Rakúsko 21. februára (E-kai) Na nesúlad medzi postulátmi nemeckej synodálnej cesty s konštitúciou Cirkvi a teológiou II. vatikánskeho koncilu upozornil v rozhovore pre magazín Communio viedenský metropolita kardinál Christoph Schönborn OP. Zhováral sa s ním profesor dogmatiky z Fakulty katolíckej teológie Viedenskej univerzity Jan-Heiner Tück.
– Jan-Heiner Tück, Communio: Po sérii zásahov z Ríma bol teraz nemeckým biskupom doručený list z Ríma so žiadosťou, aby počkali s potvrdením štatútov plánovanej Synodálnej komisie, ku ktorému malo dôjsť na blížiacom sa plenárnom zhromaždení. Ide o centralistickú intervenciu?
Kardinál Christoph Schönborn: Nie, nie je to mocenská otázka. Pápež František tu skôr plní svoju základnú úlohu, ktorou je zachovanie jednoty vo viere. Pápežovo kritické sprevádzanie synodálnej cesty sa od jej úplného začiatku zakladalo na starostlivosti o vieru. Rastúce napätie nie je prejavom konfliktu medzi „Rímom a Nemeckom“, ale ide o základné porozumenie tomu, čo je Cirkev. Napokon, prvotnou úlohou pápeža je učenie a starostlivosť o vieru Cirkvi. Túto starostlivosť pápež a jeho spolupracovníci z rímskych dikastérií prejavovali už mnohokrát a jej podstatou je najmä starosť o správne chápanie Cirkvi. Nejde pritom o moc rímskeho centra vo vzťahu k miestnym cirkvám, ale o jednotu vo viere, ktorá je základnou úlohou Petrovho úradu.
– JHT: Znepokojivé hlasy v komunikácii medzi Rímom a Nemeckom je počuť čoraz hlasnejšie. Môžeme list, ktorý nemeckým biskupom zakazuje hlasovanie o štatútoch Synodálnej komisie, považovať za kulminačný bod rímskej intervencie?
CS: Nejde tu v prvom rade o disciplinárne otázky, ale o chápanie Cirkvi a apoštolskej služby. Vo svojom liste nemeckej Cirkvi z roku 2019 pápež František podčiarkol „primát evanjelizácie“, ktorú považuje za hlavnú úlohu Cirkvi. Všetci pokrstení sú aktívnymi subjektmi evanjelizácie. Skutočnosť, že v nemeckej synodálnej ceste úplne chýba téma evanjelizácie, ma núti premýšľať nad obrazom Cirkvi, ktorý ukazuje. Vzniká dojem, akoby vôbec nezohľadňoval úsilie pápeža. Zdá sa mi, že v synodálnej ceste nie sú prítomné dôležité impulzy apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium z roku 2013. Cirkev o sebe vo svojich dlhých dejinách nikdy nehovorila tak obšírne a jednoznačne ako počas II. vatikánskeho koncilu. Ide tu tiež o obnovu Cirkvi v službe svetu. Kritika zo strany Ríma sa napokon vzťahuje na nedostatky vo vnímaní ekleziológie II. vatikánskeho koncilu.
– JHT: Kľúčoví účastníci synodálnej cesty ju však vnímajú ako tvorivé pokračovanie koncilovej ekleziológie...
CS: Rím to tak nevidí. Koncil rozvinul chápanie biskupskej služby, ktorá sa v konečnom dôsledku odvodzuje od toho, že ju ustanovil Kristus (por. Lumen gentium, 3), a nie od potreby šikovného hľadanie rovnováhy. Biskupský úrad je kontinuálne zasadený v apoštolskej tradícii a je obdarený autoritou, ktorá sa udeľuje vo sviatosti vysviacky. Je preto neprípustné, aby zmiešané komisie väčšinou hlasov rozhodovali o budúcom osude Cirkvi. Toto je úlohou biskupov ako cez sviatosti oprávnených svedkov viery. Ako biskup s mnohoročnými skúsenosťami som si, samozrejme, vedomý skutočnosti, že takéto oprávnenie naráža na odpor zo strany súčasnej kultúry. Do každodennosti tu vchádza dimenzia, ktorá nie je zakorenená v politickej rovnováhe síl prítomných v spoločnosti.
– JHT: Akú autoritu so sebou nesie najnovší list z Vatikánu? Jeho obsah bol predstavený Svätému Otcovi, ktorý s ním vyjadril súhlas.
CS: Treba to vidieť jasne: opakujúce sa pápežove prosby nie sú príspevkom do diskusie o synodalite. Tie vyhlásenia – a predovšetkým list nemeckým biskupom, ktorý bol teraz zverejnený – prinášajú plnú vážnosť biskupského úradu cum Petro et sub Petro (s Petrom a pod jeho vládou). Ovplyvňujú kľúčový aspekt konštitúcie katolíckej Cirkvi. Preto si nemeckí biskupi musia položiť zásadnú otázku, či chcú naozaj odísť zo spoločenstva s pápežom a pod jeho autoritou alebo či ju chcú lojálne prijať. Odmietnutie by bolo prejavom vzdorovitosti, jednoznačným znakom schizmy, ktorú predsa nikto nemôže chcieť. Okrem toho je dôležité aj obdobie vydania listu krátko pred jarným plenárnym zhromaždením. Je náhodou, že zverejnenie listu prichádza v čase začiatku pôstu, ktorý je obdobím hĺbavosti a obrátenia?
– JHT: Synodálna komisia má pripraviť ustanovenie Synodálnej rady. List sa odvoláva na vatikánsky list zo 16. januára 2023, ktorý „výslovne a na základe špeciálneho mandátu Svätého Otca prosí, aby sa nerobili kroky smerujúce k ustanoveniu takejto rady.“ Prívrženci Synodálnej rady však mnohokrát uisťovali, že tento orgán nebude mať vplyv na dogmy a kánonické právo. Zároveň by však mala Synodálna rada pôsobiť nielen ako poradný orgán, ale aj ako orgán s rozhodovacou kompetenciou. Je to vôbec možné?
CS: Môžem na to odpovedať len toľko: prosím, dôkladne si preštudujte dokumenty II. vatikánskeho koncilu! Tento koncil nám – v kontinuite s veľkou doktrinálnou tradíciou Cirkvi – slúži ako smerovka v otázkach, o ktorých tu hovoríme. V prípade ustanovenia Synodálnej rady dôjde k porušeniu dogmy, pretože pozícia biskupa ako vykonávateľa synodálnych rozhodnutí prijatých väčšinou nie je v súlade s platným právom. Ignorácia tejto skutočnosti by predstavovala nedbanlivosť.
– JHT: Situácia väčšiny nemeckých biskupov je veľmi ťažká. Na jednej strane dali slovo Ústrednej komisii nemeckých katolíkov, že chcú aj naďalej kráčať synodálnou cestou. Na druhej strane im teraz pápež František neumožňuje inštitucionálne pokračovanie v synodálnej ceste, s ktorým počítali. Ide o konflikt lojality?
CS: Dokážem sa vžiť do ťažkej situácie spojenej s takýmto konfliktom lojality. My biskupi to často zakúšame, keď sa snažíme zladiť potreby miestnej cirkvi s potrebami Ríma. Nemali by sme však zabúdať na to, že stanovisko Ústrednej komisie nemeckých katolíkov jednoducho nie je prejavom viery Božieho ľudu. Pápež František nám už mnohokrát pripomenul o koncilovom učení vo veci neomylnosti Božieho ľudu v záležitostiach viery. Na otázku, čím je sensus fidei z hľadiska obsahu, sa nedá jednoznačne odpovedať. Zmysel viery Božieho ľudu sa nedá zisťovať prieskumom verejnej mienky. Biskup nemôže delegovať osobnú zodpovednosť za odovzdávanie viery na iné orgány. Preto nie je chápanie biskupov ako osôb, ktoré sú viazané rozhodnutiami synodálnych rád, v súlade s podstatou biskupského poslania.
– JHT: Predsedníčka Ústrednej komisie nemeckých katolíkov (ZdK) Irme Stetter-Karp požaduje, aby bola komisia „plne prevádzkyschopná“ na nasledujúcom stretnutí v júni. Podpredseda ZdK Thomas Söding vzýva biskupov, ktorí sa veľkou väčšinou rozhodli pre vznik Synodálnej komisie, aby boli aj naďalej verní svojim rozhodnutiam. Je dnes Nemecko „vyzvané k neposlušnosti?“
CS: Verím, že nie. Thomas Söding správne poznamenal, že nemecké reformy nemôžu dosiahnuť svoj cieľ bez „súhlasu z Ríma.“ Predpokladám, že toto jeho stanovisko platí aj po ostatnom liste z Ríma.
– JHT: Protestantský teológ Ulrich Körtner z pozície pozorovateľa napísal, že otázky súvisiace so synodálnou cestou by znamenali cestu k Starokatolíckej cirkvi 2.0. Súhlasíte s takýmto hodnotením?
CS: Áno, úplne s tým súhlasím. A chcel by som dodať: neželám nemeckej katolíckej cirkvi osud starokatolíckej cirkvi.
– JHT: Mnohokrát ste sa úspešne zúčastňovali diskusií, ktoré sa zasekli v mŕtvom bode a prispeli ste k dosiahnutiu akceptovateľného kompromisu, pričom ste rozvážne zohľadnili particula veri (elementy pravdy) každej zo strán. Ako by mohol vyzerať dialóg nemeckých biskupov s rímskymi dikastériami, po ktorom by si mohli zachovať tvár?
CS: Ohromuje ma, s akou trpezlivosťou sa pápež a rímske dikastériá snažia pokračovať v dialógu s nemeckými biskupmi a udržať jednotu a spoločenstvo. Veľa ľudí dnes pápeža a jeho spolupracovníkov obviňuje z prehnanej trpezlivosti. Tvrdia, že už dávno nadišiel čas na rozhodnejšiu reakciu. Nie, aj po ostatnom liste z Ríma zostáva okno dialógu otvorené! Nazdávam sa, že pápež a rímske dikastériá vynaložili všemožné úsilie, aby mohli vyjsť nemeckým biskupom naproti. Očakával by som teda, že nemeckí biskupi ponúknu ústupky a že Ústredná komisia nemeckých katolíkov nebude príliš tlačiť na pílu.
– JHT: Viac transparentnosti, viac kontroly, viac participácie laikov. To sú požiadavky, ktoré prišli úplne oprávnene po škandáloch súvisiacich so systematickým krytím zneužívania cirkevnými lídrami. Máte takmer tridsaťročnú skúsenosť s vedením viedenskej arcidiecézy a ste hlboko zasadený v Cirkvi. Ako by podľa Vás mohla vyzerať viac synodálna biskupská služba?
CS: Myslím si, že žiadny iný vedúci úrad v našej spoločnosti nie je tak hlboko a takým overeným spôsobom podrobený vyššej inštancii ako biskupský úrad. Nič nemôže byť legitímnejšie ako podriadenie sa evanjeliu. Ľudia vedia vycítiť, či biskup spravuje svoj úrad v súlade s evanjeliom alebo či zvýrazňuje a zneužíva svoju vlastnú moc a autoritu. Morálna autorita rozhodnutí biskupa však rastie, ak sú najprv podrobené procesom konzultácií a premýšľania. Ak sa môžem neskromne obzrieť za seba po takmer tridsiatich rokoch biskupských skúseností, praktická synodalita u mňa vyzerá takto: fundamentálna dôvera vo veriacich, vďačné uznanie pre všetky služby a charizmy v Cirkvi, srdce vnímajúce znaky, ktoré Pán dáva na spoločnú cestu svojho ľudu. A napokon – nezabúdajme na to – pripravenosť dávať svedectvo, či už je na to vhodná doba alebo nie, či je to príjemné alebo nie. Zmŕtvychvstalý a ukrižovaný Kristus je a zostane kľúčom pre vykonávanie biskupskej služby a smerovou tabuľou na spoločnej ceste cirkvi.
Zdroj: E-kai
Preložil: Marián Hamada
