Ukrajina 26. februára (VaticanNews) Strach pretrváva, a tak sa držíme viery. Považujeme za milosť, že si môžeme z času na čas vydýchnuť, a prežívame únavu, pretože neustále žijeme s vyhrnutými rukávmi a počúvame ľudí, ktorí nedokážu pochopiť, ako je niečo také v 21. storočí možné. Ostré kontrasty dvoch rokov vojny, počas ktorých sa pohybujeme v zrútenom svete s takou únavou, že sa takmer nedokážeme rozprávať s tými, ktorí túto drámu nezdieľajú. Akoby sme žili v iných svetoch. Apoštolský nuncius na Ukrajine Mons. Visvaldas Kulbokas spolu s vatikánskymi médiami skladá mozaiku pocitov, potrieb a bolesti krajiny, ktorá napriek smútku a ničeniu už dva roky prežíva v tuneli, na ktorého konci momentálne nie je vidieť svetlo mieru.
- Aká je skutočná situácia na Ukrajine dva roky po začiatku ruskej agresie?
Je jasné, že je to situácia veľkého utrpenia. Je tu niekoľko tisíc vojnových zajatcov, ktorí žijú, či skôr často prežívajú v neľudských podmienkach, aspoň podľa svedectiev tých, ktorí sa vrátili domov. Každé ráno začínam svoju modlitbu v jednote s nimi a s deťmi odlúčenými od svojich rodičov alebo opatrovníkov, pretože viem, že žijú v pekle a až na veľmi vzácne výnimky im niet pomoci. Sú medzi nimi aj tí, ktorí žijú v regiónoch blízko frontovej línie, väčšinou starší alebo chudobní ľudia, ktorí sa neodvážia alebo nemajú fyzické sily hľadať šťastie inde. Navyše sú úplne závislí od humanitárnej pomoci vrátane vody a chleba. A existuje celá sieť kňazov, charitatívnych pracovníkov a dobrovoľníkov, ktorí sa podieľajú na vytváraní logistickej dopravnej siete, niekedy na tisíce kilometrov. Sú tu milióny chlapcov a dievčat z celých východných oblastí, Charkova, Dnepra, Poltavy, Záporožia, Chersonu, ktorí od začiatku pandémie koronavírusu nemôžu chodiť do školy, teda štyri roky mohli študovať nanajvýš online. V niektorých mestách sa budujú podzemné školy, ktoré sú chránené pred častým bombardovaním. Potom sú tu miestni spolupracovníci našej Apoštolskej nunciatúry v Kyjeve, ktorých príchod do práce je každý deň neistý, pretože počas častých náletov uviaznu na niekoľko hodín na mieste, kde sa nachádzajú. Pre mňa samého je ťažké dlho sa rozprávať s ľuďmi, ktorí nemajú rovnakú skúsenosť: mám dojem, že žijeme v rôznych svetoch, kde sú priority úplne odlišné. Nehovoriac o mŕtvych a zmrzačených vo vojne, o miliónoch vysídlených ľudí a utečencov.
- Aké máte správy o tom, ako sa žije v oblastiach, kde zúri vojnový konflikt, v Kyjeve a najzápadnejších častiach krajiny?
Tí, ktorí žijú v mestách blízko frontovej línie, ako je Cherson a tiež Charkov, sú zvyknutí pozerať sa smrti priamo do očí. V tomto zmysle je Kyjev v priaznivejšej situácii, pretože k raketovým útokom a útokom dronov nedochádza každý deň a má výsadu robustnejšieho systému protivzdušnej obrany. Mať chvíľu pokoja, hoci aj každý druhý deň, je milosrdenstvo. Ale bližšie k frontu trávia ľudia na uliciach čo najmenej času, len aby mohli ísť do kostola, nakúpiť jedlo a vybaviť iné neodkladné záležitosti. Pred niekoľkými dňami som sa pýtal katolíckeho kňaza v Chersone: „Čo vám najviac chýba?“ Odpovedal: „Chýba mi: Chýba mi aspoň niekoľko hodín ticha, aby som sa mohol v pokoji prejsť a vyspať.“
- Čo vás najviac zaráža na rozprávaní tých, ktorí sa vracajú z frontu?
Opakovane ma zasiahlo to, čo mi niektorí vojaci povedali o živote modlitby a viery počas najtvrdších frontových bojov. Tu si musíme ujasniť, kto sú títo vojaci: dnes sú to totiž všetci vojaci, od vysokoškolských učiteľov po odborníkov na nové technológie, od divadelníkov po podnikateľov. Niektorí z nich prejavujú vieru, ktorá povzbudzuje aj mňa. Raz som počul toto svedectvo: „Celý čas pod bombardovaním, v zákopoch alebo v protiútoku, som sa neustále modlil a cítil som, že Ježiš stojí po mojom boku. Guľky a míny hvízdali a vybuchovali všade okolo, ale ja som zostal nažive.“ Ďalšou kategóriou svedectiev, ktoré ma zaujali, sú svedectvá bývalých vojnových zajatcov, ak sú ešte mentálne schopní komunikovať s ľuďmi. Tu sa zdržím prerozprávania ich svedectiev, pretože sú nevysloviteľné a pretože si myslím, že je lepšie, keď ich povedia sami, ak sú toho schopní.
- Vidíte nejaký záblesk možného diplomatického riešenia na ukončenie prebiehajúceho vojenského konfliktu?
Rád by som sa mýlil, ale ja osobne dnes nevidím žiadny záblesk. S Božou milosťou sa však všetko môže zmeniť v okamihu, takže v modlitbe musíme plne dôverovať v milosrdného Boha. V každom prípade treba zdôrazniť, že najusilovnejšie pokusy v tejto oblasti vychádzajú z tej kategórie krajín a medzinárodných organizácií, ktoré sa úplne nestotožňujú ani s jednou stranou.
- Akú úlohu zohrávali a zohrávajú cirkvi pri podpore obyvateľstva?
Podpora cirkví je z duchovného hľadiska mimoriadne dôležitá. Táto krutá vojna vzbudzuje medzi ľuďmi nedôveru, pretože človek nechápe, ako je možné niečo také začať v 21. storočí. Duchovný aspekt zdôrazňujú najmä vojaci na fronte a vojnoví zajatci: modlitba je pre nich takmer jediným zábleskom nádeje. Mnohí potom žiadajú cirkvi o sprostredkovanie v humanitárnych záležitostiach. Ľudí treba vypočuť, keď nedokážu pochopiť, ako je možné, že cirkvi, a najmä Svätá stolica, nemôžu svojimi iniciatívami dosiahnuť želané výsledky. Mnohí ľudia sú presvedčení, že na vyriešenie problémov stačí slovo Svätého Otca.V dialógu s týmito ľuďmi sa naopak snažíme objasniť, že nikdy nie je isté, že určité humanitárne iniciatívy prinesú okamžité ovocie.
Ďalšou oblasťou pôsobenia cirkví je, samozrejme, humanitárna pomoc, a to tak pre obyvateľstvo v oblastiach blízko frontu, ako aj pre zranených a vysídlených. V tejto oblasti pracujú tak inštitúcie Svätej stolice prostredníctvom iniciatívy Pápežského almužníka a Dikastéria pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju, ako aj medzinárodné charitatívne organizácie a miestne cirkvi, katolícke i nekatolícke. Ďalšou dôležitou oblasťou pomoci sú deti: osobne poznám aj mnohé farnosti, ktoré poskytujú vlastné protiletecké kryty pre materské školy. A napokon, charity, eparchie a diecézy často podporujú projekty určené na pomoc mladým ľuďom a rodinám a poskytujú lekársku a psychologickú pomoc. Pri takýchto veľkých a početných požiadavkách sú možnosti cirkví priamo závislé od zdrojov ich zamestnancov. Niekedy vidím, že niektorí biskupi sami rozdeľujú pomoc a potraviny nie pre vlastné zviditeľnenie, ale jednoducho preto, že na všetko nemajú dosť rúk.
Alessandro De Carolis – VaticanNews
