Vatikán 24. novembra (VaticanNews) Pápež František pred desiatimi rokmi, 24. novembra 2013, len niekoľko mesiacov po svojom zvolení promulgoval apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium. Naznačil priority, ktorým sa má Cirkev venovať, a témy, ktoré sa potom rozvíjali počas jeho pontifikátu, od vychádzajúcej Cirkvi až po sociálne začlenenie chudobných. Proprefekt Dikastéria pre evanjelizáciu Mons. Fisichella: „Na to, aby sme mohli spoznať evanjelium, je potrebný nový jazyk“.

Dvadsiatehoštvrtého novembra na slávnosť Ježiša Krista Kráľa neba i zeme pred desiatimi rokmi pápež František promulgoval apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, Radosť evanjelia. V prvom dokumente pontifikátu pápež rozvíja tému ohlasovania evanjelia v dnešnom svete, pozýva kresťanov „do novej etapy evanjelizácie“ a naznačuje cesty, ktorými sa má „Cirkev uberať“. Pápež František vyzýva aby Cirkev bola misionárska, aby vychádzala von zo seba, nalieha na cirkevnú obnovu a angažovanosť za sociálne začlenenie chudobných a povzbudzuje k dialógu na rôznych úrovniach ako príspevku k mieru.

V dnešnom svete, kde sa neustále rozvíja digitálna kultúra, ktorá zahŕňa umelú inteligenciu a kde do hry vstupujú otázky slobody a pravdy, je ohlasovanie evanjelia prioritou, hovorí proprefekt Dikastéria pre evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella, ale je potrebný nový jazyk, ktorý by bol schopný dať pochopiť jeho krásu.

Evangelii gaudium je prvý dokument pápeža Františka, text, v ktorom sa objavujú priority jeho pontifikátu: vychádzajúca Cirkev, pozornosť perifériám, inkulturácia viery, sociálny rozmer evanjelia. Ako bol doteraz dokument prijatý?

Evangelii gaudium nie je len prvým dokumentom, je to aj programový dokument pontifikátu pápeža Františka, on sám to píše na prvých stranách. A preto má aj dnes veľmi osobitnú hodnotu. Nejde len o to, aby sme videli, koľko sa toho za týchto desať rokov zrealizovalo, ale predovšetkým koľko toho ešte zostáva zrealizovať v blízkej budúcnosti. Témy Evangelii gaudium sú v mnohom plodom diskusie na synode v roku 2012, ktorá sa venovala práve novej evanjelizácii a odovzdávaniu viery. Pápež mnohé z vyhlásení, štúdií a diskusií tejto synody prevzal za svoje a urobil ich súčasťou svojho dokumentu, ale sú tu aj veľké inovácie: napríklad v oblasti sociálneho rozmeru, potreby chudobnej Cirkvi, naliehania na zmenu kultúry pri riešení rôznych otázok. Je to programový dokument, ktorý si stále zachováva všetku svoju hybnú a provokujúcu silu.

Akou fázou prechádza Cirkev dnes, ak sa na ňu pozeráme cez Evangelii gaudium?

Keď pápež František hovorí o putovnej evanjelizácii – pretože Ježiš mal putovné kázanie –, nerobí nič iné, len trvá na potrebe osobného stretnutia, o ktoré sa musí postarať Cirkev, ktoré musia veriaci uskutočniť s každým človekom. Preto prvým momentom evanjelizácie je moment vydania sa na cestu. V Evangelii gaudium nachádzame výraz, ktorý pápež František niekoľkokrát zopakoval „Cirkev vychádzajúca“, teda Cirkev, ktorá si uvedomuje, že je misionárska, Cirkev, ktorá silne cíti zodpovednosť za evanjelizáciu, a teda za to, aby prinášala silu evanjelia, ale aj krásu evanjelia každému, bez toho, aby niekoho vylučovala.

Ako sa dnes Cirkev a kresťan stavajú pred svet na základe výzvy Evangelii gaudium, aby odovzdávali radosť evanjelia?

Pápež František v Evangelii gaudium zdôrazňuje, že evanjelizácia vstupuje do kultúr a pri vstupe do kultúr je prvým činom ich spoznávanie, snaha pochopiť, čo je na nich pozitívne, identifikovať „semina Verbi“, teda „semená Slova“, prítomnosť kresťanskej pravdy ukrytej v mnohých prvkoch. Dnes stojíme pred veľkou výzvou, ktorá je globálnou výzvou, pretože kultúra sa čoraz viac globalizuje prostredníctvom internetovej kultúry, ktorá má mimoriadne pozitívne aspekty, ale aj mnohé aspekty, ktoré vyvolávajú hlboké otázky. Medzi tieto otázky patrí aj zmena správania, ktorú digitálna kultúra predpokladá. Existuje, žiaľ, veľmi hlboká forma individualizmu, ktorá vedie k uzavretiu sa do seba. Tento individualizmus je jedným z najväčších nebezpečenstiev evanjelizácie, pretože evanjelizácia hovorí o stretnutí, o medziľudských vzťahoch, o ohlasovaní, o láske. Uzatváranie sa do seba je naopak opačné, neumožňuje človeku žiť hlbokú identitu a dosiahnuť osobnú zrelosť.

Dnešná digitálna kultúra je globálnou kultúrou, a preto je celá Cirkev na tejto pôde viac ako kedykoľvek predtým vystavená výzve. Podľa môjho názoru sa musíme v prvom rade pokúsiť pochopiť, z čoho pozostáva digitálna kultúra. Určite sa nemôžeme zastaviť len pri nástroji, ktorý používame: počítač, mobilný telefón a formy komunikácie, ktoré používame, od Facebooku po Instagram atď. Internetová kultúra, digitálna kultúra, sa vzťahuje na umelú inteligenciu a my sa musíme pokúsiť pochopiť, z čoho pozostáva a aké dôsledky môže mať, a to nielen na antropologickej úrovni – rozmer osoby –, ale aj na sociálnej úrovni, a teda aké prvky sa dostávajú do krízy.

Mám na mysli napríklad tému slobody, tému pravdy a hľadania pravdy, ktorá je skutočne pravdou a nie prebalená rôznymi algoritmami, schopnosť byť hlboko slobodný a nepodliehať skrytým determináciám, ktoré fungujú v tejto kultúre. Stále disponujeme veľmi klerikálnym jazykom, ktorý nie je pochopený vo svojej sémantickej poetickosti, a preto potrebujeme nový jazyk a novú schopnosť zasahovať do tejto kultúry tým, že sa budeme snažiť, aby ľudia pochopili krásu evanjelia.

Ako môže v tomto tragickom čase vojen a kríz prevládnuť radosť z evanjelia?

My kresťania môžeme výraznejšie používať slovo dramatický, pretože v tragédii niet nádeje a to by bolo zlyhaním našej evanjelizačnej prítomnosti vo svete. Na druhej strane, dramatický znamená, že ide o mimoriadne silnú akciu, do ktorej sme všetci zapojení. Dráma angažuje, ale aj v dráme je nádej. V dramatickej situácii, ktorú prežívame – to, čo pápež František nazýva „treťou svetovou vojnou po častiach“ –, je potrebné typicky a silne kresťanské ohlasovanie nádeje.

Dnešný človek v digitálnej kultúre žije s toľkými nádejami, že máme povinnosť ohlasovať „nádej“, tú, ktorá ich zjednocuje, ktorá ich premieta do budúcnosti a ktorá pomáha pochopiť a prežívať prítomnosť a dáva jej zmysel. Dráma vojen, ktoré sú skutočné, však nesmie spôsobiť, aby sme zabudli na drámu násilia, ktorej sme denne svedkami v našich mestách. Pre mňa je to veľká dráma, ktorá opäť poukazuje na nedostatok kultúry, lásky, zodpovednosti a úcty, ktoré sú charakteristickým ohlasovaním evanjelia. Láska zahŕňa úctu, zahŕňa zodpovednosť. Pohľad na vojny je potrebný, pretože všetci musíme byť tvorcami pokoja, ale pokoj sa buduje v rodine, v mestách, v susedstvách, v spoločenstvách, kde sa nevyhnutne musí vrátiť úcta, zodpovednosť za to, čím je pre mňa druhý človek.

Desať rokov po Evangelii gaudium je podľa vás Cirkev viac misionárska a decentralizovaná, ako by si to želal pápež František?

Musíme sa pozerať na svetlá a tiene. Myslím si, že aktuálnosť synody o synodalite nás vracia k tej základnej spoluzodpovednosti, po ktorej všetci túžime – aj pri diferencovaných službách, ktoré máme v rámci spoločenstiev – pri ohlasovaní evanjelia. Synoda tiež chce, aby všetci pokrstení na základe svojho krstu znovu objavili naliehavo potrebnú prácu evanjelizácie. Tieto žiarivé svetlá – Evangelii gaudium, ktoré so sebou prináša celé učenie Pavla VI. obsiahnuté v Evangelii nuntiandi, realita synody, celé magistérium týchto desaťročí, ktoré máme – však stále vidia tiene, ktorými sú únava v našich spoločenstvách a ľahostajnosť, stále silná a prítomná vo svete.

Zdá sa mi, že evanjelizácia, ako nám to okrem iného pripomína pápež František v Evangelii gaudium, ľahšie prechádza cestou krásy, teda via pulchritudinis, ktorá je privilegovaným spôsobom ohlasovania evanjelia, pretože nám umožňuje ísť cestami, ktoré zodpovedajú túžbe prítomnej v mužoch, ženách a mladých ľuďoch našej doby. Via pulchritudinis, ktorá sa rozprestiera od literatúry po umenie, hudbu, film, kontempláciu toho, čo je krásne, prírodu, liturgiu a osobné stretnutia, môže byť skutočne účinná a plodná, aby zodpovedala učeniu Evangelii gaudium.

Tiziana Campisi - Vatikán

Preklad Martin Jarábek