Vatikán 18. augusta (VaticanNews) Zatiaľ čo bieda, nespravodlivosť a násilie pripravujú ľudí o každodenný chlieb, Ježiš sa stará o najväčšiu potrebu: zachraňuje nás tým, že navždy živí náš život svojím vlastným životom, povedal pápež František v nedeľnej meditácii pred modlitbou Anjel Pána. Pripomenul, že vďaka Ježišovi môžeme žiť v spoločenstve s Bohom a medzi ľuďmi.

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Evanjelium nám dnes hovorí o Ježišovi, ktorý s jednoduchosťou vyhlasuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51). Pred zástupom sa Boží Syn stotožňuje s najobyčajnejším, každodenným pokrmom, chlebom: „Ja som chlieb“. Medzi poslucháčmi začnú niektorí polemizovať (porov. v. 52): Ako nám Ježiš môže dať jesť svoje vlastné telo? Aj my si dnes kladieme túto otázku, ale s úžasom a vďačnosťou. To sú dva postoje, nad ktorými sa môžeme zamyslieť: údiv a vďačnosť pred zázrakom Eucharistie.

Po prvé: úžas, pretože Ježišove slová nás prekvapujú. Ježiš nás však vždy prekvapí. Vždy! Aj dnes, vo svojom živote, nás Ježiš vždy prekvapuje. Chlieb z neba je dar, ktorý prevyšuje všetky očakávania. Kto nechápe Ježišov štýl, zostáva podozrievavý: zdá sa nemožné, dokonca neľudské jesť telo niekoho iného (porov. v. 54). Telo a krv sú naopak Spasiteľovým človečenstvom, jeho vlastným životom, ktorý sa ponúka ako pokrm pre nás.

A to nás vedie k druhému postoju: k vďačnosti. Ako prvé, úžas, teraz vďačnosť, pretože Ježiša spoznávame tam, kde je prítomný pre nás a s nami. Stal sa pre nás chlebom. „Kto je moje telo, ostáva vo mne a ja v ňom“ (porov. v. 56). Kristus, pravý človek, dobre vie, že človek musí jesť, aby žil. Vie však aj to, že to nestačí. Po tom, čo rozmnožil pozemský chlieb (porov. Jn 6, 1 – 14), pripravuje ešte väčší dar: on sám sa stáva pravým pokrmom a pravým nápojom (porov. v. 55). Vďaka ti, Pane Ježišu! So srdcom môžeme povedať: „Vďaka, ďakujeme“.

Nebeský chlieb, ktorý pochádza od Otca, je vlastne Syn, ktorý sa pre nás stal telom. Tento pokrm je pre nás viac než potrebný, pretože nasycuje hlad po nádeji, hlad po pravde, hlad po spáse, ktorý všetci necítime v žalúdku, ale v srdci. Všetci potrebujeme Eucharistiu.

Ježiš sa stará o tú najväčšiu potrebu: zachraňuje nás, sýti náš život tým svojím, a toto navždy. Vďaka nemu môžeme žiť v spoločenstve s Bohom a medzi sebou navzájom. Živý a pravý chlieb teda nie je niečo magické, to nie, nie je to vec, čo zrazu vyrieši všetky problémy, ale je to samotné Kristovo Telo, ktoré dáva nádej chudobným a premáha nadutosť tých, ktorí sa prežierajú na svoju vlastnú škodu.

Položme si teda otázku, bratia a sestry: mám hlad a smäd po spáse nielen pre seba, ale pre všetkých svojich bratov a sestry? Keď prijímam Eucharistiu, ktorá je zázrakom milosrdenstva, dokážem žasnúť nad telom Pána, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych? Prosme spoločne Pannu Máriu, aby nám pomohla v znamení chleba prijať nebeský dar.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Martin Jarábek