Bratislava 26. marca (TK KBS) Prinášame plné znenie pastierskeho listu ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. Františka Rábeka k Veľkej noci 2024.

_

Drahí príslušníci ordinariátu, milí priatelia,

blížiaca sa Veľká noc mi dáva príležitosť na to, aby som Vás pozdravil a oslovil prostredníctvom listu, pretože Váš veľký počet aj roztrúsenosť na rôznych miestach či v pôsobiskách i bydliskách mi neumožňuje osloviť Vás všetkých osobne.

V prvom rade každého z Vás úprimne pozdravujem a želám Vám radosť i pokoj, plynúce zo vzťahu k tomu, ktorého víťaznú lásku počas Veľkej noci slávime.

Ohrozený pokoj

Sotva si niekto uvedomuje súčasnú bezpečnostnú situáciu lepšie ako Vy, príslušníci Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR.

Zvlášť tí z Vás, ktorí ste hasičmi, viete, ako ľahko môže preskočiť požiar z horiaceho domu na susedné objekty, a preto robíte všetko pre to, aby ste ho čím skôr uhasili. Aj v našom susedstve prebieha už tretí rok vojnový požiar so svojimi tragickými, ničivými dôsledkami. Každodenné správy o konflikte na Blízkom Východe hovoria o hroznom utrpení ľudí. Množstvo ďalších lokálnych vojen „vybuchuje“ na rozličných miestach sveta. Dozvedáme sa o neočakávaných tragédiách, ktoré sú následkom násilných činov v hromadných dopravných prostriedkoch, v obchodných domoch, ba dokonca aj na univerzitách.

A zoči-voči tomuto dianiu si čoraz intenzívnejšie uvedomujeme, že nikdy a už nikde nie sme úplne v bezpečí...

Dôležitosť prevencie

Ak sa nemá požiar vojen a násilia rozšíriť a ohroziť aj nás a našich blízkych, musíme urobiť všetko, aby sme ho uhasili, ba aby sme predchádzali jeho vzniku.

Na zastavenie ozbrojených konfliktov sa niekedy musí použiť aj vojenská sila – ako to robíte Vy, naši vojaci, v rámci mierových misií na Cypre a v Bosne – Hercegovine. Ale práve Vy dobre viete, že Vaša ozbrojená prítomnosť ešte nenastolila skutočný mier.

Uhlíky nepriateľstva a násilia stále tlejú, žiaľ, v srdciach mnohých tamojších ľudí. Akonáhle by ste odtadiaľ odišli, „požiar“ by znovu vypukol.

Ak ide o nepredvídateľné prejavy násilia jednotlivcov, tomu je možné predísť iba zmenou vnútorného postoja každého človeka. Ale ako to možno dosiahnuť?

„Svoj pokoj vám dávam“

V rozlúčkovej reči pred svojou smrťou na kríži povedal Ježiš Kristus apoštolom medzi inými aj tieto slová:

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam...“ (Jn 14, 27)

Aj v takej dramatickej situácii má v sebe Ježiš pokoj. Aký je to pokoj?

On sám povedal, že je to pokoj iný, než dáva svet. Svet nám dá vonkajší pokoj, ak mu vyhovieme v jeho požiadavkách, ktoré sú často v rozpore s naším svedomím i s Božím zákonom.

V čom spočíva Kristov pokoj?

Z prežívania zhody s Bohom Otcom, z plnenia poslania zachrániť ľudstvo prijatím obety seba samého, z vedomia víťazstva nad zlom, z radosti, že svojou obetou prinesie mnohým ľuďom odpustenie od Otca a pre tých, čo v neho uveria, prijatie za Božích synov a dcéry, či záruku večného života s Trojjediným Bohom.

Jeho pokoj vyplýva z istoty definitívneho víťazstva v zmŕtvychvstaní a v trvalom spoločenstve s Otcom.

Taký bol vnútorný stav Ježišovej duše a nemohli ním otriasť žiadne vonkajšie vplyvy.

„Transplantácia“ pokoja

Avšak ako mohol Ježiš Kristus reálne vniesť tento svoj pokoj do sŕdc svojich nasledovníkov?

Veď po týchto jeho slovách, po Ježišovom zatknutí, súdení a ukrižovaní, podľahli panike a strachu, zabarikádovali sa vo večeradle a prežívali veľkú beznádej.

Avšak na tretí deň po svojej smrti stojí vzkriesený Ježiš pred nimi vo večeradle a oslovuje ich: „Pokoj vám!“

Potom na nich dýchol, akoby im odovzdával svoj dych, svojho Ducha, a povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ (Jn 20, 22)

Ježiš svojou vernosťou Duchu Otcovej lásky, svojou spoluprácou s týmto Duchom až do svojho posledného dychu na kríži, pre nás od Otca získal dar toho istého Ducha, ktorý oživoval a viedol jeho, ktorý ho napĺňal pokojom: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy...“ (Jn 14, 16)

Darom Ducha Svätého Ježiš „transplantoval“ do nás svoj pokoj, urobil nás schopnými spolupracovať s týmto Duchom Božej lásky, čoho dôsledkom je hlboký pokoj v nás.

Zrejme väčšina z nás tento Dar vzkrieseného Pána prijala v krste a v birmovaní.

A kto ešte nie, ten má možnosť požiadať o udelenie týchto sviatostí a pripraviť sa na ich prijatie.

Historická príležitosť

Teraz by som na chvíľu prerušil líniu úvah o pokoji a pozval by som Vás, aby sme sa spolu zastavili pri jednej zvláštnej epizóde, o ktorej píše evanjelista Lukáš (19, 41 – 44):

„Keď sa priblížil a zazrel mesto (Jeruzalem), plakal nad ním a hovoril: ,Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.ʻ“

Boží Syn Ježiš Kristus bol súčasne človekom, žijúcim vo svojej dobe a vo svojom národe. Možno dokonca povedať, že bol vlastencom, miloval svoj ľud i jeho hlavné mesto.

Ako Boží Syn videl do budúcnosti. Vedel, že keby ho obyvatelia Jeruzalema s vierou prijali a žili podľa jeho Ducha, predišli by osudným krokom, ktoré ich v roku 70. po Kristovi priviedli k protirímskemu povstaniu, pričom jeho dôsledkom bolo úplné zničenie mesta, vyhubenie veľkej časti národa a deportácia zvyšku do otroctva.

On sa však stretá s odmietaním a nepriateľstvom, a tak mu nezostáva nič iné, ako bezmocne plakať nad mestom a nad jeho obyvateľmi, pretože „nepoznali, čo im prináša pokoj“.

Zničenie Jeruzalema nebolo Božou pomstou za Ježišovo ukrižovanie, ale bolo dôsledkom odmietnutia Toho, ktorý prinášal pokoj; bolo dôsledkom svojvoľných rozhodnutí, bez Božieho Ducha...

Poučíme sa z dejín?

Ak sa pozrieme do histórie, vidíme, koľko vojen, koľko brutality a ničenia prežili mestá a národy až do dnešných dní.

Pokúsme sa aspoň trochu si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby boli jednotlivci i národy prijali Krista, jeho evanjelium, jeho Ducha, jeho pokoj...

Boli by tie zlá, ničenie a utrpenie možné?

Celkom iste nie.

A pozrime sa aj na tých, ktorí dnes spôsobujú zlo a utrpenie vo svete, či už konajú z pozícií veľkých politikov alebo osamelých teroristov.

Kto z nich berie vážne vieru v Ježiša Krista, kto z nich sa riadi jeho Duchom?

Iste, žijeme v reálnom svete. V ňom sú potrební aj príslušníci ozbrojených síl a zborov, ktorí používajú zbrane na zabezpečenie suverenity vlasti, na zamedzenie nespravodlivostí a násilia, na udržiavanie aspoň vonkajšieho pokoja.

Avšak to všetko nie je v stave nastoliť opravdivý pokoj v ľuďoch a medzi ľuďmi.

Ten pravý pokoj, vnútorný i vonkajší, prináša vzkriesený Kristus, ak ho s vierou nasledujeme, ak prijímame jeho Ducha a s ním spolupracujeme.

Tento list ilustrujem fotografiou súsošia Krista, Dobrého pastiera. Nech nám tento obraz pripomína Ježišove slová: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.“ (Jn10, 27 – 29)

Vážení priatelia, napriek neistotám a ohrozeniam doby dajme sa viesť Kristom – Dobrým pastierom, počúvajme jeho hlas, prijímajme jeho pokoj a buďme jeho šíriteľmi.

Radostnú Veľkú noc Vám praje

Mons. František Rábek
biskup-ordinár OS a OZ SR