Vatikán 15. februára (VaticanNews) Svätý Otec František spolu s členmi Rímskej kúrie slávil obrady Popolcovej stredy 14. februára na rímskom Aventíne. Po procesii z Kostola sv. Anzelma predsedal v Bazilike sv. Sabíny svätej omši, pri ktorej sa prihovoril v homílii. Prinášame ju v plnom znení.

_

Keď dávaš almužnu, keď sa modlíš, keď sa postíš, dbaj o to, aby sa to dialo v skrytosti, lebo tvoj Otec vidí v skrytosti (porov. Mt 6, 4). Vojdi do skrytosti: toto je pozvanie, ktoré Ježiš adresuje každému z nás na začiatku pôstnej cesty.

Vojsť do skrytosti znamená vrátiť sa k srdcu, ako napomína prorok Joel (porov. Joel 2, 12). Je to cesta z vonkajška do vnútra, aby sa všetko, čo žijeme, dokonca aj náš vzťah s Bohom, neredukovalo na vonkajšok, na rám bez obrazu, na obal duše, ale aby vychádzalo zvnútra a zodpovedalo pohnútkam srdca, teda našim túžbam, myšlienkam, citom, prirodzenému jadru našej osoby.

Pôst nás teda ponára do kúpeľa očisty a odriekania: chce nám pomôcť odstrániť všetok „make-up“, všetko to, čím sa odievame, aby sme dobre vyzerali, lepší ako sme. Vrátiť sa k srdcu znamená vrátiť sa k svojmu pravému ja a ukázať ho pred Bohom také, aké je, nahé a obnažené. Znamená to pozrieť sa do svojho vnútra a uvedomiť si, kým v skutočnosti sme, odstrániť masky, ktoré často nosíme, spomaliť tempo svojho náhlenia a objať život a pravdu o nás samých. Život nie je divadelné predstavenie a práve pôst nás pozýva zostúpiť z javiska pretvárky, vrátiť sa k srdcu, k pravde o tom, kto sme. Vrátiť sa k srdcu, vrátiť sa k pravde.

Preto dnes večer v duchu modlitby a pokory prijímame popol na hlavu. Je to gesto, ktoré nás chce priviesť späť k podstatnej skutočnosti nás samých: sme prach, náš život je ako dych (porov. Ž 39, 6; 144, 4), ale Pán – On, iba On a nik iný – nedovolí, aby sa rozplynul; zhromažďuje a tvaruje prach, ktorým sme, aby ho nerozptýlili prudké vetry života a nerozplynul sa v priepasti smrti.

Popol na našej hlave nás pozýva znovu objaviť tajomstvo života. Hovorí nám: dokiaľ budeš nosiť brnenie, ktoré zakrýva tvoje srdce, dokiaľ sa budeš maskovať navonok, dokiaľ budeš ukazovať umelé svetlo, aby si sa ukázal ako neporaziteľný, dovtedy zostaneš prázdny a pustý. Na druhej strane, keď budeš mať odvahu skloniť hlavu a pozrieť sa do svojho vnútra, vtedy objavíš prítomnosť Boha, ktorý ťa miluje a miluje ťa od vekov; konečne sa rozbije pancier, ktorý si si sám vytvoril, a ty budeš môcť pocítiť, že si milovaný večnou láskou.

Sestra, brat, ja, ty, každý z nás, sme milovaní večnou láskou. Sme popol, na ktorý Boh vdýchol svoj dych života, sme zem, ktorú formoval svojimi rukami (porov. Gn 2, 7; Ž 119, 73), sme prach, z ktorého povstaneme pre večný život, ktorý je pre nás od vekov pripravený (porov. Iz 26, 19). A ak v popole, ktorým sme, horí oheň Božej lásky, potom objavíme, že sme preniknutí touto láskou a že sme povolaní milovať: milovať bratov a sestry po svojom boku, byť pozorní voči druhým, prežívať súcit, prejavovať milosrdenstvo, deliť sa o to, kým sme a čo máme, s tými, ktorí to potrebujú. Preto almužnu, modlitbu a pôst nemožno zredukovať na vonkajšie praktiky, ale sú to cesty, ktoré nás privádzajú späť k srdcu, k podstate kresťanského života. Umožňujú nám objaviť, že sme Bohom milovaným popolom a robia nás schopnými rozsypať tú istú lásku na „popol“ mnohých každodenných situácií, aby sa v nich mohla znovu zrodiť nádej, dôvera a radosť.

Svätý Anzelm z Aosty nám zanechal povzbudenie, ktoré si dnes večer môžeme osvojiť, takto hovorí: „Uteč nachvíľu od svojich starostí, zanechaj na okamih svoje búrlivé myšlienky. Zahoď v tomto čase svoje vážne starosti a odlož svoje namáhavé činnosti. Venuj sa trochu Bohu a oddychuj v ňom. Vojdi do hĺbky svojej duše, vylúč všetko okrem Boha a toho, čo ti pomáha hľadať ho, a keď zatvoríš dvere, hľadaj ho. Ó, srdce moje, povedz teraz celým svojím bytím, povedz teraz Bohu: hľadám tvoju tvár. Pane, ja hľadám tvoju tvár“ (Proslogion, 1).

Počúvajme teda v tomto pôstnom období hlas Pána, ktorý nám neúnavne opakuje: vojdi do skrytosti, vráť sa k srdcu. Je to spásonosné pozvanie pre nás, ktorí často žijeme na povrchu, ktorí sa nervujeme, aby si nás niekto všimol, ktorí vždy potrebujeme byť obdivovaní a uznávaní. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, zisťujeme, že už nemáme skryté miesto, kde by sme sa mohli zastaviť a ustrážiť. Sme ponorení do sveta, v ktorom sa všetko, dokonca aj naše najintímnejšie emócie a pocity, musí dostať na „sociálne“ siete – ale ako môže byť verejné to, čo nevychádza zo srdca?

Aj tie najtragickejšie a najbolestnejšie zážitky riskujú, že nebudú mať tajné miesto, kde by sa dali ochrániť: všetko musí byť vystavené, odhalené, vydané napospas chvíľkovému klebeteniu. A tu nám Pán hovorí: vojdi do skrytosti, vráť sa do centra seba samého. Práve tam, kde prebýva aj toľko strachu, pocitov viny a hriechov, tam zostúpil Pán, zostúpil, aby ťa uzdravil a očistil. Vstúpme do svojej vnútornej komnaty: tam prebýva Pán, je tam prijatá naša krehkosť a sme bezpodmienečne milovaní.

Vráťme sa, bratia a sestry. Vráťme sa k Bohu celým svojím srdcom. V týchto pôstnych týždňoch si vytvorme priestor na tichú modlitbu adorácie, v ktorej zostaneme načúvať v Pánovej prítomnosti ako Mojžiš, Eliáš, Mária, Ježiš. Uvedomujeme si, že sme stratili zmysel pre adoráciu? Vráťme sa k adorácii. Nastavme ucho svojho srdca tomu, ktorý nám v tichu chce povedať: „Ja som tvoj Boh: Boh milosrdenstva a súcitu, Boh odpustenia a lásky, Boh nehy a starostlivosti. [...] Nesúď sám seba. Neodsudzuj sa. Neodmietaj sa. Dovoľ mojej láske, aby sa dotkla najhlbších a najskrytejších zákutí tvojho srdca a odhalila ti tvoju vlastnú krásu, krásu, ktorú si stratil z dohľadu, ale ktorá sa ti opäť zviditeľní vo svetle môjho milosrdenstva“. Pán nás volá: „Poď, poď, nech ti osuším slzy a nech sa moje ústa priblížia k tvojmu uchu a povedia ti: milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa.“ (H. NOUWEN, Na ceste k úsvitu, Brescia 1997, 233). Veríme, že nás Pán miluje, že Pán ma miluje?

Bratia a sestry, nebojme sa vyzliecť zo seba svetské plášte a vrátiť sa k srdcu, k tomu, vrátiť sa k tomu, čo je podstatné. Spomeňme si na svätého Františka, ktorý po tom, čo sa vyzliekol, objal celou svojou bytosťou Otca, ktorý je na nebesiach. Spoznajme sa v tom, čím sme: prachom milovaným Bohom, zamilovaným prachom; a skrze neho sa z popola hriechu znovuzrodíme k novému životu v Ježišovi Kristovi a Duchu Svätom.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek