Vatikán 18. septembra (VaticanNews) Pápež František počas generálnej audiencie v stredu 18. septembra hovoril o svojej 45. apoštolskej ceste. V čase od 2. do 13. septembra sa vydal do Indonézie, Papuy-Novej Guiney, Východného Timoru a Singapuru. „Ďakujem Pánovi, ktorý mi doprial ako starému pápežovi absolvovať to, čo by som bol rád absolvoval ako mladý jezuita, pretože som tam chcel ísť na misie“, povedal Svätý Otec na margo návštevy ďalekého východu. Na Námestí sv. Petra dnes bolo aj vyše 100 Slovákov.

Videozáznam generálnej audiencie

Zdroj: VaticanNews

Čítanie: Mt 28,16.18 – 20

„Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. […] Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“.

Katechéza pápeža Františka: Apoštolská cesta v Indonézii, Papue Novej Guinei, Východnom Timore a Singapure

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes budem hovoriť o apoštolskej ceste, ktorú som vykonal do Ázie a Oceánie. Nazýva sa apoštolskou cestou, pretože nejde o turizmus – je to cesta, ktorá má priniesť Pánovo slovo, dať poznať Pána, ale aj spoznať duše národov. A to je veľmi krásne.

Bol to Pavol VI., ktorý v roku 1970 ako prvý pápež letel v ústrety vychádzajúcemu slnku na dlhšiu návštevu Filipín a Austrálie, ale zastavil sa aj vo viacerých ázijských krajinách a na súostroví Samoa. Bola to pamätná cesta! Pretože prvý, ktorý cestoval z Vatikánu bol sv. Ján XXIII., ktorý šiel vlakom do Assisi. Potom sv. Pavol VI. vykonal túto pamätnú cestu. Aj v tomto som sa snažil nasledovať jeho príklad, ale vzhľadom na to, že mám o pár rokov viac ako mal on, obmedzil som sa na štyri krajiny: Indonéziu, Papuu-Novú Guineu, Východný Timor a Singapur. Ďakujem Pánovi, ktorý mi doprial ako starému pápežovi absolvovať to, čo by som bol rád absolvoval ako mladý jezuita, pretože som tam chcel ísť na misie!

Prvá úvaha, ktorá mi spontánne prichádza na um po tejto ceste je, že v uvažovaní o Cirkvi sme stále príliš eurocentrickí, alebo ako sa hovorí, „západní“. V skutočnosti je však Cirkev oveľa väčšia, oveľa väčšia než Rím, než Európa a – dovolím si povedať – je v týchto krajinách aj oveľa živšia! Zažil som to emocionálnym spôsobom pri stretnutí s týmito komunitami, keď som počúval svedectvá kňazov, rehoľných sestier, laikov, osobitne katechétov – katechéti sú tí, ktorí nesú vpred evanjelizáciu. Sú to cirkvi, ktoré nerobia prozelytizmus, ale rastú vďaka „príťažlivosti“, ako múdro hovorieval Benedikt XVI.

V Indonézii je kresťanov asi 10 % a katolíkov 3 % – sú menšinou. Stretol som sa však so živou, dynamickou Cirkvou, schopnou žiť a odovzdávať evanjelium v krajine, ktorá má veľmi ušľachtilú kultúru, je naklonená harmonizácii rozmanitosti a zároveň má najväčšie zastúpenie moslimov na svete. V tomto kontexte sa mi potvrdilo, že súcit je cesta, po ktorej kresťania môžu a musia kráčať, aby vydávali svedectvo o Kristovi Spasiteľovi a zároveň sa stretávali s veľkými náboženskými a kultúrnymi tradíciami. Čo sa týka súcitu, nezabúdajme na tri Pánove charakteristiky: blízkosť, milosrdenstvo a súcit. Boh je blízky, Boh je milosrdný a Boh je súcitný. Ak kresťan nemá súcit, nie je súci.

„Viera, bratstvo, súcit“ bolo mottom návštevy Indonézie. Na základe týchto slov evanjelium každý deň konkrétne vstupuje do života tohto ľudu, prijíma ho a dáva mu milosť Ježiša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Tieto slová sú ako most, ako tunel-podchod, ktorý spája katedrálu v Jakarte s najväčšou mešitou v Ázii. Tam som videl, že bratstvo je budúcnosť, je odpoveďou na anti-civilizáciu, na diabolské úklady nenávisti a vojny, aj na sektárstvo. Je tam bratstvo.

Krásu misijnej, vychádzajúcej cirkvi som našiel v Papue-Novej Guinei – na súostroví, ktoré sa rozprestiera smerom k obrovskému Tichému oceánu. Rôzne etnické skupiny tam hovoria viac ako osemsto jazykmi: je to ideálne prostredie pre Ducha Svätého, ktorý rád dáva zaznieť posolstvu Lásky v symfónii jazykov. To, čo robí Duch Svätý nie je uniformita, je to harmónia. On je pánom harmónie, je jej hlavou.

Na Papue-Novej Gunei osobitným spôsobom boli a stále sú protagonistami misionári a katechéti. Moje srdce potešilo, že som mohol stráviť nejaký čas so súčasnými misionármi a katechétmi; bol som dojatý, keď som počúval piesne a hudbu mladých ľudí: videl som v nich novú budúcnosť bez kmeňového násilia, bez závislostí, bez ekonomického a ideologického kolonializmu; budúcnosť bratstva a starostlivosti o prekrásne prírodné prostredie. Papua-Nová Guinea môže byť „laboratóriom“ tohto modelu integrálneho rozvoja, oživovaného „kvasom“ evanjelia. Pretože nové ľudstvo neexistuje bez nových mužov a žien, a tých tvorí len Pán. A ešte by som rád spomenul svoju návštevu Vanima, kde sú misionári medzi pralesom a morom. Chodia do pralesa hľadať tie najskrytejšie kmene... Je to krásna spomienka.

Kresťanské posolstvo a sila jeho ľudskej a spoločenskej podpory vyniká osobitným spôsobom v dejinách Východného Timoru. Tam Cirkev zdieľala proces nezávislosti s celým ľudom a vždy ho orientovala smerom k mieru a zmiereniu. Nejde o zideologizovanie viery, nie; je to viera, ktorá sa stáva kultúrou a zároveň ju osvecuje, očisťuje a povznáša. Preto som nanovo oživil plodný vzťah medzi vierou a kultúrou, na ktorý sa pri svojej návšteve zameral už svätý Ján Pavol II. Vieru treba inkulturovať a kultúry treba evanjelizovať. Viera a kultúra.

Predovšetkým ma však zasiahla krása tohto ľudu: ľud skúšaný, avšak radostný, ľud múdry v utrpení. Ľud, ktorý nielenže plodí mnoho detí – bolo tam more detí –, ale učí ich usmievať sa. Nikdy nezabudnem na úsmev detí tej zeme, toho regiónu. Deti sa tam vždy usmievajú a je ich veľa. Ten ľud ich učí usmievať sa a to je záruka pre budúcnosť. Skrátka, vo Východnom Timore som videl mladosť Cirkvi: rodiny, deti, mladých ľudí, mnoho seminaristov a kandidátov zasväteného života. Chcel by som povedať, bez preháňania: dýchal som tam „vzduch jari“!

Poslednou zastávkou na tejto ceste bol Singapur. Je to krajina veľmi odlišná od ostatných troch. Mestský štát, veľmi moderný, hospodársky a finančný pól Ázie a nielen jej. Kresťania sú tam menšinou, avšak stále tvoria živú Cirkev, ktorá sa usiluje vytvárať harmóniu a bratstvo medzi rôznymi etnickými skupinami, kultúrami a náboženstvami. Aj v bohatom Singapure sú „maličkí“, ktorí nasledujú evanjelium a stávajú sa soľou a svetlom, svedkami nádeje väčšej, než akú môžu zaručiť ekonomické zisky.

Chcel by som sa poďakovať týmto národom, ktoré ma prijali s takou srdečnosťou, s množstvom lásky. Chcel by som sa poďakovať ich vládnym predstaviteľom, ktorí tak veľmi pomohli pri tejto návšteve, aby mohla prebehnúť v poriadku a bez problémov. Ďakujem všetkým, ktorí pri tom spolupracovali.

Ďakujem Bohu za dar tejto cesty! A obnovujem svoju vďačnosť všetkým. Nech Boh žehná národy, s ktorými som sa stretol, a nech ich vedie cestou pokoja a bratstva.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová