[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 15. 07. 2024   Meniny má Henrich      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pred 250 rokmi boli zakázaní, jezuiti však pápežovi zostali verní
P:3, 17. 07. 2023 15:50, ZAH

Rím 17. júla (TK KBS) Ich úspech bol často aj ich záhubou. Už od svojho založenia v 16. storočí boli jezuiti vystavení mnohým predsudkom, z ktorých niektoré pretrvávajú dodnes. Hovorilo sa o nich, že sú intrigáni a prospech rádu kladú nad všetko ostatné: takto politickí protivníci a závistlivci mohli v priebehu storočí opakovane diskreditovať úspešný jezuitský rád, píše Alexander Brüggemann Kathpress pri príležitosti 250. výročia zrušenia jezuitskej rehole. Text publikujeme so súhlasom Rádia LUMEN, ktorý ho zverejnilo na svojej webstránke

Napríklad v Latinskej Amerike boli jezuiti misionársky a hospodársky takí efektívni, že vzbudzovali závisť. „Nový svet“ priťahoval dobrodruhov a bohatých vojakov, ktorých dobývanie španielska koruna oslavovala ako šírenie kresťanstva; a domorodé obyvateľstvo pritom bolo vystavené nútenej práci. Nápravou boli takzvané jezuitské redukcie, v ktorých domorodé obyvateľstvo žilo a pracovalo spoločne, aby domorodcov chránili pred zotročením a vykorisťovaním zo strany svetských dobyvateľov.

Od roku 1610 jezuitský rád zakladal samosprávne redukcie na území dnešného Paraguaja, Argentíny, Brazílie a Bolívie, aby chránil domorodých obyvateľov pred obchodníkmi s otrokmi. Boli organizovaní v dedinách s približne 400 až 7 000 obyvateľmi.

V 30. rokoch 17. storočia len v 30 redukciách ľudu Guarani žilo približne 140 000 ľudí. Uvádza sa, že do roku 1768 tam bolo pokrstených viac ako 700 000 Indiánov – a podľa kráľovského dekrétu pokrstení Indiáni už nesmeli byť zotročení. Na svojich územiach jezuiti boli dušpastiermi i lekármi, ekonómami i inžiniermi, učiteľmi i školiteľmi, starostami i sudcami. Okrem výrobkov pre vlastnú potrebu sa čoskoro začal vyrábať aj exportný a luxusný tovar: bavlna, indigo, tabak a maté. Z výnosov sa platili dane španielskej korune.

Mimoriadny úspech redukcií – s vyváženou kombináciou súkromného a spoločného majetku – vyvolával závisť zo všetkých strán. Vojsko, obchodníci, kupci, statkári a dokonca aj biskupi sa neustále sťažovali na jezuitský rád – a nevyhýbali sa ani neférovým prostriedkom. V 30. rokoch 16. storočia boli vypálené celé domorodé dediny a ich obyvatelia vyvraždení alebo zotročení.

Závisť v Lisabone a Madride

Jezuiti márne žiadali panovníkov o ochranu. Tŕňom v oku bola jezuitská rehoľa aj dvoru v Lisabone a Madride. Králi čoraz častejšie verili osočovaniam a klebetám a nariadili niekoľko vyšetrovaní – výsledky vyšetrovaní vždy ukázali, že žalobcovia sa mýlia. Napokon prvý portugalský minister Sebastiao Marques de Pombal (1699 - 1782) v roku 1759 otvoril Pandorinu skrinku. Ostatné krajiny sa vďačne chopili loptičky.

V priebehu niekoľkých rokov boli jezuiti vyhnaní zo svetových ríš Portugalsko, Francúzsko a Španielsko. V roku 1767 bol jezuitský rád vyhnaný zo všetkých španielskych kolónií vrátane redukcií v Paraguaji a Latinskej Amerike. A napokon 21. júla 1773, pred 250 rokmi, pápež Klement XIV. pod tlakom koloniálnych mocností Francúzska, Španielska a Portugalska úplne zakázal jezuitský rád a nariadil jeho rozpustenie.

Mnohé vlády protestovali. Obávali sa predovšetkým o účinnú rolu, ktorú jezuiti zohrávali v školskom a univerzitnom vzdelávaní. Nakoniec len ruská cárovná Katarína II. natrvalo odmietla realizovať zákaz jezuitskej rehole. Rusko sa stalo útočiskom jezuitov a Petrohrad sídlom generála jezuitského rádu.

Básnik Novalis v roku 1799 napísal: „Teraz spí, tento strašný rád, v biednom stave na hraniciach Európy, možno sa odtiaľ, ako ľud, ktorý ho chráni, jedného dňa rozšíri s novým násilím po svojej starej vlasti, možno pod iným menom.“ A ukázalo sa, že Novalis mal pravdu.

Obrat na Viedenskom kongrese

Pápež Pius VII. (1800 – 1823) a kniežacie rody, otrasené dôsledkami Francúzskej revolúcie, si uvedomili chybu, ktorej sa dopustili ich predchodcovia, keď potlačili tento vtedy stabilizujúci faktor proti liberalizmu. V auguste 1814 Pius VII. využil príležitosť, ktorú mu ponúkol Viedenský kongres, a oficiálne zrušil zákaz. Vo Švajčiarsku bola založená nová nemecky hovoriaca provincia.

Nové začiatky neboli vôbec jednoduché, pretože regionálne rozloženie „nových jezuitov“ bolo veľmi nerovnomerné a ich pôvod rôznorodý. Stále tu boli veteráni spred roku 1773, ďalej novovstúpení v Rusku a neskôr na Sicílii či v Parme, ako aj svetskí kňazi, ktorí sa pripojili k rádu. Podľa historika rádu Klausa Schatza sa v rokoch obnovy jednoznačne sústredili na Taliansko a francúzsky hovoriaci svet. Z približne 600 členov na začiatku sa rád rozrástol na viac ako 2 000 v roku 1830 a až na vrchol v tomto období s počtom 4 757 v roku 1847, v predvečer nových revolúcií v Európe.

Zákazy v Nemecku a Švajčiarsku

Samozrejme, opätovné povolenie jezuitského rádu neznamenalo trvalú slobodu: už v roku 1820 boli jezuiti za cára Alexandra I. vyhostení z Ruska – z krajiny, ktorá umožnila rádu prežiť viac ako 40 rokov. Jezuiti sa vrátili do Ruska až v roku 1992, po páde komunizmu. V rokoch 1848 až 1874 bolo rádu zakázané pôsobiť vo Švajčiarsku, nominálne až do roku 1973. Aj v Nemecku bol rád zakázaný v roku 1872 v rámci pruského Kulturkampfu (čiže Kultúrneho boja, do roku 1917).

Jezuiti museli znovu a znovu prežívať dramatické obdobia. V niektorých sa dokonca objavili trhliny v toľko ospevovanej jednote „Spoločnosti Ježišovej“, ktorú predsa len tvorí toľko veľmi nadaných individualistov. Rozpory v rámci rádu sa objavili napríklad v sporoch o „modernizmus“ a „integralizmus“ na začiatku 20. storočia alebo v rokoch novej orientácie po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). V tom čase sa rád dostal aj do sporu okolo teológie oslobodenia, najmä v Latinskej Amerike, a prešiel jednou zo svojich najvážnejších kríz.

Dnes je jezuitský rád opäť taký medzinárodný ako v časoch misií v Číne a Japonsku alebo jezuitských redukcií v Paraguaji. „Spoločnosť Ježišova“ má približne 15 000 členov. A Františkom prvý raz vo svojej takmer 500-ročnej histórii zabezpečila od roku 2013 hlavu univerzálnej katolíckej cirkvi, pápeža.



( TK KBS, kath, rlu, ml; pz ) 20230717051   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]