Vatikán 7. novembra (TK KBS) Svätý Otec František napísal predslov ku knihe Ripensare il pensiero od Mons. Antonia Staglianò, predsedu Pápežskej teologickej akadémie. Prinášame ho v preklade Stanislava Gábora.

Teológia, ktorá má príchuť človečiny a ľudí

Pápežov predslov ku knihe Ripensare il pensiero (Premyslieť myslenie) od Mons. Antonia Staglianò, predsedu Pápežskej teologickej akadémie

Pápež František

Teologické bádanie, najmä akademické, sa často spája s dôsledným používaním rozumu. Hoci je to dôležité a potrebné, každý deň sa dotýkame skutočnosti, že tajomstvo života je oveľa väčšie než akékoľvek cvičenie rozumu. Život je oveľa širší a naše srdce je ako hlbina. Ako napísal Pascal, „posledným krokom rozumu je uznať, že existuje nekonečno vecí, ktoré ho presahujú“ (Blaise Pascal, Frammenti, BUR, 2002. ed. Enea Balmas , b. 267).

To platí ešte viac, keď sa postavíme pred tajomstvo Boha. Používanie rozumu a prehlbovanie myslenia môže otvoriť cesty poznania len vtedy, keď vychádza z modlitby a z ducha kontemplácie jeho tajomstva, ktorého bohatstvo a veda sú nepochopiteľné (porov. Rim 11, 33).

Z toho vyplýva, že úloha teológie sa nemôže obmedziť na usporiadanú systematizáciu myšlienok a pojmov. Musíme neustále dávať pozor na prízrak osvietenského racionalizmu, ktorý nás vedie k usporiadaniu obsahov viery, ale redukuje ju na teóriu odtrhnutú od konkrétnej skutočnosti, od ľudských dejín, do ktorých je ponorená, od otázok života a zranení chudobných. Nesmieme zabúdať, že kresťanstvo má svoj vitálny stredobod vo vtelení Boha v Ježišovi, ktoré je pre mnohých stále pohoršením a ktoré sme vždy v pokušení osladiť v prospech „intelektuálnej“ a často malomeštiackej viery.

Keď teologická reflexia podľahla pokušeniu racionalizovať vieru, stala sa suchou vedou bez tela a bez srdca, neschopnou sprostredkovať spolu s dôvodmi viery aj vzrušujúci zážitok zo stretnutia s Bohom. Kardinál Newman v jednej zo svojich kázní hovoril o „uzurpácii rozumu“, o pokušení, ktoré nás vedie k tomu, aby sme vieru a samotné Písmo interpretovali podľa „svetskej múdrosti“ a sekularizovanej mentality.

Musíme sa vrátiť na cestu vtelenej teológie, ktorá sa nerodí z abstraktných ideí vymyslených za písacím stolom, ale vyviera z utrpenia konkrétnych dejín, zo života národov, zo symbolov kultúr, zo skrytých otázok a z výkriku, ktorý vystupuje z trpiaceho tela chudobných. Teológia, ktorú tvorí Boh a ktorá prináša svetu hlásateľov vyslobodenia; teológia, ktorá sa z vedy o viere stáva duchovnou múdrosťou, aby sprevádzala ženy a mužov našej doby pri objavovaní prekvapujúcej novosti evanjelia; teológia, ktorá sa z „akademického poznania“ stáva „záležitosťou srdca“, aby vzbudzovala božský nepokoj a povzbudzovala ľudskú túžbu hľadať Božie tajomstvo.

To je to, čo potrebujeme: teológiu, ktorá sa neusiluje „vystihnúť mieru“ Božieho tajomstva, ale nechá sa prekvapiť jeho bezmernou láskou, nadšene sa púšťa do rizika evanjelizácie a služby svätému Božiemu ľudu, aby „ožilo srdce tých, čo hľadajú Pána“ (Ž 69, 33).

V dnešných meniacich sa časoch preto potrebujeme nové cesty a nové paradigmy. Potrebujeme „nové premýšľanie“: práve to je odvážny pokus tejto knihy a teologickej reflexie Mons. Antonia Staglianò, predsedu Pápežskej teologickej akadémie, ktorý tvorivo vniká do tajov vytvárania teológie a píše niekoľko listov „velikánom“ filozofie a teológie.

Z týchto listov vyplýva istá naliehavosť: kresťanské myslenie, ktoré v sebe ukrýva značné bohatstvo, je potrebné prehodnotiť vo svetle nových ľudských, vedeckých a kultúrnych výdobytkov; je potrebné, aby bolo konfrontované s požiadavkami evanjelizácie, ktoré si vyžadujú „teológiu, ktorá vychádza von“, schopnú zasiahnuť otázky, ktoré sa často nachádzajú na hraniciach zložitých, utrápených a zranených životov; musí byť obnovená novým jazykom a kategóriami, schopnými osloviť srdcia všetkých, priblížiť sa vzdialeným, prijať tých, ktorí zmýšľajú inak, potešiť trpiacich, ale aj – ako rád hovorieval don Tonino Bello – „trápiť potešených“, aby sa všetci mohli dotknúť a byť zasiahnutí radikálnou novosťou evanjelia.

Použijem takýto obraz: teológia, ktorá sa pozerá hore a načúva Božiemu slovu; teológia, ktorá upiera svoj pohľad na pulzujúci stredobod kresťanského života, ktorým je Ježiš; teológia, ktorá sa pozerá dole, ktorá sa skláňa ako Učiteľ, aby umyla nohy svetu, aby v dejinách rozpoznala zárodky Božieho kráľovstva a sprevádzala nepokojné otázky ľudstva.

Rád by som pripomenul blahoslaveného Antonia Rosminiho, ku ktorému má autor tejto knihy osobitný vzťah. Rosmini tvrdí, že v istom historickom období sa kresťanská náuka uzavrela do kompendií racionálnej teológie a „nielenže bola v týchto kompendiách zredukovaná, ale bola zredukovaná ešte aj iným spôsobom, to znamená, že sa úplne vzdala všetkého, čo sa týkalo srdca a iných ľudských schopností, a starala sa len o uspokojenie rozumu. A tieto nové knihy už nehovorili k človeku tak, ako to robili tie starobylé; hovorili k časti človeka, k jedinej schopnosti, ktorá nikdy nie je celým človekom: teologická veda síce získala, ale oslabila sa na múdrosti a školy tak nadobudli ten úzky a obmedzený charakter, ktorý vytvoril triedu žiakov oddelenú od ostatných ľudí.“ (A. Rosmini, Le cinque piaghe della Santa Chiesa, ed. G. Picenardi, Ed. Rosminiane, Stresa 2012, č. 40, s. 56)

Je to veľmi aktuálne varovanie, aby sa teológia nezúžila a neoddelila nás od sveta.

Som rád, že môžem predstaviť túto knihu, ktorá naopak pripomína hodnotu ľudovej teológie, ktorá vychádza sama zo seba, aby obývala „iné miesta“: nielen v akadémii, ale aj na ulici; nielen vo vedeckom výskume, ale aj v otázkach srdca; nielen v rozume, ale aj v predstavivosti; a predovšetkým teológia, ktorá hľadá a rozoznáva rytmus Božej lásky v neistých krokoch človeka, žiarivé Ježišove oči v temnote srdca a sveta, cesty otvorené Duchom, ktorý tým, že láme naše uzavretosti, nás robí odvážnymi pri budovaní bratského a solidárneho sveta.

Želám si, aby sme ďalej pokračovali na tejto ceste. Aby sme mali odvahu tejto teológie, ktorá má príchuť „človečiny a ľudí“. Nech nás Pán sprevádza, aby sme od neho prijali radosť sa mu klaňať, horlivosť činorodej lásky a odvahu predstaviť si nový svet.

Vo Vatikáne, 17. septembra 2023, v deň spomienky na sv. Róberta Bellarmína

Zdroj: VaticanNews IT

Preložil Stanislav Gábor