Vatikán 3. októbra (VaticanNews) Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol na začiatku druhého zasadnutia XVI. zasadania synody Biskupov v stredu 2. októbra v Aule Pavla VI. vo Vatikáne.

Zdroj: VaticanNews

Drahí bratia a sestry,

od októbra 2021, keď bola Božia cirkev „zvolaná na synodu“, sme spoločne prešli časť dlhej cesty, na ktorú Boh Otec vždy povolával svoj ľud, keď ho posielal medzi všetky národy, aby prinášal radostnú zvesť, že Ježiš Kristus je náš pokoj (Ef 2, 14), a aby ho v jeho poslaní Duch Svätý utvrdzoval.

Toto zhromaždenie, vedené Duchom Svätým, ktorý „ohýba, čo je strnulé, zohrieva, čo je studené, narovnáva, čo je ohnuté“, bude musieť ponúknuť svoj príspevok, aby sa mohla uskutočniť synodálna cirkev v misii, ktorá vie vyjsť zo seba a obývať geografické a existenčné periférie, pričom dbá na nadväzovanie zväzkov so všetkými v Kristovi, našom bratovi a Pánovi.

Existuje text duchovného autora zo 4. storočia[1], ktorý vám bol daný k dispozícii a ktorý by mohol zhrnúť, čo sa stane, keď sa Duch Svätý dostane do stavu, v ktorom môže pôsobiť od krstu, ktorý vytvára všetkých v rovnakej dôstojnosti. Skúsenosti, ktoré opisuje, nám umožňujú rozpoznať, čo sa odohralo za tieto tri roky a čo ešte len príde.

Úvahy tohto duchovného autora nám pomáhajú pochopiť, že Duch Svätý je istým sprievodcom a našou prvou úlohou je naučiť sa rozlišovať jeho hlas, pretože on hovorí v každom a vo všetkých veciach a tento synodálny proces nám to umožnil zakúsiť.

Duch Svätý nás vždy sprevádza. Je útechou v smútku a plači, najmä vtedy, keď – práve pre lásku, ktorú živíme k ľudstvu – tvárou v tvár veciam, ktoré sa nedaria, nespravodlivosti, ktorá prevláda, tvrdohlavosti, s ktorou sa bránime odpovedať dobrom tvárou v tvár zlu, boju za odpustenie, nedostatku odvahy pri hľadaní pokoja, zachvacuje nás zúfalstvo, zdá sa nám, že sa už nedá nič robiť, a oddávame sa zúfalstvu. Tak ako je nádej najpokornejšou, ale najsilnejšou čnosťou, tak je zúfalstvo tým najhorším, najsilnejším.

Duch Svätý utiera slzy a utešuje, pretože sprostredkúva Božiu nádej. Boh sa neunaví, pretože jeho láska sa neunavuje.

Duch Svätý preniká do tej našej časti, ktorá sa často tak veľmi podobá súdnej sieni, kde obžalovaného staviame na lavicu obžalovaných a vynášame svoje rozsudky, väčšinou odsúdenia. Práve tento autor nám vo svojej homílii – ktorú som vám odovzdal –, hovorí, že Duch Svätý zapaľuje oheň, oheň takej radosti a lásky, že keby to bolo možné, zanechal by v našich srdciach všetkých, dobrých aj zlých, bez rozdielu. Je to preto, že Boh prijíma každého, vždy, nezabúdajme: každého, všetkých a vždy, a každému ponúka nové možnosti života, až do poslednej chvíle. Preto musíme odpúšťať všetkým a vždy, s vedomím, že dispozícia odpúšťať pochádza zo skúsenosti, že nám bolo odpustené. Len jeden nemôže odpustiť: ten, komu nebolo odpustené.

Včera počas kajúcej vigílie sme mali túto skúsenosť. Prosili sme o odpustenie, uznali sme, že sme hriešnici. Odložili sme svoju pýchu, odpútali sme sa od domnienky, že sa cítime byť lepšími ako ostatní. Stali sme sa pokornejšími?

Pokora je tiež darom Ducha Svätého: musíme o ňu prosiť. Pokora, ako hovorí etymológia tohto slova, nás vracia k zemi, k humusu, a pripomína nám pôvod, kde by sme bez dychu Stvoriteľa zostali bahnom bez života. Pokora nám umožňuje pozerať sa na svet s vedomím, že nie sme lepší ako ostatní. Ako hovorí svätý Pavol: „Nemyslite si o sebe príliš veľa“ (Rim 12, 16). A človek nemôže byť pokorný bez lásky. Kresťania by mali byť ako tie ženy, ktoré opisuje Dante Alighieri v sonete, sú to ženy, ktoré majú v srdci smútok nad stratou otca svojej priateľky Beatrice: „Vy, ktoré nosíte pokornú podobu, s očami sklopenými, ktoré ukazujú smútok“ (Vita Nuova XXII, 9). Toto je súcitná a láskavá pokora tých, ktorí sa cítia byť bratmi a sestrami všetkých, ktorí trpia rovnakou bolesťou a v ranách a bolestiach každého z nich rozpoznávajú rany a bolesti nášho Pána.

Pozývam vás, aby ste v modlitbe rozjímali nad týmto krásnym duchovným textom - bol doručený všetkým a v rôznych jazykoch – a uznali, že Cirkev – semper reformanda – nemôže kráčať a obnovovať sa bez Ducha Svätého a jeho prekvapení; bez toho, aby sa nechala formovať rukami Boha Stvoriteľa, Syna, Ježiša Krista a Ducha Svätého, ako nás učí svätý Irenej Lyonský (Proti herézam, IV, 20, 1).

Lebo od chvíle, keď Boh na počiatku vyviedol zo zeme muža a ženu; od chvíle, keď Boh povolal Abraháma, aby bol požehnaním pre všetky národy zeme, a povolal Mojžiša, aby viedol cez púšť ľud vyslobodený z otroctva; od chvíle, keď Panna Mária prijala Slovo, ktoré z nej urobilo Matku Božieho Syna podľa tela a Matku každého učeníka a každého učeníka jej Syna; od chvíle, keď Pán Ježiš, ukrižovaný a zmŕtvychvstalý, vylial na Turíce svojho Ducha Svätého: Odvtedy sme ako „omilostení“ na ceste k úplnému a konečnému naplneniu Otcovej lásky. A nezabúdajme na to prirovnanie: boli sme omilostení.

Poznáme krásu i únavu tejto cesty. Kráčame po nej spoločne, ako ľud, ktorý je aj v tejto dobe znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského rodu (LG 1). Kráčame po nej s každým mužom a každou ženou dobrej vôle a pre nich, v každom z nich neviditeľne pôsobí milosť (GS 22). Kráčame po nej v presvedčení o vzťahovej podstate Cirkvi a dbáme o to, aby vzťahy, ktoré sú nám dané a zverené do našej zodpovednosti a tvorivosti, boli vždy prejavom bezplatnosti milosrdenstva. Samoľúby kresťan, ktorý nevstupuje do bezplatnosti a milosrdenstva Boha, je jednoducho ateista prezlečený za kresťana. Božie milosrdenstvo nás robí dôveryhodnými a zodpovednými.

Sestry, bratia, kráčajme touto cestou s vedomím, že sme povolaní odrážať svetlo nášho slnka, ktorým je Kristus, ako bledý mesiac, ktorý verne a s radosťou prijíma poslanie byť pre svet sviatosťou tohto svetla, ktoré nesvieti z nás samých.

Toto „spoločné kráčanie“ Božieho ľudu originálnym spôsobom predstavuje 16. riadne zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré sa práve nachádza na svojom druhom zasadaní.

Inšpirácia, ktorej sa chopil pápež svätý Pavol VI. pri zriadení Synody biskupov v roku 1965, sa ukázala ako veľmi plodná. Za šesťdesiat rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sme sa naučili v Synode biskupov rozpoznávať pluralitný a symfonický subjekt, ktorý je schopný podporovať cestu a poslanie Katolíckej cirkvi a účinne pomáha rímskemu biskupovi v jeho službe spoločenstvu všetkých cirkví a celej Cirkvi.

Svätý Pavol VI. si bol dobre vedomý, že „táto synoda, ako každá ľudská inštitúcia, sa môže v priebehu času ešte viac zdokonaliť“ (Apostolica Sollicitudo). Apoštolská konštitúcia Episcopalis communio chcela nadviazať na skúsenosti rôznych synodálnych zhromaždení (riadnych, mimoriadnych, osobitných), pričom výslovne konfigurovala synodálne zhromaždenie ako proces, a nie iba ako udalosť.

Synodálny proces je zároveň procesom učenia, v priebehu ktorého sa Cirkev učí lepšie poznávať samu seba a identifikovať formy pastoračnej činnosti, ktoré sú najvhodnejšie pre poslanie, ktoré jej zveril jej Pán. Tento proces učenia sa zahŕňa aj formy vykonávania služby pastierov, najmä biskupov.

Keď som sa rozhodol zvolať ako riadnych členov tohto XVI. zhromaždenia aj značný počet laikov a zasvätených osôb (mužov a žien), diakonov a kňazov a rozvinúť tak to, čo sa čiastočne predpokladalo už na predchádzajúcich zhromaždeniach, urobil som tak v súlade s chápaním vykonávania biskupskej služby, ktoré vyjadril Druhý vatikánsky ekumenický koncil: Biskup, princíp a viditeľný základ jednoty partikulárnej Cirkvi, nemôže žiť svoju službu inak ako v Božom ľude, s Božím ľudom, pričom predchádza, je uprostred a nasleduje časť Božieho ľudu, ktorá mu bola zverená. Toto inkluzívne chápanie biskupskej služby si vyžaduje, aby sa prejavilo a dalo rozpoznať tým, že sa vyhneme dvom nebezpečenstvám: prvým je abstraktnosť, ktorá zabúda na plodnú konkrétnosť miest a vzťahov a na hodnotu každého človeka, druhým nebezpečenstvom je nebezpečenstvo rozbitia spoločenstva tým, že sa hierarchia postaví proti veriacim laikom. Určite nejde o to, aby sme jedných nahradili druhými, rozrušovaní výkrikom: Teraz sme na rade my! Nie, takto to nepôjde: „teraz sme na rade my“, „teraz sú na rade kňazi“: nie, takto by to nefungovalo. Namiesto toho sa od nás žiada, aby sme sa spoločne cvičili v symfonickom umení, v skladbe, ktorá nás všetkých spája v službe Božiemu milosrdenstvu, podľa rôznych služieb a chariziem, ktoré má biskup za úlohu rozpoznať a podporovať.

Kráčať spolu, všetci, všetci, je proces, v ktorom sa Cirkev, poddajná pôsobeniu Ducha Svätého, citlivá pri zachytávaní znamení čias (GS 4), neustále obnovuje a zdokonaľuje svoju sviatosť, aby bola hodnoverným svedkom poslania, ku ktorému je povolaná, aby zhromaždila všetky národy zeme do jedného ľudu, ktorý sa očakáva na konci, keď nás sám Boh posadí na ním pripravenú hostinu (porov. Iz 25, 6 – 10).

Zloženie tohto XVI. zhromaždenia je teda viac ako len podmienená skutočnosť. Vyjadruje spôsob vykonávania biskupskej služby, ktorý je v súlade so živou Tradíciou cirkví a s učením Druhého vatikánskeho koncilu: biskup, ako každý iný kresťan, nikdy nemôže myslieť na seba „bez druhého“. Tak ako nikto nie je spasený sám, tak aj ohlasovanie spásy potrebuje každého a aby bol každý vypočutý.

Prítomnosť členov, ktorí nie sú biskupmi, na zhromaždení Synody biskupov neznižuje „biskupský“ rozmer zhromaždenia. A hovorím to kvôli niektorým rečiam, ktoré sa šírili z jednej strany na druhú. Ešte menej sa tým obmedzuje alebo znižuje autorita, ktorá prináleží jednotlivým biskupom a kolégiu biskupov. Skôr to signalizuje formu, ktorú má mať výkon biskupskej autority v Cirkvi, ktorá si je vedomá toho, že je konštitutívne vzťahová, a teda synodálna. Vzťah s Kristom a medzi všetkými v Kristovi – tými, ktorí sú, a tými, ktorí tam ešte nie sú, ale sú Otcom očakávaní – realizuje podstatu a formuje tvar Cirkvi v každom čase. Je to forma.

Treba určiť rôzne formy „kolegiálneho“ a „synodálneho“ vykonávania biskupskej služby (v jednotlivých cirkvách, v zoskupeniach cirkví, v celej Cirkvi) vo vhodných časoch, vždy rešpektujúc vklad viery a živú Tradíciu, vždy odpovedajúc na to, čo Duch žiada od cirkví v tomto konkrétnom čase a v rôznych kontextoch, v ktorých žijú. A nezabúdajme, že Duch je harmónia. Spomeňme si na to ráno na Turíce: bol to príšerný neporiadok, ale On v tom neporiadku vytvoril harmóniu. Nezabúdajme, že On je harmónia: nie je to sofistikovaná alebo intelektuálna harmónia; je to všetko, je to existenciálna harmónia.

Je to Duch Svätý, ktorý robí Cirkev neustále vernou mandátu Pána Ježiša Krista a neustále počúvajúcou jeho slovo. Duch uvádza učeníkov do každej pravdy (Jn 16, 13). On vedie aj nás, zhromaždených v Duchu Svätom na tomto zhromaždení, aby sme po troch rokoch putovania dali odpoveď na otázku „ako byť misionárskou synodálnou cirkvou“. Ja by som dodal „milosrdnou“.

So srdcom plným nádeje a vďačnosti, vedomý si náročnej úlohy, ktorá vám (a nám) bola zverená, želám všetkým, aby sa ochotne otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, nášho spoľahlivého sprievodcu, našej útechy. Ďakujem vám.

Preklad Martin Jarábek

Poznámky: [1] Hom. 18, 7-11; S. 34, 639-642.