Bratislava 11. marca (TK KBS) Ako bývalý vedúci slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu sa s ním viackrát stretol. Spoznal nielen jeho „rodinné zázemie“, ale aj ďalšie kapitoly jeho života. Pri príležitosti nedožitej storočnice narodenia slovenského kardinála Jozefa Tomka prinášame spomienkový text P. Jozefa Bartkovjaka SJ.

–

Rok 2024 je rokom nedožitých storočníc viacerých veľkých osobností Slovenska. V ich zozname presvedčivo vedie kardinál Jozef Tomko. Je príkladom kresťana, povolaného v konkrétnych okolnostiach spomedzi Božieho ľudu na službu spoločenstvu Cirkvi, verného vo svojej odpovedi Bohu a verného svojim národným koreňom.

To, že sa svojej stovky takmer dožil, je síce len vonkajší aspekt, ale mimoriadne impresívny, pretože si zachoval vitalitu a angažovanosť do vysokého veku. Mal som tú milosť, že som sa mohol počas svojich štúdií v Ríme a počas služby vo Vatikánskom rozhlase často pohybovať v blízkosti pána kardinála a spoznať aj jeho „rodinné zázemie“, jeho domácnosť, o ktorú sa starali sestričky satmárky – rehoľníčky z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul.

„Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom.“ (Flp 4,5) Vo Vatikáne ho každý vnímal ako vysoko kultivovaného a srdečného človeka, ktorému záležalo na vzájomných vzťahoch. Vedel sa porozprávať aj s vrátnikom. Ukázal vzor ľudskosti svojím postojom pastiera duší, pokojným slovom, reprezentáciou vlastného národa v kontakte s inými národmi a otcovsky láskavým záujmom o slovenských pútnikov v Ríme. Svojím vľúdnym prístupom prakticky do poslednej chvíle prispieval k zjednocovaniu Slovenska, neraz rozhádaného.

Pán kardinál mal krásnu vlastnosť, že rád počúval druhých. Bolo z neho cítiť, že je človek študovaný a že svoje doktoráty z teológie, zo sociálnych vied a z kánonického práva berie ako prostriedky na ďalšie rozširovanie intelektuálneho obzoru, ktoré pokračuje až do smrti. Rád si vypočul a vedel povzbudiť mladších, zaujímal sa o ich videnie vecí a súvislostí.

„Hviezdne obdobie“ kardinála Jozefa Tomka sa začalo jeho účasťou na vzniku Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a dosiahlo vrchol službou prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, po boku pápeža sv. Jána Pavla II. Tieto jeho životné kapitoly a ich pokračovanie po návrate náboženskej slobody do našej vlasti spracovali viacerí historici.

Som presvedčený, že pre docenenie osobnosti kardinála Tomka rovnako stojí za pozornosť aj kapitola, ktorá nasledovala po hviezdnom období, pretože ju zvládol opäť na jedničku. Je to úloha emeritu, starca, keď pán kardinál už nie z titulu funkcie, ale svojím ľudským renomé reprezentoval Slovensko vo Vatikáne a veľmi príkladne a konštruktívne zvládol skúšku ubúdania síl a staroby.

Pri hodnotení tejto záverečnej kapitoly patrí najdôležitejšie slovo už nie akademikom, ale svedkom každodennosti. Tým, ktorých s osudom pána kardinála spojili ľudské a rodinné vzťahy opatery, pomoci a priateľstva. Sú to v prvom rade rehoľné sestry, ktoré pri verejných podujatiach zostávali diskrétne v úzadí, napriek tomu, že sa bez nich pán kardinál nikde nepohol.

V súvislosti s osobnosťou kardinála Tomka by som rád poukázal na význam úlohy žien v Cirkvi. Sestry satmárky vytvorili svojou radostnou a nenápadnou službou zázemie, vďaka ktorému sa pre vekom pokročilého kardinála dianie nezastavilo. Prirovnal by som to k službe v diplomacii, v ktorej je okrem osoby veľvyslanca rovnako dôležitá aj jeho rodina a najbližší.

Tých rehoľných sestier bolo počas dlhej doby viac. Osobne som mal možnosť vidieť príklad sestier Júlie Kolumberovej a Irenky Kopanicovej. Patrí im uznanie. Pri smrteľnej posteli pána kardinála sa pripojila aj sestra Pavla Draganová. Nech Pán odmení všetky tieto vzácne duše.

Úloha ženy v Cirkvi nie je druhoradá. Treba ju doceniť a vidieť, aká bola dôležitá aj v príbehu pána kardinála Jozefa Tomka. V kontexte synodality a pri pohľade do budúcnosti Cirkvi je výzvou podporovanie povolaní zasvätených žien. Ako by sa to odrazilo v Cirkvi, keby takýchto vzácnych duší viac nebolo?

Ako emerita sa kardinál Tomko presťahoval do bytu na Via della Conciliazione 44. Sú to pamätné priestory, ktorými prešlo množstvo návštev. Minikomunita satmárok v nich vytvárala pohostinnú, rodinnú atmosféru. Adresa sa stala obľúbenou destináciou slovenských pútnikov v Ríme. Kurióznym dôkazom toho je taliansky domovník, ktorý sa naučil pár slovenských viet a bizarným štýlom prekvapoval príchodzích: „Ako sa máš, bratku?“ Byt kardinála Tomka možno navštíviť aj dnes, keď je sídlom Slovenského historického ústavu.

Ako zaujímavosť by som rád spomenul jeden aspekt. V Ríme bol kardinál Tomko dlhé roky priamym susedom jezuitov. Zo záhrady jeho rezidencie prefekta na okraji univerzitného kampusu Urbaniany sa dalo vidieť do okien Generálnej kúrie Spoločnosti Ježišovej a z druhej strany zase do Domu spisovateľov sv. Petra Kanízia, domova jezuitov pracujúcich vo Vatikánskom rozhlase. V dávnejšom období si Jozef Tomko robil v tomto dome aj duchovné cvičenia.

V období mojej služby vo Vatikánskom rozhlase, najmä v rokoch 2013 až 2022, pán kardinál z času na čas prijal pozvanie na návštevu a prišiel si posedieť v letný večer v priateľskom rozhovore so slovenskými jezuitmi. Prišiel navštíviť aj svojho o rok staršieho „spolukardinála“, francúzskeho biblistu Alberta Vanhoye SJ, keď bol na sklonku života. O oboch platí, že prišli do Ríma v mladom veku ako cudzinci a Večné mesto sa im stalo druhým domovom. Obaja sa dožili 98 rokov a do sŕdc ľudí sa podobne zapísali mimoriadnou vľúdnosťou, inteligenciou a radostným srdcom.

Kardinál Jozef Tomko bol človekom lásky k prírode. Dnes pápež František hovorí o „integrálnej ekológii“, čo dobre korešponduje s týmto rozmerom osobnosti slovenského kardinála. Sám som mal možnosť podniknúť s ním, už ako deväťdesiatnikom v doprovode sestier, nenáročné výlety do okolia Ríma: Tuscolo, Mentorella, Valle Pietra, Campo Felice, Castel Gandolfo, Macchia di Bracciano, prímorské promenády Santa Marinella, Fregene, Marina di San Nicola...

„Veď naša vlasť je v nebi.“ (Flp 3,20) Pán kardinál, ako veríme, je už vo svojej pravej vlasti. Zostáva pre nás príkladom múdreho muža, ktorý „postavil svoj dom na skale“ a zomrel „sýty svojich dní“.

Jozef Bartkovjak SJ

Zdroj: Časopis Rodina Nepoškvrnenej