Vatikán 21. novembra (VaticanNews) Môj betlehem. Porozprávam vám o postavách Vianoc. To je názov knihy, ktorá je plná úvah, príhovorov a homílií, ktoré Svätý Otec František venoval téme narodenia Pána. Publikácia vychádza v utorok 21. novembra v spolupráci vydavateľstiev Piemme a Vatikánskeho knižného vydavateľstva (LEV). Kniha pápežových textov na tému Pánovho narodenia je okrem taliančiny vydaná aj vo francúzštine, angličtine a portugalčine, a je pripravené i španielske, nemecké a slovinské vydanie.

Prinášame plné znenie predslovu pápeža Františka:

Úvod pápeža Františka

Dvakrát som chcel navštíviť Greccio. Prvýkrát, aby som spoznal miesto, kde svätý František z Assisi vymyslel betlehemskú scénu, niečo, čo poznačilo aj moje detstvo: v dome mojich rodičov v Buenos Aires tento znak Vianoc nikdy nechýbal, a to ešte skôr ako stromček.

Druhýkrát som sa s radosťou vrátil na toto miesto, dnes ležiace v provincii Rieti, aby som podpísal apoštolský list Admirabile signum o zmysle a význame jasličiek v súčasnosti. Pri oboch príležitostiach som pocítil zvláštne emócie vyžarujúce z jaskyne, kde možno obdivovať stredovekú fresku zobrazujúcu betlehemskú noc a tú noc v Grecciu, ktoré umelec umiestnil akoby paralelne.

Emócie tohto pohľadu ma podnecujú k tomu, aby som sa vhĺbil do kresťanského tajomstva, ktoré sa rado skrýva v tom, čo je nekonečne malé. Vskutku, vtelenie Ježiša Krista zostáva srdcom Božieho zjavenia, aj keď sa ľahko zabúda, že jeho odhaľovanie je také nenápadné, že zostáva nepovšimnuté.

Malosť je v skutočnosti spôsob ako stretnúť Boha. V pamätnom epitafe svätého Ignáca z Loyoly nájdeme napísané: «Non coerceri a maximo, sed contineri a minimo, divinum est». Je božské mať ideály, ktoré nie sú obmedzené ničím, čo existuje, ale ideály, ktoré sú zároveň obsiahnuté a žité v tých najmenších veciach života. Skrátka, netreba sa zľaknúť veľkých vecí, je potrebné napredovať a brať do úvahy aj tie menšie.

Hľa tu je dôvod, prečo sa chránenie ducha jasličiek stáva prospešným ponorením sa do Božej prítomnosti, ktorá sa prejavuje v malých, niekedy banálnych a opakujúcich sa každodenných veciach. Vedieť sa zrieknuť toho, čo zvádza, ale vedie na zlú cestu, aby sme pochopili a vybrali si Božie cesty, to je úloha, ktorá nás čaká. V tomto ohľade je rozlišovanie veľkým darom a človek sa nikdy nesmie unaviť prosením oň v modlitbe. Pastieri v jasličkách sú tí, ktorí prijímajú Božie prekvapenie a stretnutie s ním prežívajú v úžase, klaňajúc sa mu: vo svojej malosti spoznávajú Božiu tvár. Ľudsky sme všetci náchylní hľadať veľkosť, ale je darom vedieť ju skutočne nájsť: vedieť nájsť veľkosť v tej malosti, ktorú Boh tak veľmi miluje.

V januári 2016 som sa stretol s mladými ľuďmi z Rieti v tej oáze Dieťaťa Ježiša, priamo nad svätyňou jasličiek. Im, a dnes aj všetkým ostatným, som pripomenul, že vo vianočnej noci sú dve znamenia, ktoré nás vedú pri rozpoznávaní Ježiša. Jedným z nich je obloha plná hviezd. Tých hviezd je veľa, nekonečne veľa, ale medzi všetkými vyniká jedna zvláštna hviezda, tá, ktorá viedla mudrcov, aby opustili svoje domovy a vydali sa na cestu, na cestu, o ktorej nevedeli, kam ich zavedie. Rovnako sa to deje aj v našich životoch: v určitom okamihu nás nejaká zvláštna „hviezda“ pozve, aby sme sa rozhodli, aby sme si zvolili, aby sme sa vydali na cestu. Musíme dôrazne prosiť Boha, aby nám ukázal tú hviezdu, ktorá nás pohne k niečomu viac, než sú naše zvyky, pretože táto hviezda nás privedie ku kontemplácii Ježiša, toho dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme a ktoré chce naše plné šťastie.

V túto noc, ktorá sa narodením Spasiteľa stala svätou, nachádzame ďalšie silné znamenie: Božiu malosť. Anjeli ukazujú pastierom na dieťa narodené v jasliach. Nie je to znamenie moci, sebestačnosti alebo povýšenosti. Nie. Večný Boh sa zjavuje v bezbrannom, tichom, pokornom človeku. Boh sa znížil, aby sme mohli kráčať s ním a aby sa mohol postaviť po našom boku, nie nad nás a ďaleko od nás.

Úžas a údiv sú dva pocity, ktoré pohnú každým, mladým aj starým, pred jasličkami, ktoré sú ako živé evanjelium prelievajúce sa zo stránok Svätého písma. Nie je dôležité, ako je betlehem postavený, môže byť vždy rovnaký alebo sa každý rok meniť; dôležité je, že hovorí o živote.

Prvý životopisec svätého Františka, Tomáš z Celana, opisuje vianočnú noc v roku 1223, ktorej osemsté výročie si tento rok pripomíname. Keď František prišiel, našiel jasličky so senom, volom a oslom. Ľudia, ktorí sa tam zišli, prejavili pred scénou Vianoc nevýslovnú radosť, akú nikdy predtým neokúsili. Potom kňaz pri jasliach slávnostne slávil Eucharistiu, čím ukázal súvislosť medzi vtelením Božieho Syna a Eucharistiou. Pri tejto príležitosti sa v Grecciu nenachádzali žiadne sošky: betlehemská scéna bola zrealizovaná a prežívaná tými, ktorí boli prítomní.

Som si istý, že prvý betlehem, ktorý bol veľkým evanjelizačným dielom, môže aj dnes vzbudzovať úžas a údiv. Teda to, čo svätý František začal jednoduchosťou tohto znamenia, pretrváva dodnes ako skutočná forma krásy našej viery.

Spracovala a preložila Miroslava Holubíková