Bratislava 10. apríla (TK KBS) Vo Svätom týždni (starý názov Veľkom týždni) Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života.

Svätý týždeň sa začal Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spojila predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu). Vyvrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci a uzatvorilo sa sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Prinášame spravodajstvo z diecéz Slovenska.

Podstatou Štvrtka Svätého týždňa (Zeleného štvrtka) je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti a sviatosti vysviacky.  Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých.

BRATISLAVSKÁ ARCIDIECÉZA

Mons. Zvolenský: Kňazí majú byť naplnení radosťou, aby hlásali Evanjelium

Kňazi sú podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského pozvaní na spôsob Pána byť naplnení radosťou, aby hlásali Evanjelium. „Pri kňazskej vysviacke sme dostali podiel na radostnom poslaní Pána. Pomazal nás olejom radosti. To nás pozýva prijať veľký dar kňazskej radosti,“ povedal dnes v bratislavskej katedrále sv. Martina Mons. Zvolenský kňazom počas homílie na Missa chrismatis. Táto svätá omša má pre kňazov špecifický charakter. Obnovujú si na nej svoje kňazské sľuby a požehnávajú sa oleje, ktoré sa používajú pri liturgii.

Kňazom bratislavský arcibiskup metropolita zdôraznil, že keď dostali podiel na kňazstve Ježiša Krista, dostali aj podiel na radosti Božieho Ducha Svätého. „Radosť Evanjelia prenikla do nášho srdca. Boli sme jedinečným spôsobom naplnení milosťou kňazstva,“ uviedol. Radosť z kňazského povolania má podľa neho misijný rozmer. „Radosť je dobrom nielen pre kňaza, ale pre celý Boži ľud. Poslanie kňaza je sprostredkovať Božieho Ducha pre veriacich,“ dodal. 

TK KBS informoval Radovan Pavlík

KOŠICKÁ ARCIDIECÉZA

Missa Chrismatis  v košickej katedrále sv. Alžbety 

Vo Štvrtok svätého týždňa dopoludnia  v zaplnenej  košickej Katedrále sv. Alžbety  kňazi z celej diecézy obklopili svojho biskupa, aby spolu s ním slávili Eucharistiu, pripojili sa k požehnávaniu olejov na pomazanie  chorých a katechumenov a koncelebrovali pri svätení krizmy - zmesi oleja a vonného balzamu, ktorá sa používa sa pri krste, birmovaní, kňazskej a biskupskej vysviacke. Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober svoju homíliu adresoval predovšetkým svojím kňazom. Prinášame plné znenie homílie: 

-

Milý brat v biskupskej službe, biskup Marek, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Znovu po roku sa stretávame, aby sme sa posilnili vo vedomí spolupatričnosti, aby sme nezabudli že patríme k sebe a že iba takto zjednotení môžeme napĺňať Ježišovu misiu. A preto si chceme obnoviť naše kňazské sľuby, a požehnať oleje katechumenov i chorých a posvätiť krizmu. Tu si uvedomujeme, že sa navzájom potrebujeme, lebo najväčšou prekážkou pre pôsobenie Božieho Ducha, aj v rámci aktuálne oživovanej synodality, je izolácia a individualizmus.

Presne pred 35-timi rokmi, na Zelený štvrtok, tu na tomto mieste odznela skvelá pamätná homília otca kardinála Jozefa Tomka, v blahej pamäti. Bol to začiatok brieždenia a svitania na slobodné časy. Z jeho vtedajších výrokov mi okrem iného  najviac zarezonovalo jeho slovo o vernosti a poslušnosti voči pápežovi. Povedal: Nariadenia Svätého Otca sa nekomentujú, ale plnia!“

Vraciam sa k týmto jeho slovám aj po rokoch, pretože práve v dnešnej dobe a aj medzi nami kňazmi sme si akosi zvykli kriticky pristupovať k vyjadreniam i odporúčaniam Svätého Otca v rôznych témach. Niekedy príliš rýchlo a vopred hodnotíme, aj keď nepoznáme súvislosti. A netýka sa to iba nedávneho vyhlásenia Fuducia supplicans o pastoračnom význame požehnania. Aj témy ako očkovanie, vojna na Ukrajine či prijímanie na ruku, dokázali poriadne rozhádať a rozdeliť aj nás kňazov.

A tak, prirodzene vznikajú rôzne skupinky a partie kňazov, čo ešte nemusí byť zlé. Horšie je, keď sa tieto skupiny radikalizujú a vnímajú tých ostatných ako nepriateľov, ako menej dokonalých, hlúpych či dokonca nehodných. Tak sa začínajú boje a zbytočné rozdelenia, alebo sa kňazi začnú radšej izolovať a už sa nechcú stretávať s nikým.

Spomínam si na časy, keď som bol mladší, žili sme v režime totality. Aj vtedy sa medzi kňazmi vytvárali rôzne skupinky a partie. Boli medzi nami aj tzv. „pacemáci“, ktorí mali svoje záujmy, každého spájalo niečo iné. Ale podstatné bolo, že sme sa na každé naše stretnutie tešili, vedeli sme si dopriať, povystrájať, zasmiať sa, zažiť aj vážne veci a spoločne sa modliť. Na jednej strane nás spájal strach z neustálej kontroly štátnej moci, a na strane druhej nás stmeľovala veľká dôvera voči sebe navzájom. Toto nás držalo nad vodou.

Milí bratia, jeden z problémov, prečo dnes kňazi rezignujú a odchádzajú zo služby je to, že ich kňazstvo nenapĺňa. Mnohí, ktorí mi za tie roky hovorili o svojich dôvodoch prečo odchádzajú, povedali, že všetko začalo bezmyšlienkovitým automatizmom, keď svoju službu konali iba zo zotrvačnosti, bez osobného záujmu a nasadenia, bez citlivosti na Božie veci. A ďalším najčastejším dôvodom bolo to, že sa cítili opustení, neprijatí, nepochopení a osamelí. Až potom, následne, prišli do cesty iné podnety či vzťahy.

Keď sa po tých niekoľkých desaťročiach obzerám naspäť, subjektívne konštatujem, že aj tých kňazských odchodov by bolo menej, keby sa kňazi viac stretávali a povzbudzovali sa.

Čím to je, že sme si niekedy tak vzdialení, že sme k sebe menej prajní, až neprajní, akoby nejakí konkurenti a nepriatelia?!

Veď sám Boh k nám cez svojho Syna Ježiša prehovoril ako k priateľom. Hovorí: Vy ste moji priatelia! (Jn 15, 12 – 17) Nenazýva nás sluhami, ale priateľmi! On nám dôveruje, aj napriek tomu, že vie akí sme slabí, a že ho ako apoštol Peter aj viackrát zradíme. Aj napriek tomu si nás povolal a považuje nás za svojich priateľov. Neuráža sa, ani sa nevyhráža, ale v úplnej slobode a s láskou s nami počíta a dáva nám najavo, že nás potrebuje, aby sme jeho slovo a milosť zaniesli ľuďom.

Čo máme teda robiť, aby sme si aj my vo vzťahu k iným osvojili tento Ježišov postoj a pohľad? V prvom rade si musíme uvedomiť, že nie my sme Záchrancovia a Spasitelia. Naopak, my sami potrebujeme milosrdenstvo a odpustenie. My nie sme svetlom, sme len svedkami jeho svetla. My sami nemáme nijakú moc, sme iba sprostredkovateľmi moci jeho Slova a požehnania. Ak si toto uvedomíme, môžeme sa naučiť prijať a osvojiť si aj Ježišov postoj úplnej odovzdanosti do Božích rúk.

Práve tieto dni pred Veľkou nocou vidíme Ježiša v jeho posledných dňoch na tejto zemi ako vzor totálnej odovzdanosti a pokory. Tento postoj nenásilnosti nech je pre nás každodennou výzvou!

Stáva sa totiž, že ľudia z našich cirkevných kruhov sa posťažujú na neprimerané verbálne ponižovanie zo strany nás kňazov, nadriadených či predstavených. Toto by nemalo byť bežnou praxou! Zneužívanie moci či úradu na zastrašovanie nemá čo hľadať v našich kruhoch! Aj toto boli témy Synody o synodalite. A toto je základná otázka Veľkého týždňa pre nás: Ide mi o moje ego a moju moc, alebo beriem vážne výzvu Ježiša ukrižovaného, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť?!

Podľa zlatého pravidla morálky, by sme s ľuďmi mali zaobchádzať tak, ako by sme chceli, aby sa zaobchádzalo s nami.

Milí bratia kňazi! Buďme pozorní, empatickí a ústretoví k ľuďom a často sa stretávajme so svojimi spolubratmi kňazmi a nielen so svojimi rovesníkmi. To isté nech platí aj vo vzťahu farár – kaplán (farský vikár)! Ja viem, že byť kaplánom v Košickej arcidiecéze v tomto období znamená byť aj viac ako 15 rokov v úlohe sekundanta. Je to niekedy naozaj veľmi demotivujúce, ak je kaplán neustále brzdený svojim farárom v rôznych aktivitách a nemá priestor na sebarealizáciu. Tu si uvedomujem, že takto sa zbytočne mrhá silou, entuziazmom a mladíckym nadšením. Je škoda, ak sa potom mladý kňaz uzavrie a urobí už iba to čo musí a nie je ochotný urobiť už nič navyše.

Ale nemusí to byť iba chyba farára, ktorý je zodpovedný za pastoráciu vo farnosti, niekedy je to aj prirodzená ležérnosť a neochota kaplána, ktorý sa potom na prísnosť farára už iba vyhovára.

Aj toto je realita našich vzťahov, nad ktorou sa niekedy aj pousmejeme, no tiež je príležitosťou k tomu, aby sme sa nad našimi kňazskými vzťahmi viac zamysleli. Sú naozaj bratské, prajné a priateľské? Podržíme jeden druhého nad vodou, alebo je nám to jedno?

Bratia, buďme k sebe viac pozorní! Hlavne vy starší a skúsenejší, majte viac trpezlivosti a vytvorte dobré podmienky tým mladším, a to nielen podmienky na ubytovanie, ale snažte sa vytvoriť spoločenstvo prijatia, bez bossingu či mobbingu, bez túžby mať všetko pod kontrolou, bez trestania tichou domácnosťou alebo dokazovaním moci a väčšej zodpovednosti.

Po rokoch dlhého pozorovania je zjavné, že niektorí farári nemôžu mať kaplánov a ani ich radšej nechcú, ale niektorí si ich ani nezaslúžia. No tiež je pravda, že kedysi sa kapláni báli ku akému farárovi pôjdu do farnosti, dnes sa ale už aj farári boja akého kaplána dostanú.

Toto je naša realita, krehkosť vzťahov, na ktorých je potrebné pracovať a posilňovať ich. Preto sme tu, prišli sme, aby sme si od nášho Majstra vyprosili silu verne kráčať v jeho šľapajach, zotrvať v jeho službe, v láske a vzájomnej jednote napriek rozdielnostiam. Amen. 

TK KBS informoval Jaroslav Fabian

Správa bude aktualizovaná