Košice 21. mája (TK KBS) Od Svätého Otca Františka v Ríme sme prevzali „poverenie byť misionármi synodálnosti vo svojich krajinách,“ hovorí kňaz Košickej arcidiecézy Peter Sýkora, jeden zo slovenských účastníkov medzinárodného stretnutia v Sacrofane a Ríme, ktoré sa konalo na prelome apríla a mája. Venovalo sa téme Ako byť synodálnou miestnou Cirkvou v misii? Táto aktivita je súčasťou príprav na druhé zasadnutie XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody o synodalite. Prinášame s ním rozhovor.
- Aký je to pocit byť jedným zo stoviek kňazov – farárov z celého sveta pre synodu?
Je to veľká česť reprezentovať farárov Slovenska a tiež veľká zodpovednosť. Zároveň je to radosť a krásna skúsenosť, pretože v tomto spoločenstve mnohých kňazov je cítiť univerzálnosť Cirkvi. Na vlastnej koži sme všetci prežili, čo to znamená jednota v rozdielnosti. Nadšenie pre kňazstvo a radosť z neho bola na stretnutí farárov veľmi citeľná a povzbudzujúca. Je to teda pocit, že Cirkev je krásna a Duch Svätý si ju vedie.
- Kto vás oslovil, aby ste išli do Ríma?
Pozvanie z Ríma bolo podľa počtu diecéz v každej krajine sveta adresované biskupským konferenciám. Konferencia biskupov Slovenska ma menovala za Rímskokatolícku Cirkev, tak som to v bázňou prijal.
- V čom vidíte význam toho, že ste mohli vstúpiť do tohto dialógu synody o synodalite?
Význam vidím v samotnom synodálnom kráčaní. Už len fakt, že Cirkev je synodálna, dáva celému tomuto snaženiu zmysel. Pre mňa osobne je to nádej, že Cirkev sa po mnohých „slepých uličkách“ môže dostať opäť do pozície väčšieho uvedomenia si, že potrebujeme kráčať spoločne a že rozlišovanie a dialóg je cesta, ku ktorej je pozvaný každý.
- A akým posolstvom ste išli do Ríma a čo si nesiete domov na Slovensko?
Do Ríma som niesol nadšenie pre Synodu ako takú a svedectvo rozlišovania a dialógu, ktoré sme na Slovensku zažili a zažívame v synodálnom kráčaní. Zároveň som ale niesol obavy, ktoré mnohí veriaci, a najviac kňazi, vyjadrili. Mnohí sa zľakli tohto synodálneho procesu a tak sa objavujú myšlienky strachu z chaosu a obavy, že ako Cirkev stratíme svoju autoritu.
Stretnutie farárov v Ríme prinieslo odpovede na mnohé otázky a tak som si na Slovensko zobral skúsenosť, že Duch Svätý naozaj vedie svoju Cirkev a ešte väčšie nadšenie pre synodálny štýl života. Rovnako nesiem misiu od Svätého Otca byť misionárom synodálnosti. Nadchli ma jeho odpovede na obavy z chaosu a straty autority. Keď Svätý Otec reagoval na tieto otázky nadobudol som hlboký pokoj, že Duch Svätý vie čo robí cez tento proces. Myslím si, že je to usmernenie pre všetkých. Svätý Otec skonštatoval, že ak sa niekto obáva chaosu zo synodálneho kráčania, príliš svetsky vníma Cirkev. Ako keby sme ju vnímali ako firmu, či nejaký podnik. Pozval nás vnímať Cirkev ako Kristovo tajomné Telo, ktoré si Duch Svätý vedie a tak tomu dáva poriadok. Na obavy zo straty autority reagoval pápež konštatovaním, že ak sa niekto bojí straty autority, tak žiadnu autoritu vlastne nemá, ale snaží sa o autotirársky prístup a diktátorsky postoj. Zdravá evanjeliová autorita je však symfóniou chariziem, ktorá je založená na vypočutí každého a na autentickom dialógu. A tak som si teda doniesol upokojenie, že sa nemusíme báť chaosu a ani straty autority a tiež rozhodnutie kráčať synodálnym spôsobom v Cirkvi aj ďalej.
- Aká je tvár synodálnej Cirkvi vo svete a u nás?
Pri spoločných rozhovoroch sme sa zhodli, že krásy aj problémy v synodálnom procese sú všade veľmi podobné. Kristus si tak očividne buduje svoju Cirkev na celom svete. Tvár synodálnej Cirkvi sa teda buduje spojením univerzálnej Cirkvi a partikulárnej. Ako veriaci sme pozvaní vnímať univerzálnosť a pestrosť Cirkvi v spojení s domovom vo svojej diecéze, farnosti či spoločenstve.
Okrem toho sa ukazuje, že synodálny proces a synodálny štýl, ktorý z tohto procesu vyplýva, sú vhodné na to, aby sme zvládli všetky ťažkosti a našli odpovede na všetky otázky, ktoré nás v jednotlivých partikulárnych cirkvách trápia. Ukazuje sa, že autentický dialóg a rozlišovanie Božej vôle v jednotlivých situáciách sú odpoveďou na metódu riešenia všetkého, s čím sa v živote stretneme. Nie je to ale len mechanický rozhovor a mudrovanie o riešeniach, ale hľadanie v modlitbovej atmosfére. Toto je tvár synodálnej Cirkvi.
- V jednom zo svedectiev ste napísali, že momentom kráčania je výzva vyhnúť sa extrému demokratizácie Cirkvi a klerikalizmu, ako ste to mysleli?
Je to veľmi jednoduché. Keď začala Synoda a začali sme tento proces v Cirkvi, mnohí boli nadšení, lebo si to pomýlili s demokraciou, a povedali si, že konečne budeme môcť všetci vyjadriť svoj názor a niekto nás musí počúvať. Iní boli sklamaní, lebo sa zľakli, že Cirkev upadne do demokratizácie a bude sa riadiť metódou väčšinového hlasu. A naozaj sa v Cirkvi objavili prejavy tohoto extrému a nesprávnemu demokratickému chápaniu Cirkvi.
Na druhej strane je zase extrém klerikalizmu, ktorý prináša rovnako ako demokracia strach aj nadšenie. Strach z toho, že Cirkev ostane postavená na rozhodovaní zo strany klerikov a poslúchaní zo strany laikov a nadšenie tých, ktorí v tom vidia naplnenie svojej pozície v Cirkvi, alebo, v tých extrémnejších prípadoch, naplnenie svojej túžby po moci.
Synoda nás pozýva uvedomiť si, že Cirkev nie je demokracia a nemôže byť ani postavená na klerikalizme.
- Pripomenuli ste tiež riziko „klerikalizmu laikov“ – čo to znamená?
Znamená to dve skutočnosti. Je to fenomén, že niekedy sa veriaci laici aktívne zapoja do života Cirkvi, ale oni sami si uzurpujú akúsi pozíciu moci, a teda realita klerikalizmu sa premietne do ich činnosti. Okrem toho je to aj fakt podporovania klerikalizmu kňazov zo strany laikov. Stáva sa to, keď majú veriaci laici voči kňazom až prehnaný postoj podriadenosti, neprimeranej úcty a nekritickosti a tiež keď všetko nechávajú na služobných kňazov a oni sami sa postavia do pozície „konzumentov“ aktivít, ktoré klerici pripravia. V kňazoch tak budujú falošný pocit, že sú nenahraditeľní a že len oni vedia veci správne riadiť a robiť.
Obidve tieto skutočnosti sa úplne vymykajú skutočnej Cirkvi, ktorá cez synodálne kráčanie a synodálny štýl života ukazuje rovnakú dôstojnosť všetkých a rovnosť v činnosti podľa vlastných darov a talentov.
- Svätý Otec, ktorý vás prijal, vám zároveň v liste odporučil tri cesty, ktorými sa treba uberať: rozpoznať ovocie Ducha Svätého vo veriacich, upriamiť sa na rozlišovanie v spoločenstve a vytvoriť spoločenstvo medzi kňazmi a biskupmi. Ako to chcete realizovať v praxi?
Je to veľká výzva, no zároveň aj radosť. Presne takto sa dá žiť život v Cirkvi v plnosti. Moju úlohu vnímam v dvoch rovinách.
Jednak je to požiadavka na mňa ako na veriaceho, ako na farára vo farnosti a vôbec ako na kňaza v úlohách a úradoch, ktoré mi Cirkev zverila. Na tejto úrovni som už dlho presvedčený, že len takto sa dá robiť pastorácia a takto sa dá robiť moje poslanie a povolanie podľa Božej vôle a podľa darov, ktoré mi Boh dal. Za úplne základnú skutočnosť praktického života a aj života v Cirkvi pokladám rozlišovanie Božej vôle. Osobne som musel v mojom živote urobiť viacero vážnych rozhodnutí a tak som sa rozlišovaniu dlho a hlboko venoval a venujem. Podľa mňa len takto vieme kráčať dopredu osobne aj v Cirkvi, napĺňajúc misiu, ktorú nám Kristus zveril, teda ísť do celého sveta a ohlasovať jeho Radostnú zvesť. Preto sa to snažím robiť na dennej báze v mojom osobnom živote aj v živote farnosti a v úlohách, ktoré mi boli zverené. Samozrejme je s tým spojené aj moje nadšenie robiť spoločné rozlišovanie s inými. Verím myšlienke, že vo farnostiach a v diecézach nemôžeme nikdy rozhodovať sami, ale stále po spoločnom rozlišovaní spolu s ostatnými. No a nakoniec je v tomto procese a v konkrétnostiach života nevyhnutná výzva sv. otca aby sme budovali spoločenstvo s biskupom a medzi nami kňazmi. Osobne to vnímam ako nevyhnutnú skutočnosť a snažím sa o ňu.
Okrem toho sme v Ríme prevzali od Svätého Otca poverenie byt misionármi synodálnosti vo svojich krajinách. Teda pokračujem v mojom snažení veľa o rozlišovaní a synodálnosti rozprávať všade kde sa pohnem a svedčiť o mojej osobnej skúsenosti. Som presvedčený, že žiť synodálnym spôsobom života, ktorý je založený na autentickom dialógu a neustálom rozlišovaní Božej vôle, je možné, lebo som to zažil a zažívam.
Pripravil Michal Lipiak
