V Ružomberku zomrel kňaz Jozef Žvanda, pohreb bude v Šarišských Dravciach P:3, 21. 06. 2023 07:00, DOM
Ružomberok 21. júna (TK KBS) V Ružomberku zomrel kňaz Jozef Žvanda, informovala na sociálnej sieti Katolícka univerzita v Ružomberku. Zomrel zaopatrený sviatosťami v deň 25. výročia svojej kňazskej vysviacky.
Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 56 rokov. Pohrebné obrady spojené so zádušnou svätou omšou budú v piatok 23. júna 2023 o 10:00 v Kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Šarišských Dravciach.
Jozef Žvanda pochádzal zo Šarišských Draviec. Narodil sa 17. júla 1967. Po skončení Gymnázia v Lipanoch študoval na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, ktorú absolvoval v roku 1991. Ako sám uviedol, jeho život bol dlhým hľadaním sa, mal množstvo záľub, fotografoval, spolu s bratmi boli dídžejmi.
V septembri 1993 vstúpil do Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Za kňaza bol vysvätený 20. júna 1998 v košickej Katedrále sv. Alžbety, kde sa stal aj kaplánom.
Od roku 1999 pôsobil v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Košiciach, kde vykonával službu prefekta a mal na starosti formáciu bohoslovcov.
Už tu sa stala práca s mladými ľuďmi zmyslom jeho života a v nej mohol pokračovať aj naďalej, keď 1. októbra 2001 nastúpil na Katolícku univerzitu (KU) do Ružomberka, kde v Univerzitnom pastoračnom centre (UPaC) biskupa Jána Vojtaššáka pôsobil do súčasnosti. Zároveň bol rektorom Kostola sv. Rodiny v Ružomberku - Rybárpoli.
Bol nesmierne vďačný za svojich spolubratov kňazov z UPaC, s ktorými vytváral peknú komunitu a zároveň za všetkých spolupracovníkov z UPaC, za každého študenta, pedagóga či zamestnanca KU.
-
Ku kondolenciám sa pripojil aj rektor Katolíckej univerzity doc. Jaroslav Demko:
„Otca Jozefa som poznal ako láskavého človeka a dobrého kňaza. Ďakujem mu za jeho obetavú službu pre našich študentov, ktorej sa venoval v podstate celý svoj kňazský život. Bude nám chýbať, ale ako kresťania veríme, že už je v Pánovej sláve, kde niet žiadnej choroby.“
V rodisku Jozefa Žvandu v Šarišských Dravcoch si pripomenuli len nedávno 25. výročie kňazstva Jozefa Žvandu. Pri tejto príležitosti predniesol 11. júna 2023 svoju kázeň emeritný rektor KU prof. Jozef Jarab. S jeho súhlasom ju zverejnila Katolícka univerzita v Ružomberku (prinášame ju v upravenom znení).
Kňaz a obeta
Na Novej scéne v Bratislave uvádzali muzikál Evanjelium o Márii. Záverečná scéna: Mária drží mŕtve telo Ježiša a znie jej ária „Choď synček môj, čakajú ťa nebesá!“
Rád by som ukázal na stoličku, kde sedí otec Jozef so svojou ťažkou chorobou a povedal: Hľa, človek! Hľa Kristov kňaz a obeta – sacerdos et victima! „Toto je obraz, pred ktorým sa dá modliť“...
Otec Jozef si prial, aby dnes na jeho kňazskom jubileu zaznelo Božie slovo o kráse a radosti kňazstva!
Všeobecne život kňaza má tri medzníky: novokňaz – 25. výročie – 50. výročie...“ O každom platia slova Písma: „Ak všetko urobíte, povedzte: Sme neužitoční sluhovia. Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť!“
Návrat do Večeradla
Naši seminaristi k 60. výročiu smrti dnes už sv. Jána XXIII. (3.6.1963) vydali brožúrku Kňaz je láska Ježišovho srdca (povedal sv. Ján Vianney).
Jedným z posilňujúcich prvkov duchovného života nás kňazov je – aby sme sa radi a často vracali do Večeradla – k počiatkom ustanovenia kňazstva: kňazstva a Eucharistie. Tak to robíme znova aj dnes a chceme duchovne prežiť všetky prvotné myšlienky a gestá aj vlastného kňazstva o. Jozefa.
Aj ty, otec Jozef sa v tejto chvíli vraciaš k prvotným chvíľam nadšeného rozhodnutia stať sa kňazom.
Skús si v tejto chvíli pripomenúť často opakovanú otázku na prijímačkach do seminára: „Prečo chceš byť kňazom?“ Odpovede, aj tie naše, boli často rovnaké: „Chcem pomáhať ľuďom na ceste k spáse“; iná: „v jednote so Svätým Otcom, so svojím biskupom chcem budovať Božie kráľovstvo“ a iste aj ďalšie odpovede boli plné šľachetnosti.
Pamätajme, Ježiš prejavil svoju dôveru nám všetkým, keď nás povolal a skrze biskupa poslal na určené miesto, aby sme tam pomáhali ľuďom na ceste k spáse. Zároveň, aby sme si boli veľmi dobre vedomí, že máme značnú zodpovednosť za to, či sa k ľuďom dostane Božia milosť alebo nie.
Počul som biskupa ako prosil svojich kňazov: „Nebráňme sa prílivu Božej milosti do našich životov a životov našich veriacich!“
Charita – áno, mnohí ľudia okolo nás dávajú príklad aj nám kňazom, aby sme pomáhali hladným, smädným, vystrašeným, nesmierne zraneným... Ako? Každú situáciu bude treba posúdiť asi osobitne, ale iste nie odvrátením tváre od ich problémov alebo dokonca útekom. Lebo raz nám Ježiš pripomenie: bol som hladný, smädný, vystrašený, zranený,... a vy ste mi nevenovali pozornosť!... Vieme, že sú to náročné skúšky, ani nie sme na to veľmi pripravení, ale naučili sme sa už aj iné veci, učme sa ako pomáhať aj týmto nešťastníkom. Učme sa, ako dvíhať ich nádej budúceho života.
Kňaz a učiteľ
Život je o otázke hodnôt: ako ich máme v sebe „nastavené“, tak aj žijeme! Kňazstvo je dnes o „neunúvajúcej sile“ rozprávať svetu o viere, našej nádeji a ceste lásky (pápež František).
Cieľom reflexie Božieho slova, ktoré ohlasuješ, otec Jozef, je povzbudiť veriacich učiť sa žiť každý deň podľa Ježišových slov a svojimi skutkami sa mu pripodobňovať. Aspoň malými krokmi meniť svet k lepšiemu a ukazovať mu Ježišovu tvár. Dnešná doba má nálepku tekutej doby a všetko je nestále a neisté. Čo je to pevné v našich životoch pri práci s mladými, čo bude stále aktuálne, aj keď sa doba zmení akokoľvek? Potrebujeme spoločne spoznávať, že je tu Kristus, ktorý sa nemení a prinášať túto istotu mladým.
Všetci sme zraniteľní
Pápež zdôraznil naliehavosť nového impulzu evanjelizácie, ktorý prechádza cez dôveryhodné svedectvo. Všetci sú povolaní súcitiť s človekom, starať sa o neho najmä v situáciách ťažkostí a núdze.
Ide najmä o život modlitby, dar láskavých vzťahov k ľuďom, a napokon aj našu schopnosť prijímať utrpenie ako obetu za šírenie evanjelia. Práve toto je teraz tvoja etapa života. Nepodľahnime strachu a bedákania nad svetom, ktorý nás už nechápe, v ktorom sú mladí ľudia stratení. Máme sa stavať cCrkvou, ktorá kráča v radosti, pokore a tvorivosti touto našou dobou a to aj vo vedomí, že sme všetci zraniteľní a potrebujeme sa navzájom. Je toho veľa? Ale to sú v súčasnosti priority života Cirkvi vo svete a u nás! Ak je odpoveď kňaza, že on na to nemá – tak na čo má? Môže sa takto postaviť k životu a výzvam života otec a mama v rodine? Ak sa takto postavia, vidíme, čo to potom prináša v takej rodine! Aj rodičia sa všeličomu museli naučiť, ich deti žijú v tejto dobe a oni sa musia ku všetkému postaviť zodpovedne a aktívne. Aj ten kňaz, ktorý teraz rezignuje s argumentom svojej „neschopnosti“, kedysi tiež nevedel: chodiť, rozprávať, čítať, plávať, možno i učiť? A naučil sa. Každý čas má svoje výzvy a my, ako kňazi sme v pozícii, keď od nás veľa záleží, čím bude „sýtený“ Boží ľud a koľko Božej milosti sa mu dostane. Aj dnes a zajtra to od Teba, otec Jozef, čaká tvoj Pán života i povolania.
Nechajme sa rozhýbať Božím dychom
Sv. Ján XXIII. napísal (Sacerdotii nostri primordia, 1959): „Horliví kresťania dnes veľa čakajú od kňaza. Vo svete, kde triumfuje moc peňazí, zvádzanie zmyslov, prvenstvo techniky chcú v ňom vidieť neviditeľného Boha, človeka viery, ktorý zabudol na seba a je plný činorodej lásky.“
Dnes svojim životným položením v chorobe a utrpení opakuješ Pánovi to svoje „Adsum – Tu som“ z kňazskej vysviacky.
Pri posviacke krizmy je pozoruhodný úkon, keď biskup vdýchne do pripravenej nádoby. Buďme všetci takou otvorenou a pripravenou nádobou potrebných zmesí kňazského zápalu a dovoľme, aby sám Boh znova a naplno vdýchol do nášho srdca nové nadšenie prvotného zápalu pre kňazskú službu. Nech aj skrze tento dych a potom v nás samých, Boh obnovuje tvár tejto zeme...
Je toho veľa, čo sa na nás privalilo. Každého z nás sa dotkla táto situácia – aj pandémia aj utečenecká realita...i realita nedostatku zdravia! Avšak napriek tomu nebuďme ustrnutí, znechutení, indiferentní, nechajme sa Božím dychom rozhýbať správnym smerom, a tak Boh dá do pohybu skrze nás aj našich veriacich. Každý nech sa vráti k prvotnej otázke: „Prečo som sa stal kňazom?“ Určite nie preto, aby som bol niekde zabarikádovaný alebo úplne ľahostajný, či veriaci mne zverení, budú alebo nebudú spasení. Ak sme sa od Pána vzdialili, vráťme sa k svojej prvotnej láske – k Pánovi a on sám nám dá nové sily, zápal pre neho, pre jeho kráľovstvo, pre duše. (porov. Zjv 2, 4-5)
Na bolesť zaberá len ticho
K téme svedectva bolesti sa pripája k tebe, otec Jozef aj Svätý Otec František. Ako bol 1. apríla tohto roku prepustený z rímskej nemocnice Gemelli, pripojili sa k nemu aj rodičia päťročného dievčatka menom Angelika, ktorá zomrela deň predtým na onkologické ochorenie. Pápež František sa s nimi stretol pred nemocnicou a ponúkol smútiacej matke svoje objatie, pričom tento moment zachytili aj médiá, ktoré boli v tom čase tam prítomné. Pápež gestom objatia pripomenul dôležitosť „láskavosti“ a „sprevádzania utrpenia“ a dodal, že často pomáha prítomnosť alebo gestá, nie slová, pretože „na bolesť neexistujú slová, iba činy a ticho.“ Sapienti sat – múdry pochopí!
A tu je Božie objatie pre Teba. Ticho si slova žalmu pripomeň vo svojom srdci:
Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach,
vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.
I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.