Taliansko 12. marca (VaticanNews) Vikár Kustódie Svätej zeme Ibrahim Faltas, ktorý je momentálne v Taliansku, opísal pre SIR podmienky, v ktorých dnes žijú a umierajú obyvatelia pásma Gazy. „Ako môžeme zatvárať oči pred tisíckami detí a žien zabitých vojnou, pred sirotami, pred bolesťou matiek, ktoré prišli o svoje deti, pred hladom, ku ktorému je obyvateľstvo privedené?“ Modlime sa, hovorí františkán, aby svetlo vstúpilo do svedomia niektorých dospelých.
„Včera sme slávili Deň žien, ale v Gaze bolo od začiatku vojny zabitých 9 000 žien,“ pripomenul v sobotu 9. marca páter Ibrahim Faltas, vikár Kustódie Svätej zeme. V článku, o ktorom informovala tlačová agentúra SIR, povedal: „Nemôžeme zatvárať oči a srdcia pred hladnými a vystrašenými deťmi. Nemôžeme zostať ľahostajní pri vedomí, že 60 000 tehotných žien v Gaze trpí hladom a podvýživou v ich chúlostivom a dôležitom stave: dare života.“
Hladujúce deti
Otec Faltas je v týchto dňoch v Taliansku, aby navštívil choré deti z pásma Gazy, ktoré sa tam dostali vďaka humanitárnym programom aktivovaným talianskym ministerstvom obrany a zahraničných vecí a inými humanitárnymi združeniami a teraz sa nachádzajú v rôznych nemocniciach. „V tejto vojne, ktorá ničí Svätú zem,“ hovorí František, „zomrelo toľko detí a žien. Toľko detí je sirotami, toľko matiek prišlo o svoje deti. Nemôžeme rozlíšiť a klasifikovať mnohé zlá tejto vojny.“ Faltas opisuje súčasnú situáciu v Gaze: „Deťom chýba jedlo a podobne ako mnohé iné deti na svete hladujú. Mnohé z nich osireli a mnohé rýchlo vyrástli. Ženy, ktoré riskujú svoje životy, aby dali život, majú právo na ochranu a bezpečnosť.“
Cisársky rez bez anestézie
V tejto súvislosti vikár Kustódie Svätej zeme dôrazne odsudzuje skutočnosť, že „ženy v Gaze rodia vo veľmi zlých hygienických podmienkach a s minimálnymi silami. Čelia cisárskym rezom bez anestézie v nemocniciach, kde chýba elektrina, voda a lieky.“ Je preto naliehavo potrebné dať konkrétne odpovede „deťom, ktoré žiadajú o pomoc, aby mohli žiť, tým malým, ktoré už teraz čelia životným ťažkostiam,“ a nie im hovoriť, že „ich hlad musí čakať na to, kým mocnosti tohto sveta dajú súhlas na ich nakŕmenie, alebo na ich ľahostajný tichý súhlas, aby ich nechali umrieť od hladu.“
Kto vylieči traumu, ktorú zažili?
Ibrahim Faltas upozorňuje, že mnohé z mladých obetí vojny „sa správajú ako dospelí, aby pomohli tým, ktorí to viac potrebujú. Počúvam ich príbehy,“ hovorí v rozhovore pre SIR, „čítam ich rozprávania a snažím sa pochopiť, ako je možné, že niektorí dospelí necítia potrebu a nevyhnutnosť zastaviť sa, pomôcť, prestať páchať nespravodlivosť.“ Potom sa pýtajú, ako bude možné „vymazať traumu niekoho, kto bol pod troskami a zachránil sa, zatiaľ čo vedľa neho zomreli ďalší členovia rodiny“ alebo „utešiť to niekoľkoročné dieťa, ktoré sa snaží utešiť svoju matku, ktorá prišla o ďalšie dieťa?“ „Modlime sa,“ uzatvára vikár, „aby svetlo pravdy preniklo do svedomia a porazilo pokrytectvo. Postavme sa za tých, ktorí trpia zlobou vojny, buďme hlasom tých, ktorí už nemajú hlas, aby sa dožadovali pravdy, spravodlivosti a mieru.“
