Vatikán 10. októbra (VaticanNews) Počas štvrtej generálnej kongregácie synody v Aule Pavla VI. v pondelok 9. októbra vystúpila aj profesorka Anna Rowlandsová, docentka Sociálnej náuky cirkvi na Durhamskej Univerzite vo Veľkej Británii.
Hovorila o aspekte spoločenstva: „Je to spôsob, akým chápeme konečný Boží plán pre ľudstvo.“ Potom nasledovali štyri svedectvá zo životov prežitého na rôznych kontinentov ukázali silu synodality, ktorá sa musí stať „nie momentom, ale praxou Cirkvi“. „Spoločenstvo je prvým a posledným slovom v synodálnom procese, je pôvodom a zmyslom spoločného kráčania.“ Takto uviedla svoj príhovor anglická docentka Anna Rowlandsová, ktorá ponúkla účastníkom synody o synodalite teologické postrehy pri reflexii na tému Spoločenstvo, ktoré vyžaruje. Ako byť plnšie znamením a nástrojom zjednotenia s Bohom a jednoty ľudského rodu?
Žiť spoločenstvo si vyžaduje odvahu: „odvahu čeliť realite takej, aká naozaj je,“ uviedla Rowlandsová a dodala: „Bohatstvom Cirkvi nie sú peniaze, ale hojnosť darov, chariziem a milostí, ktoré Boh vylieva a rozdáva v spoločenstve veriacich a ktoré sme povolaní rozoznávať. Všetci pokrstení vkladajú svoje ruky do tejto spoločnej pokladnice.(...) Spoločenstvo je teda naším konaním a bytím, (...) je to spôsob, akým chápeme konečný Boží plán pre celé ľudstvo, aby sme obnovili tvár zeme.“
Podľa docentky Rowlandsovej krása rozmanitosti v jednote charakterizuje spoločenstvo. „V modernom svete, ktorý má tendenciu k homogenite a fragmentácii, je spoločenstvo jazykom krásy, harmónie jednoty a plurality.“ „Pokora a služba charakterizujú spoločenstvo v logike, ktorá je v protiklade svetu, podľa ktorej sila súťaže a vlastníctva prevláda nad vzťahom. (...) Boh nás vťahuje do spoločenstva pokory a služby. Najsvätejšia Trojica v skutočnosti vyžaruje nesúťaživé spoločenstvo a každý v Cirkvi je povolaný hľadať túto nesvetskú krásu.“
Účastníkov synody vyzvala, aby uvažovali spolu so zraniteľnými, trpiacimi, slabými a bezbrannými v Cirkvi. „Ako sa priblížiť k najchudobnejším, aby sme boli schopní viac sprevádzať všetkých pokrstených v rôznych ľudských situáciách?„Dráma ľudskej situácie je miestom, kde sa rodí a žije Cirkev,“ vysvetlila a dodala, že ako pri hostine nás Boh pozýva „ochutnávať a vidieť, brať si a jesť“, apeluje na naše zmysly: práve v Eucharistii sa totiž spájajú rôzne rozmery spoločenstva. Biblický opis hostiny je podľa docentky „obrazom, ktorý obracia naruby to, čo vnímame ako prirodzený poriadok vecí. Na hostine budú prvými tí, ktorí nemajú moc, opovrhovaní a trpiaci.“
V tejto súvislosti profesorka Rowlandsová uviedla dva konkrétne príklady zo života: rozprávala o osobe, ktorá prežila zneužívanie kňazom a ktorá jej v predvečer synody napísala, aby sa „nebála prízvukovať potrebu uzdravenia“, pretože „práve Eucharistia zachraňuje“. Ako druhé svedectvo sa podelila o svoju skúsenosť z prijímacieho centra spojeného s Katolíckou cirkvou v Londýne, kde sa jej utečenci na rozdiel od iných centier zverili, že sa cítia prijatí, pretože ich volali po mene. Pozvanie nemá nikoho vylúčiť, zdôraznila docentka: „Prijať pravdu znamená, že vždy existuje viac pravdy, ktorú treba spoznať.“
Štyri svedectvá o synodalite
Po prejave Anny Rowlandsovej, ktorá je aj jednou z tohtoročných ocenených akademikov ceny Ragione Aperta, iniciatívy vatikánskej nadácie Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. a španielskej Univerzity Francisco de Vittoria v Madride, nasledovali štyri svedectvá.
V znamení nádeje bol príhovor Brazílčanky Sōnie Gomes de Oliveirovej z Národnej rady laikov v Brazílii, ktorá sa podelila o svoju skúsenosť sociálnej pracovníčky medzi najmenšími a o radosť z prežívania synodálneho procesu v Cirkvi svojej krajiny: „Mnohí laici objavili, že sú spoluzodpovední za poslanie Cirkvi (...) Synodalita odteraz nesmie byť len momentom, ale praxou Cirkvi (...), musíme byť Ježišovou prítomnosťou, otvorení počúvať a prijímať.“ A dodala, že je potrebné byť medzi ľuďmi, ktorí opustili Cirkev a majú zranené srdcia: medzi ženami, ktoré sa stali obeťami násilia a predsudkov, ako aj medzi chudobnými a domorodými.
Potom hovoril metropolita Pisídie Ekumenického patriarchátu Jób Getcha, ktorý je spolupredsedom Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou. Zdôraznil rozdiely v pravoslávnej interpretácii pojmu „synodalita“. Ako povedal, synoda pre Pravoslávnu cirkev „je deliberatívne stretnutie biskupov, nie poradné zhromaždenie laických duchovných“, v ktorom „súlad odráža trojičné tajomstvo božského života“. Potom uviedol okolnosti, za ktorých Pravoslávna cirkev zapojila do synodálneho procesu duchovenstvo a laikov.
Vo svetle medzináboženského dialógu bolo svedectvo malajzijského kňaza Clarenca Davedassana, z kontinentu so 4 miliardami obyvateľov, z ktorých len 3,31 % sú katolíci. „Ázijský dôraz na vzťahovosť – s Bohom, so sebou samým, s inými ľuďmi a s vesmírom – je charakteristický pre synodálnu Cirkev a vedie k jednote ľudskej rodiny a jednote národov Ázie,“ poznamenal otec Davedassan a dodal: „Cirkev nie je bezvýznamnou menšinou, ale na mnohých miestach slúži integrálnemu ľudskému rozvoju a spoločnému dobru“ a snaží sa šíriť evanjeliové posolstvo napriek aktuálnym výzvam. Ako vysvetlil, ide o „dialóg ad intra a ad extra“, vysvetlil a varoval pred rizikom sebareferencie. „Je charakteristickým znakom Cirkvi v Ázii, ktorá zápasí s výzvami budovania mostov a rastúcou atmosférou náboženskej a sociálnej neznášanlivosti.“
V aule napokon zaznelo svedectvo Ázijčanky Siu Wai Vanessy Cheng. Zdôraznila, že počúvať znamená „rešpektovať“ a pripomenula potrebu venovať pozornosť tým, „ktorí mlčia zo strachu, že nebudú prijatí alebo budú považovaní za neúctivých voči autorite“. Synodalita podľa nej „prináša ľuďom nádej“ a uviedla príklad Cirkvi v Hongkongu, ktorej synodálny proces pomohol obnoviť činnosť po dvoch rokoch sociálnych nepokojov.
Článok VN - Paolo Ondarza – spracovala Miroslava Holubíková
