Vatikán 29. februára (VaticanNews) Inštrukcia, ktorú v roku 2000 vydal vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, rozlišovala prosby o uzdravenie, ktoré sú obradom a teda sú zahrnuté v liturgických knihách od pastoračných alebo spontánnych modlitieb. To isté kritérium sa teraz používa na pripustenie možnosti požehnania neregulárnych párov.

_

Vyhlásenie Fiducia supplicans, ktoré zverejnilo Dikastérium pre náuku viery v decembri minulého roka, ako je známe a ako na to mnohí dobre poukázali, nemení tradičnú náuku o manželstve, ktorá predpokladá manželské požehnanie len pre muža a ženu, ktorí uzatvárajú manželstvo. To, čo objasňuje dokument, ktorý pripúšťa možnosť jednoduchého spontánneho požehnania aj pre neregulárne páry alebo páry rovnakého pohlavia bez toho, aby to znamenalo požehnanie ich zväzku alebo schválenie ich spôsobu života, je naopak povaha požehnaní. Fiducia supplicans totiž rozlišuje medzi liturgickým alebo obradným požehnaním a spontánnym alebo pastoračným požehnaním. Pokiaľ ide o prvé, čiže liturgické požehnania, existujú dva spôsoby ich chápania. Existuje široký zmysel, ktorý považuje každú modlitbu vysväteného služobníka za „liturgickú“, aj keď je prednesená bez obradnej formy a bez dodržiavania oficiálneho textu. A existuje užší zmysel, podľa ktorého je modlitba alebo zvolanie nad ľuďmi „liturgické“ len vtedy, keď sa vykonáva „obradne“, presnejšie, keď vychádza z textu schváleného cirkevnou autoritou.

Niektorí z kritikov, ktorí spochybnili nedávne vyhlásenie, v skutočnosti považujú za prípustný len širší význam, a preto nepovažujú za prijateľné rozlišovanie medzi „obradnými“ a „liturgickými“ modlitbami alebo požehnaniami a „pastoračnými“ či „spontánnymi“. Sú napríklad takí, ktorí namietajú, že liturgia má aj pastoračný význam. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že Fiducia supplicans, dáva slovu „pastoračný“ osobitný zmysel: to znamená zmysel starostlivosti zameranej najmä na sprevádzanie tých, ktorým sa udeľuje požehnanie; podľa vzoru „dobrého pastiera“, ktorý neodpočíva, kým nenájde každého z tých, ktorí zablúdili. 

Iní tvrdia, že všetky modlitby sú „liturgické“, a preto by všetky mali podliehať tomu, čo sa vyžaduje od liturgie Cirkvi. Na túto námietku odpovedal sám pápež František vo svojom príhovore k účastníkom plenárneho zhromaždenia Dikastéria pre náuku viery 26. januára, keď zdôraznil existenciu pastoračných alebo spontánnych požehnaní, ktoré „mimo akéhokoľvek liturgického kontextu a formy“, ako vysvetlil, „nevyžadujú morálnu dokonalosť na to, aby boli prijaté“. Pápežove slová tak potvrdzujú nasmerovanie uvažovať o najprísnejšom zmysle pre liturgické požehnania.

Dôležitý precedens, pokiaľ ide o rozlišovanie medzi tým, čo je liturgické a čo nie, možno nájsť v inštrukcii z roku 2000, ktorú vydala vtedajšia Kongregácia pre náuku viery, podpísal ju kardinál Joseph Ratzinger a schválil Ján Pavol II.

Predmetom tejto inštrukcie sú modlitby na získanie uzdravenia od Boha. V bode číslo dva prvej časti dokumentu sa pripomína, že „v De benedictionibus Rituale Romanum sa nachádza Ordo benedictionis infirmorum, v ktorom je niekoľko euchologických textov prosiacich o uzdravenie“. V záverečnej časti inštrukcie, venovanej disciplinárnym ustanoveniam, sa potom nachádza článok (2), v ktorom sa uvádza: „Modlitby za uzdravenie sa kvalifikujú ako liturgické, ak sú zaradené do liturgických kníh schválených kompetentnou autoritou Cirkvi; inak sú neliturgické.“ Takto sa konštatuje, že existujú liturgické alebo obradné modlitby za uzdravenia a iné, ktoré nie sú liturgické, ale sú legitímne povolené. Nasledujúci článok pripomína, že tie, ktoré sú „liturgické sa slávia podľa predpísaného obradu a s posvätnými rúchami uvedenými v Ordo benedictionis infirmorum Rituale Romanum“. Tieto citácie z textu podpísaného kardinálom Ratzingerom a schváleného pápežom Wojtylom ukazujú, že význam pojmu „liturgické“, ktorý sa používa vo Fiducia supplicans na definovanie obradného požehnania, odlišného od pastoračného požehnania, predstavuje určite vývoj, ktorý je však v súlade s magistériom posledných desaťročí.

Medzi požehnaniami existujú aj ďalšie rozdiely: niektoré predstavujú posvätenie alebo spečatenie sviatosti, ktorú slávia snúbenci (v prípade manželského požehnania); iné predstavujú modlitby vzývania, ktoré sa zdola vznášajú k Bohu; ďalšie (prípad exorcizmov) majú za cieľ odohnať zlo. Fiducia supplicans opakovane objasňuje, že udelenie pastoračného alebo spontánneho požehnania - bez akéhokoľvek snubného prvku – „neregulárnemu“ páru, ktorý sa obráti na kňaza alebo diakona, v žiadnom prípade nepredstavuje a nemôže predstavovať formu schválenia zväzku medzi týmito dvoma osobami. V dokumente sa uvádza, že ho nemožno považovať za „morálnu legitimizáciu zväzku, ktorý sa sám považuje za manželstvo“, ani za legitimizáciu „mimomanželského intímneho pomeru“. Namiesto toho má požehnanie význam vzývania Boha, aby umožnil semienkam dobra rásť smerom, ktorý si On želá.

Andrea Tornielli
Preklad Martin Jarábek