Východný Timor 11. septembra (VaticanNews) Svätý Otec počas stretnutia s duchovnými v Katedrále Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v hlavnom meste Východného Timoru hovoril o potrebe, aby Cirkev vychádzala na periférie a aby kresťania boli vôňou Krista v Cirkvi, ktorú budú strážiť a šíriť.
Príhovor Svätého Otca
Stretnutie s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a katechétmi, Dili, katedrála, 10. septembra
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi a diakoni, rehoľníci a seminaristi, drahí katechéti, bratia a sestry, dobré ráno!
Mnohí mladší – seminaristi, rehoľníčky, rehoľníci, mladí ľudia – zostali vonku. A teraz, keď som videl biskupa, povedal som mu, že musí rozšíriť katedrálu, lebo je to milosť mať toľko povolaní! Ďakujeme Pánovi a ďakujeme aj misionárom, ktorí prišli pred nami. Keď vidíme tohto muža [Florentino de Jesús Martins, 89-ročný, o ktorom pápež povedal, že „sa môže smelo merať s apoštolom Pavlom“], ktorý bol celý život katechétom, môžeme pochopiť milosť misie, ktorá mu bola zverená. Ďakujme Pánovi za toto požehnanie pre túto Cirkev.
Som šťastný, že môžem byť medzi vami v rámci cesty, ktorá ma vidí ako pútnika v krajinách Orientu. Ďakujem arcibiskupovi Norbertovi de Amaralovi za jeho slová, ktorými mi pripomenul, že Východný Timor je krajina „na okraji sveta“. Aj ja pochádzam z konca sveta, ale vy viac ako ja! A rád hovorím: práve preto, že je na okraji sveta, je v centre evanjelia! To je paradox, ktorý sa musíme naučiť: v evanjeliu sú hranice stredom a Cirkev, ktorá nie je schopná ísť na hranice a skrýva sa v strede, je veľmi chorá Cirkev. Naopak, keď Cirkev hľadí von, posiela misionárov, stavia sa na tie hranice, ktoré sú stredom, centrom Cirkvi. Ďakujem vám, že ste na hraniciach. Pretože dobre vieme, že v Kristovom srdci sú periférie existencie centrom: evanjelium je preplnené ľuďmi, postavami a príbehmi, ktoré sú na okraji, na hraniciach, ale sú povolané Ježišom a stávajú sa protagonistami nádeje, ktorú nám prišiel priniesť.
Radujem sa s vami a za vás, pretože ste Pánovými učeníkmi v tejto krajine. Pri premýšľaní o vašej práci a výzvach, ktorým ste povolaní čeliť, som si spomenul na veľmi sugestívny úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý nám rozpráva o scéne nehy a dôvernosti, ktorá sa odohrala v dome Ježišových priateľov Lazára, Marty a Márie (porov. Jn 12, 1 – 11). V istom okamihu počas večere Mária „vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja.“ (v. 12, 3).
Mária pomaže Ježišove nohy a táto vôňa sa rozšíri po celom dome. Chcel by som sa spolu s vami zastaviť práve pri tomto: vôňa, Kristova vôňa, vôňa jeho evanjelia, je dar, ktorý máte, dar, ktorý vám bol daný zadarmo, ale ktorý musíte strážiť a ktorý sme všetci spoločne povolaní šíriť. Strážte túto vôňu, tento dar evanjelia, ktorý Pán dal tejto krajine Východného Timoru, a šírte túto vôňu .
Prvá vec: chráňte túto vôňu. Vždy sa musíme vrátiť k pôvodu, k pôvodu prijatého daru, k tomu, že sme kresťania, kňazi, rehoľníci alebo katechéti. Dostali sme samotný Boží život skrze Ježiša, jeho syna, ktorý za nás zomrel a dal nám Ducha Svätého. Boli sme pomazaní, sme pomazaní olejom radosti a apoštol Pavol píše: „Veď sme pred Bohom Kristovou vôňou“ (2 Kor 2, 15).
Drahé sestry, drahí bratia, vy ste Kristovou vôňou! A tento symbol vám nie je neznámy: tu na Timore totiž rastie santalové drevo v hojnom množstve, ktorého vôňu si veľmi cenia a vyhľadávajú aj iné národy a krajiny. Jeho hodnotu chváli aj samotná Biblia, keď hovorí, že kráľovná zo Sáby navštívila kráľa Šalamúna a ponúkla mu santalové drevo ako dar (porov. 1 Kr 10, 12). Neviem, či sa kráľovná zo Sáby pred cestou k Šalamúnovi nezastavila možno vo Východnom Timore a nevzala si odtiaľ santalové drevo!
Sestry, bratia, vy ste Kristovou vôňou, vôňou oveľa vzácnejšou ako francúzske parfumy! Ste Kristovým parfumom, ste parfumom evanjelia v tejto krajine. Ako santalové drevo, večne zelené, stále silné, rastúce a prinášajúce ovocie, aj vy ste misionárskymi učeníkmi naplnenými vôňou Ducha Svätého, aby ste naplnili vôňou životy svätého verného Božieho ľudu.
Nezabúdajme však na jednu vec: parfum prijatý od Pána treba strážiť, treba sa oň starať s veľkou starostlivosťou, tak ako ho Mária z Betánie odložila, uchovala práve pre Ježiša. Rovnako si musíme strážiť lásku, opatrovať ju. Nezabúdajte na túto vetu: musíme strážiť lásku, ktorou Pán náš život naplnil vôňou, aby nevybledla a nestratila svoju vôňu. A čo to znamená? Znamená to byť si vedomí daru, ktorý sme dostali – všetko, čo máme, je dar, buďme si toho vedomí –, pamätať na to, že táto vôňa nie je určená pre nás, ale na pomazanie Kristových nôh, na ohlasovanie evanjelia, na službu chudobným, znamená to strážiť sa, pretože priemernosť a duchovná vlažnosť na nás vždy číhajú. A pripomína sa mi niečo, čo o priemernosti a svetskosti povedal kardinál De Lubac: „Najhoršie, čo sa môže stať ženám a mužom Cirkvi, je upadnúť do svetskosti, do duchovnej svetskosti. Buďte opatrní, zachovajte si tento parfum, ktorý nám dáva toľko života.
A ja by som dodal ešte jednu vec: s vďačnosťou sa pozeráme na históriu, ktorá nám predchádzala, na semeno viery, ktoré tu zasiali misionári. Títo traja, ktorí k nám prehovorili: rehoľníčka, ktorá tu prežila celý svoj zasvätený život; tento kňaz, ktorý vedel sprevádzať svoj ľud v ťažkých časoch cudzej nadvlády; a tento diakon, ktorému sa nezasekol jazyk, aby mohol ohlasovať evanjelium a krstiť. Spomeňme si na tieto tri príklady, ktoré sú reprezentatívne pre dejiny našej Cirkvi. Je to semeno, ktoré tu bolo zasiate. Sú to [tiež] školy na výchovu pastoračných pracovníkov a mnohé ďalšie. Ale stačí to?
Vskutku, musíme stále rozdúchavať plameň viery. Preto by som vám chcel povedať: nezanedbávajte prehlbovanie svojho poznania evanjeliovej náuky, nezanedbávajte dozrievanie v duchovnej, katechetickej a teologickej formácii; lebo to všetko slúži na ohlasovanie evanjelia v tejto vašej kultúre a zároveň na jej očisťovanie od archaických a niekedy poverčivých foriem. Hlásanie viery sa musí inkulturovať do vašej kultúry a vaša kultúra sa musí evanjelizovať. A to sa týka všetkých národov, nielen vás. Ak Cirkev nie je schopná inkulturovať vieru, nie je schopná vyjadriť vieru v hodnotách vlastných danej krajine, bude to etická a neplodná Cirkev. Vo vašej kultúre je veľa krásnych vecí, mám na mysli najmä vieru vo vzkriesenie a v prítomnosť duší mŕtvych; ale to všetko treba vždy očistiť vo svetle evanjelia, vo svetle cirkevnej náuky. Prosím, zaviažte sa k tomu, pretože „každá kultúra a každá skupina potrebuje očistiť a dozrieť
A dostávame sa k druhému bodu: šírenie vône. Cirkev existuje preto, aby evanjelizovala, a my sme povolaní prinášať druhým sladkú vôňu života, nový život evanjelia. Mária z Betánie nepoužíva vzácny nard na ozdobu seba, ale na pomazanie Ježišových nôh, a tak šíri vôňu po celom dome. Markovo evanjelium totiž upresňuje, že Mária, aby mohla pomazať Ježiša, rozbije alabastrovú nádobu s voňavou masťou (porov. 14, 3). Evanjelizácia sa deje vtedy, keď máme odvahu „rozbiť“ nádobu, ktorá obsahuje voňavku, rozbiť „škrupinu“, ktorá nás často uzatvára do seba, a vystúpiť z lenivej, pohodlnej religiozity, prežívanej len pre osobnú potrebu. A veľmi sami páčil výraz, ktorý použila Rosa, keď povedala: „Cirkev v pohybe, Cirkev, ktorá nestojí na mieste, ktorá sa netočí okolo seba, ale horí vášňou prinášať radosť z evanjelia všetkým“.
Aj vaša krajina, ktorá má korene v dlhej kresťanskej histórii, dnes potrebuje nový impulz v evanjelizácii, aby sa vôňa evanjelia dostala ku všetkým: vôňa zmierenia a pokoja po rokoch vojnového utrpenia; vôňa súcitu, ktorá pomôže chudobným postaviť sa na nohy a vzbudí odhodlanie pozdvihnúť ekonomické a sociálne šťastie krajiny; vôňa spravodlivosti proti korupcii. Buďte opatrní! Toľkokrát môže korupcia preniknúť do našich spoločenstiev, do našich farností. A najmä treba šíriť vôňu evanjelia proti všetkému, čo ponižuje, čo znetvoruje, ba dokonca ničí ľudský život, proti tým nákazám, ktoré vytvárajú vnútornú prázdnotu a utrpenie, ako sú alkoholizmus, násilie, nedostatok úcty k ženám. Ježišovo evanjelium má moc premeniť tieto temné skutočnosti a vytvoriť novú spoločnosť. Posolstvo, ktoré vy rehoľníci ponúkate vzhľadom na fenomén nedostatku úcty k ženám, je, že ženy sú najdôležitejšou súčasťou Cirkvi, pretože sa starajú o tých, ktorí to najviac potrebujú: starajú sa o nich, sprevádzajú ich. Práve som navštívil ten krásny domov pre najchudobnejších a najodkázanejších [škola Irmãs Alma pre deti s postihnutím]. Sestry, buďte matkami Božieho ľudu; vedzte, ako „rodiť“ spoločenstvá, buďte matkami. To je to, čo od vás chcem.
Drahé sestry, drahí bratia, je potrebný tento impulz evanjelia; a preto sú dnes potrebné rehoľné sestry, rehoľníci, kňazi, zanietení katechéti, pripravení katechéti a kreatívni katechéti. V misii je potrebná kreativita. A ja ďakujem pánovi Florentinovi za jeho svedectvo katechétu, poučné, venoval tejto krásnej službe veľkú časť svojho života . A najmä kňazom by som chcel povedať: dozvedel som sa, že ľudia vás oslovujú s veľkou láskou, keď vás volajú „Amu“, čo je tu najdôležitejší titul, znamená to „pane“. To by však vo vás nemalo vzbudzovať pocit nadradenosti nad ľudom: pochádzate z ľudu, narodili ste sa z matiek ľudu, vyrastali ste s ľudom. Nezabúdajte na kultúru ľudu, ktorú ste dostali. Nie ste nadradení. Nemalo by vás to viesť ani k pokušeniu pýchy a moci. A viete, ako sa začína pokušenie moci? Chápete to, však? Moja stará mama mi hovorievala: „Diabol vždy vchádza cez vrecká“ [po taliansky]; sem vchádza diabol, vždy vchádza cez vrecká. Prosím, nepovažujte svoju službu za spoločenskú prestíž. Nie, služba je služba. A ak sa niekto z vás necíti byť služobníkom ľudí, choďte a požiadajte o radu múdreho kňaza, aby vám pomohol s týmto veľmi dôležitým rozmerom. Pamätajme na toto: voňavým olejom pomazávame Kristove nohy, ktoré sú nohami našich bratov a sestier vo viere, počnúc tými najchudobnejšími. Tí najchudobnejší sú najprivilegovanejší a touto vôňou sa o nich musíme starať. Gesto, ktoré tu veriaci robia pri stretnutí s vami kňazmi, je výrečné: berú vašu posvätenú ruku a približujú si ju k čelu na znak požehnania. Je krásne vidieť v tomto znamení náklonnosť svätého Božieho ľudu, pretože kňaz je nástrojom požehnania: nikdy, nikdy nesmie kňaz využívať svoju úlohu, vždy musí žehnať, utešovať, byť služobníkom súcitu a znamením Božieho milosrdenstva. A možno znakom toho všetkého je chudobný kňaz. Milujte chudobu ako svoju nevestu.
Drahí bratia, portugalský diplomat z roku 1500 Tomé Pires napísal: „Malajskí obchodníci hovoria, že Boh stvoril Timor pre santalové drevo“ (The Summa Oriental, Londýn 1944, 204). My však vieme, že existuje aj iný parfum: okrem santalového dreva existuje aj iný, a to vôňa Kristova, vôňa evanjelia, ktorá obohacuje život a napĺňa ho radosťou.
Vy, kňazi, diakoni, rehoľníci: nedajte sa odradiť! Ako nám pripomenul otec Sancho vo svojom dojímavom svedectve: „Boh sa vie postarať o tých, ktorých povolal a poslal na svoje poslanie. V ťažkých chvíľach myslite na toto: On nás sprevádza. Dovoľme Pánovi, aby nás sprevádzal v duchu chudoby a v duchu služby. Zo srdca vám žehnám. A prosím vás, aby ste sa za mňa nezabudli modliť. Ale modlite sa za, nie proti! Ďakujem vám.
A na záver by som chcel poďakovať, veľmi poďakovať za vašich starších, starších kňazov, ktorí tu strávili svoj život; starších rehoľníkov, ktorí sú tu, ktorí sú výnimoční, ktorí strávili svoj život. Sú naším vzorom. Ďakujem vám!
Preklad Martin Jarábek
