Indonézia 5. septembra (VaticanNews) V predvečer svojho odchodu z Indonézie pápež František v omši celebrovanej na štadióne Gelora Bung Karno zaželal indonézskemu ľudu, aby vždy kráčal cestou dialógu: nestrácajte úsmev a šírte pokoj.

Zdroj: VaticanNews

Homília Svätého Otca
Svätá omša, Jakarta, štadión Gelora Bung Carno, 5. septembra

Stretnutie s Ježišom nás pozýva, aby sme žili dva základné postoje, ktoré nám umožňujú stať sa jeho učeníkmi. Prvý postoj je: počúvanie Božieho slova. Druhý postoj je: život podľa Božieho slova. Najprv počúvať, pretože všetko pochádza z počúvania, z otvorenia sa, z prijatia vzácneho daru jeho priateľstva. Potom je však dôležité žiť prijaté Slovo, aby sme neboli márnivými poslucháčmi, ktorí klamú sami seba (porov. Jn 1, 22); aby sme neriskovali, že budeme počúvať len ušami bez toho, aby zrnko Slova zostúpilo do srdca a zmenilo náš spôsob myslenia, cítenia a konania a to nie je dobré. Božie slovo, ktoré je nám dané a ktoré počúvame, žiada, aby sa stalo životom, aby premenilo život, aby sa vtelilo do nášho života.

Tieto dva základné postoje: počúvanie Božieho slova a žitie podľa Božieho slova, môžeme kontemplovať v práve prečítanom evanjeliu.

Najprv počúvanie Slova. Evanjelista rozpráva, že k Ježišovi prišlo veľa ľudí a „zástup sa okolo neho zhromaždil, aby počul Božie slovo“ (Lk 5, 1). Hľadali ho, boli hladní a túžili po Pánovom slove a počuli ho v Ježišových slovách. Preto nám táto scéna, ktorá sa v evanjeliu často opakuje, hovorí, že ľudské srdce vždy hľadá pravdu, ktorá by ho nasýtila, ktorá by nasýtila jeho túžbu po šťastí; že sa nemôžeme uspokojiť len s ľudskými slovami, s kritériami tohto sveta, s pozemskými súdmi; vždy potrebujeme svetlo z hora, ktoré by osvetľovalo naše kroky, potrebujeme živú vodu, ktorá by dokázala uhasiť smäd púšte duše, potrebujeme útechu, ktorá nesklame, pretože pochádza z neba, a nie z pominuteľných vecí tohto sveta. Uprostred ošiaľu a márnosti ľudských slov, bratia a sestry, je potrebné Božie slovo, to jediné je kompasom na našej ceste, ono jediné nás uprostred množstva rán a zmätkov dokáže priviesť späť k pravému zmyslu života.

Bratia a sestry, nezabúdajme na toto: prvou úlohou učeníka – a my všetci sme učeníkmi – nejde o to obliecť si odev vonkajšej dokonalej nábožnosti či robiť mimoriadne veci alebo sa zapájať do veľkolepých podujatí. To nie. Prvá úloha, prvý krok spočíva v tom, aby sme vedeli počúvať jediné Slovo, ktoré zachraňuje, teda Ježišovo Slovo, ako to môžeme vidieť v evanjeliovom príbehu, keď Majster vystupuje na Petrov čln, aby sa trochu vzdialil od brehu, aby tak mohol lepšie kázať ľuďom (porov. Lk 5, 3). Náš život viery sa začína vtedy, keď pokorne prijmeme Ježiša do člna nášho života, keď mu urobíme miesto, keď počúvame jeho slovo a necháme sa ním spochybniť, otriasť a zmeniť.

Pánovo Slovo zároveň žiada, bratia a sestry, aby sa v nás konkrétne vtelilo: sme teda povolaní žiť Božie slovo. Opakovať Slovo, bez toho, aby sme ho žili z nás robí papagájov: síce ho hovorím, ale nerozumiem, neviem ho žiť. V skutočnosti sa Ježiš po skončení kázania zástupom z lode obracia na Petra a nabáda ho, aby riskoval a stavil na toto Slovo: „Vyplávajte na more a nahoďte siete na rybolov“ (v. 4).

Pánovo Slovo nemôže zostať krásnou abstraktnou myšlienkou alebo vzbudiť len chvíľkové emócie; žiada od nás, aby sme zmenili svoj pohľad, aby sme dovolili premeniť svoje srdce na obraz Kristovho. Božie slovo nás vyzýva, aby sme odvážne hodili siete evanjelia doprostred mora sveta, „riskovali“, áno, aby sme riskovali a prežívali lásku, ktorú nás on prvý naučil a ktorú žil. Aj nás, bratia a sestry, Pán so spaľujúcou silou svojho Slova žiada, aby sme vyplávali na more, aby sme sa odpútali od stojatých brehov zlých návykov, strachu a priemernosti, aby sme sa odvážili žiť nový život. Diablovi sa páči povrchnosť! Pretože vstúpi do nás a zničí nás.

Samozrejme, nikdy nechýbajú prekážky a výhovorky, prečo povedať nie, ale pozrime sa znova na Petrov postoj: prišiel z ťažkej noci, v ktorej nič nechytil, bol nahnevaný, unavený a sklamaný, a predsa namiesto toho, aby zostal ochromený v tej prázdnote a zablokovaný vlastným zlyhaním, hovorí: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili, ale na tvoje slovo hodím siete“ (v. 5). Na tvoje slovo hodím siete. A potom sa stane niečo neslýchané, zázrak, keď sa loď naplní rybami, až sa takmer potopí (porov. v. 7).

Bratia a sestry, pred mnohými úlohami nášho každodenného života; pred výzvou, ktorú všetci cítime, budovať spravodlivejšiu spoločnosť, napredovať na ceste mieru a dialógu – je to tá cesta, ktorá je tu v Indonézii už dávno vytýčená –, niekedy sa môžeme cítiť nedostatočne, cítiť ťarchu veľkého nasadenia, ktoré nie vždy prináša očakávané ovocie, alebo vidíme naše chyby, ktoré akoby nás blokovali na ceste. Ale s rovnakou pokorou a vierou ako Peter sa aj od nás žiada, aby sme nezostávali väzňami svojich zlyhaní. To je veľmi zlé, pretože neúspechy nás chytia a my sa môžeme stať väzňami neúspechov. Nie, prosím: nestaňme sa väzňami svojich neúspechov. Namiesto toho, aby sme zostali s očami upretými na naše prázdne siete, hľaďme na Ježiša a dôverujme mu. Vždy môžeme riskovať, že vyjdeme na more a znovu nahodíme siete, aj keď sme prešli nocou neúspechu, časom sklamania, keď sme nič neulovili. Teraz si dáme chvíľku ticha a každý z vás bude premýšľať o svojich vlastných zlyhaniach. [pauza] A pri pohľade na tieto zlyhania, riskujme, vykročme vpred s odvahou Božieho slova.

Svätá Terézia z Kalkaty, ktorej pamiatku dnes slávime a ktorá sa neúnavne starala o najchudobnejších a stala sa šíriteľkou pokoja a dialógu, hovorievala: „Keď nemáme čo dať, dajme to nič. A pamätaj: aj keď hrozí, že nič nezožneš, nikdy sa neunavuj rozsievať“. Brat, sestra, nikdy sa neunav v rozsievaní, pretože toto je život.

Toto by som, bratia a sestry, chcel povedať aj vám, tomuto národu, tomuto nádhernému a rozmanitému súostroviu: neunavujte sa vyplávať a hádzať siete, neunavujte sa snívať a znovu budovať civilizáciu mieru! Vždy sa odvážte snívať sen o bratstve, ktoré je vašim skutočným pokladom! Na základe Pánových slov vás povzbudzujem, aby ste rozsievali lásku, aby ste s dôverou kráčali po ceste dialógu, aby ste stále praktizovali svoju dobrotu a láskavosť s charakteristickým úsmevom. Povedali vám, že ste usmievaví ľudia? Nestrácajte úsmev, prosím, a pokračujte! A buďte budovateľmi mieru. Buďte budovateľmi nádeje!

Toto je želanie, ktoré nedávno vyjadrili biskupi krajiny, a toto želanie by som chcel adresovať aj všetkým Indonézanom: kráčajte spoločne pre dobro spoločnosti a Cirkvi! Buďte budovateľmi nádeje! Tej nádeje evanjelia, ktorá nikdy nesklame (porov. Rim 5, 5) a ktorá nás otvára nekonečnej radosti. Ďakujem vám.

Preklad Martin Jarábek