Olšavica 7. februára (TK KBS) Z kláštora na Ukrajine dostal povolanie na miesto arcibiskupa gréckokatolíckej cirkvi. Svoju prvú liturgiu, už ako arcibiskup, prišiel týždeň po uvedení na stolec arcibiskupa sláviť do svojho rodiska. Jonáš Maxim, rodným menom Jozef, sa vrátil medzi svojich rodákov do Oľšavice (okr. Levoča), dedinky v Levočských horách. Aké je to vrátiť sa domov, medzi svojich? A vôbec, ako prežíva čas, keď spoza múrov kláštora prišiel do sveta za nimi? Prinášame rozhovor s arcibiskupom, ktorý publikoval Korzár (publikované so súhlasom redakcie).
Ako vnímate dnešnú (nedeľa, 4. 2., po svätej liturgii v Oľšavici, pozn. red.) možnosť prísť medzi svojich domov a prihovoriť sa im teraz už ako arcibiskup? Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom, ale u vás to takto neplatí.
Možno je to tým, že som tu dávno nebol. Aj keď som sem chodieval, tak prakticky som sa nikdy neprihováral. Asi to bude tým.
Je prežitie liturgie z vašej strany iné, alebo nezáleží od okolností a stále je Boh prvý?
Boh je prvý. Ako som aj dnes spomenul – cítim sa ako súčasť celku. Necítim sa nijako oddelený. Možno aj z tej pozície, z ktorej sa k nim prihováram, tak je to nie ako niekto, kto poučuje. Ale ten, kto je jeden z celku. Možno aj preto ma takto vnímajú tu v Oľšavici, ale aj v Toryskách, Nižných Repašoch.
Keď sa povie Oľšavica, vaše rodisko, aké spomienky sa vám vynoria?
Spája sa mi to s bicyklom, kamarátmi, naháňačkami a zvlášť s rodinou. Rád si spomínam, keď sme chodievali s rodinou na hory sušiť sená, vtedy ešte žili aj dedko, spolu s rodinou sme pracovali, doma spoločné večere. Detstvo bolo, asi ako u každého chlapca, veľmi bohaté. To by vedeli rozprávať moji spolužiaci.
Kedy prišlo vaše volanie ku kňazstvu a ku kňazovi v celibáte?
Priznám sa, že prvýkrát som začul čosi iné, povedzme, akoby z iných sfér, keď sme sa doma modlili. Spoločne každý večer sme sa modlili celá rodina – rodičia, s nami otcova teta, spolu s bratmi, sestrami.
Raz počas modlitby, nevedel som, čo to je, ale mal som v srdci čosi zvláštne. Nieže nutkanie, cítenie, ťažko je to pomenovať... A potom otcova teta, ktorá s nami žila, tak mi raz povedala, Jožko, ty by si mohol byť farárom. Tak som sa nad tým akosi zamyslel. A tiež som sa veľmi tešil, keď som šiel prvýkrát miništrovať u otca Mašleja. To bolo čosi také úžasné.
Spomínate meno kňaza, otca Mašleja, rovnako ste ho spomenuli aj v homílii. Toto meno je v Oľšavici doslova pojmom.
Otec Mašlej tu prežil celý svoj život, od vysvätenia za novokňaza až do smrti. Okrem tých 18 rokov, keď bola naša cirkev v rokoch 1950 až 1968 zakázaná a on tu nemohol byť, ale aj tak mal kontakt s ľuďmi. On poovplyvňoval tunajších veriacich, ich rodiny, mal vplyv aj na to, že sem nepustili pravoslávneho.
Otec Mašlej je známy aj tým, že nesie titul „Spravodlivý medzi národmi“. Keďže tu v obci v čase vojny Oľšavičania schovávali Židov, tak prakticky robili to, čo Ježiš povedal v evanjeliu – nasýtili hladných, prichýlili pocestných, ľudí úplne cudzích aj inej viery. A toto všetko bol aj vonkajší znak toho, čo sa v nich pohlo a zmenilo.
No otázkou, ktorá sa vynára, je i to, čím to je, že je Oľšavica natoľko požehnaná a po dvoch biskupoch má dnes aj arcibiskupa?
Možno to bude aj tým, ťažko to aj pomenovať, čím to je.
Vaším arcibiskupským heslom, ktoré ste si zvolili, je „U Pána je spása.“ Čo to pre vás znamená a čo ste ním chceli ľuďom odkázať?
Mám osobne takú skúsenosť, že keď si to poviem, uvedomujem si to hlboko v srdci, vtedy sa začínajú zmeny. Keď si uvedomím, že nie ja som ten, ktorý čosi robí, ale že Boh to chce cezo mňa. Vtedy začínajú zmeny. Ja som taký istý normálny človek ako iní ľudia, veľa vecí chcem riadiť ja, byť kdesi na výslní, ale to všetko môžem odovzdať do Božích rúk a povedať – Pane Bože, Ty si prvý. A vtedy začínajú zmeny.
A zmena nastala, keď ste si po vymenovaní poprosili aj tri dni na rozmyslenie.
Áno, je to tak.
A platí aj to, čo odznelo počas homílie cez liturgiu, počas ktorej vás vysvätili – že ak ste mali pokus ujsť zo sveta do kláštora na Ukrajine, tak vám veľmi nevyšiel? Bol to pokus o útek?
Vtedy som to vnímal tak, že ma tam Boh volá. Nevidel som akýsi zmysel byť kdesi na farnosti. A keď som práve tam našiel to svoje miesto, uvedomil som si, že práve toto je to pre mňa. Práve po tomto túžim. V istom zmysle každý odchod do kláštora je „fuga mundi“, po latinsky „útek zo sveta“. Ale to nebolo tým, aby som od čohosi utekal. Môžem povedať úprimne, že som hľadal svoje miesto a tam som ho našiel.
A čo tento prechod? Aký je tento váš prvý týždeň, naplnený program, prechod do sveta mimo kláštora? Nie je to šok?
Ja vnímam to, že Boh je so mnou. Nie som cudzí tomuto svetu. Keby som nebol s Bohom ja a on nebol so mnou, ja by som to tu neprežil. Vnímam, že to nie je to ľahké, je to iné prostredie, ale keď je Boh so mnou, tak ma učí plávať. Učí má ísť dopredu. Nedá sa povedať, že mám strach, ale bázeň tu je, to som už povedal neraz. Ale žeby som sa bál, žeby som nespal po nociach, tak toto nie.
Rada pre tento svet – kde beriete, odkiaľ ten pokoj, ktorý v sebe máte?
Z Boha, no odkiaľ? Keby Boh nebol, tak to nedám. Keby mi Boh len na jednu minútu odňal tento svoj pokoj, rozbijem si hlavu, padnem, stratím sa. Len keby na jednu minútu mi ho vzal. Pokoj je od Boha. Lebo „U Pána je spása“.
Zdroj Korzár Mária Dudová-Bašistová