal, že toto moje upozornenie berie na vedomie,“ napísal npor. Ivan Buoc.
Inšpiratívny príbeh
Pri pohľade na dejiny katolíckej cirkvi na Slovensku si uvedomujeme ako sa komunistický režim díval na predstaviteľov cirkvi, keď viedol politiku izolovania, zastrašovania a uchýlil sa aj k zákerným vraždám. Životný príbeh Alojza Tkáč, ktorý vydal svoje svedectvo o dobe neslobody aj pre Ústav pamäti národa (pozri: https://www.upn.gov.sk/sk/alojz-tkac-1934/) nám ponúka otázky na zamyslenie, akým spôsobom odkrývame príbehy perzekúcií a dobu neslobody. Arcibiskup Alojz Tkáč patrí k osobnostiam, ktoré sa nebáli ozvať a zastať nespravodlivo stíhaných. Napísal jasné svedectvo o bezpráví – to, že zákony platia bohužiaľ len na papieri (až neskôr v podobnom duchu reagovali signatári Charty 77). Napriek neustále tlaku zo strany režimu obstál v časoch neslobody.
Silný moment
Asi najsilnejším momentom v živote arcibiskupa Alojza Tkáča je pre mňa osobne veľkosť a sila odpustenia. On, už ako emeritný arcibiskup, cestoval do rodnej farnosti kňaza, ktorý naň počas komunistického režimu donášal informácie ŠtB. Sedeli vedľa seba v aute, komunikovali. Zdá sa mi, že aj v arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi bola v hĺbke srdca ukotvená sila odpustenia, ktorú deklarovala blahoslavená sestra Zdenka: „Odpustiť je najväčšia vec v živote.“ Resp. slová jeho „spolukaplána“ pri Dóme sv. Alžbety pátra Františka Paňáka SJ, ktorý na krivdy spôsobené totalitným režimom a sieťou donášačov odpovedal kňazovi Semivanovi: „Bakunin, buď budeš verný pravde a ostatné prijmeš tak, ako to je, alebo začneš nenávidieť, odplácať a už nebudeš vedieť, kde je pravda.“ Sila odpustenia, neustála otvorenosť pre dialóg, verná služba kňaza a neskôr biskupa. To je príbeh emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča, ktorý dňa 23. mája 2023 vykročil na cestu, kde sa roky počítajú slovom večnosť.
Spracoval: František Neupauer / Zdroj: Archív ÚPN
